Slovenská republika, podobne ako iné krajiny, je komplexným systémom spoločenských javov, procesov a vzťahov, ktoré tvoria jej hlavný obsah sociálnej reality. Sociológia, ako veda o spoločnosti, skúma toto fungovanie a rozvoj z rôznych uhlov pohľadu. Jej predmetom je pochopenie všeobecných a špecifických zákonitostí spoločenského života, pričom sa zameriava na sociálne správanie, vzájomné pôsobenie ľudí, sociálne skupiny, vzťahy a štruktúru.
Základy sociologického myslenia a jeho historické ukotvenie
Základy sociológie ako vedeckej disciplíny sú neodmysliteľne spojené s menami významných mysliteľov. Auguste Comte, často považovaný za zakladateľa sociológie, rozdelil túto vedu na sociálnu statiku, ktorá skúma teóriu spoločnosti a jej poriadok, a sociálnu dynamiku, ktorá sa zaoberá rozvojom a zmenami v spoločnosti. Comte veril vo všeobecný poriadok koexistencie a postupnosti medzi sociálnymi javmi a rozlišoval tri formy vývoja spoločnosti: teologickú, metafyzickú a pozitívnu. Jeho dielo „Základy sociologie“ položilo základy pre ďalší vývoj tejto disciplíny.
Emil Durkheim, francúzsky sociológ, chápal sociológiu ako vedu o faktoch. Jeho rozsiahly výskum príčin samovrážd poukázal na to, ako sociálne faktory, ako je miera integrácie a regulácie v spoločnosti, ovplyvňujú individuálne správanie. Durkheim analyzoval deľbu práce a jej vplyv na vznik sociálnej súdržnosti, pričom rozlišoval medzi mechanickou solidaritou v tradičných spoločnostiach a organickou solidaritou v modernejších spoločnostiach s vyššou deľbou práce.
Karl Marx, hoci primárne známy ako ekonóm a filozof, mal hlboký vplyv na sociologické myslenie, najmä prostredníctvom svojej teórie sociálnych tried a konfliktov. Marx identifikoval sedem rôznych tried: priemyselnú buržoáziu, finančnú buržoáziu, obchodnú buržoáziu, maloburžoáziu, byrokraciu, proletariát a lumpenproletariát. Jeho teória sociálnych zmien predpokladala, že zmeny sú procedurálnym javom sprevádzaným napätím, pričom sociálna revolúcia mala vyriešiť problém odcuzenia pracujúcich od výrobných prostriedkov a viesť k likvidácii buržoázneho štátu.
Max Weber, zakladateľ chápajúcej sociológie, sa zameral na sociálny čin a jeho interpretáciu. Chápajúca sociológia sa snaží pochopiť význam, ktorý ľudia pripisujú svojmu správaniu, a ako toto správanie ovplyvňuje spoločenské procesy. Weberova práca položila základy pre skúmanie sociálnej akcie z perspektívy aktérov.
Pitirim Sorokin, tvorca sociológie v Rusku, ktorý neskôr pôsobil na Harvarde, je známy svojou „integrálnou sociológiou“. Skúmal správanie ľudí žijúcich v prostredí sebe podobných štruktúr a rozdelil sociológiu na všeobecnú a špeciálnu, pričom zahŕňal sociálnu mechaniku, sociálnu genézu a sociálnu politiku.
Ferdinand Tönnies, patriarcha nemeckej sociológie a zakladateľ formálnej školy, tvrdil, že všetky sociálne vzťahy sú založené na spoločenskej vôli ľudí k spoločenskému životu, ktorá prevláda nad egoistickými sklonmi. Zaviedol pojem verejnej mienky a poukázal na potrebu efektívneho riešenia sociálnych otázok.
Hlavné školy a smery súčasnej sociológie
Súčasná sociológia sa vyznačuje rozmanitosťou škôl a smerov. Empirická sociológia, ktorá nadobudla význam v 20. storočí, je podmienená potrebami spoločnosti a zameriava sa na zber a analýzu dát prostredníctvom výskumu. Chicagská škola, ktorá vznikla v USA v 20. a 30. rokoch 20. storočia, bola priekopníkom v oblasti sociológie mesta, ekológie, teórie sociálnej zmeny, sociológie rodiny, organizácií, rasových problémov a sociálnej psychológie.
Radikálny empirizmus zdôrazňuje potrebu vytvoriť teóriu, ktorá by slúžila potrebám empirickej sociológie. Funkcionalizmus, reprezentovaný napríklad Robertom K. Mertonom, sa zaoberal problémom konfliktov a medziľudských vzťahov, pričom rozpracoval teórie referenčných skupín a zaviedol kategóriu dysfunkcie - všetko, čo spoločnosť destabilizuje. Lewis Coser rozpracoval teóriu konfliktov, rozlišujúc medzi reálnymi a nereálnymi konfliktmi, kde v prvom prípade ide o skutočný spor a v druhom agresia sa stáva cieľom samým o sebe alebo je konflikt neriešiteľný.
Spoločnosť: Podstata, štruktúra a typy
Spoločnosť je definovaná ako spoločenstvo ľudí a vzájomné pôsobenie medzi nimi. Medzi jej charakteristiky patria spoločné teritórium a stalosť. Spoločnosť je súčasťou prírody a človek je bytosťou biologicky podriadenou zákonom prírody, pričom spoločnosť sa nemôže vyvíjať mimo prírody. Spoločnosť ako systém je usporiadaný súhrn sociálnych javov a procesov, ktoré sú pospájané a vzájomne pôsobiace, tvoriac jedno celok. Sociálne konanie je každé konanie človeka vyvolané potrebou, ktoré je vyjadrením závislosti a zlúčiteľnosti. Formami sociálneho spojenia sú sociálny kontakt, sociálne vzájomné pôsobenie a sociálne vzťahy.
Sociálny pokrok, regres a vývoj
Sociálne zmeny sú spojené s prechodom sociálnych javov, ich prvkov, štruktúr a vzájomných činov, ako aj so vznikom alebo zánikom javov. Sociálny rozvoj predstavuje hlboké štrukturálne zmeny v spoločnosti, zatiaľ čo sociálna evolúcia predstavuje uznanie objektívnych zákonitostí a postupnosti rozvoja spoločnosti. Sociálna revolúcia je kvalitatívna zmena, ktorá predstavuje spoločensko-politický prevrat.
Sociologický výskum a jeho metódy
Sociologický výskum je cieľavedomé, organizované získavanie, spracovanie a interpretáciu informácií o sociálnej dimenzii objektívnej reality. Základným spôsobom analýzy, zhromažďovania a spracovania údajov je metóda, zatiaľ čo metodika je súhrn technických postupov súvisiacich s danou metódou. Technika slúži na zber výskumného materiálu. Výskumný proces zahŕňa fázy ako formulácia hypotéz, zber dát, ich spracovanie a interpretácia výsledkov.
Empirický sociologický výskum sa zameriava na ľudí, veci, texty a vlastnosti, ktoré treba zafixovať, prepočítať a preanalyzovať. Východiskom sú faktové výpovede a pozorovanie môže byť bežné, vedecké, zúčastnené alebo nezúčastnené.
Sociálne bývanie na Slovensku a v Európe
Problematika sociálneho bývania patrí k popredným témam sociálnej a bytovej politiky v západných krajinách EÚ. Na Slovensku je táto problematika dlhodobo potláčaná do úzadia v odborných aj politických kruhoch, napriek tomu, že sociálne bývanie predstavuje neoddeliteľnú súčasť sociálnej politiky štátu v oblasti podpory rodín, ohrozených skupín obyvateľstva a zamestnanosti.
V súčasnosti sa v EÚ čoraz častejšie diskutuje o dostupnosti a udržateľnosti bývania. Legislatíva EÚ neukotvuje jednotnú bytovú politiku, ale uplatňuje sa princíp subsidiarity. Krajiny EÚ využívajú rôzne nástroje na dosiahnutie cieľov v oblasti bývania, ako sú pravidlá pre verejné obstarávanie, štátna pomoc, energetická politika a stanovenie národných cieľov.
Bývanie je jedným zo základných sociálnych práv a ľudských potrieb, pričom jeho kvalita a dostupnosť sú ukazovateľmi životnej úrovne. Právo na bývanie nie je nárokovateľné právo jednotlivca voči spoločnosti, ale právo založené na spoluzodpovednosti spoločnosti voči občanovi. Primerané bývanie je charakterizované finančnou dostupnosťou, obývateľnosťou, prístupnosťou, polohou a kultúrnou vhodnosťou.
Na Slovensku sa sektor bývania delí na súkromný a verejný nájomný. Súkromný sektor zahŕňa súkromné nájomné bývanie a súkromné vlastnícke bývanie. Verejný nájomný sektor predstavuje približne 2,5% z celkového bytového fondu, zatiaľ čo súkromný nájomný sektor je ešte nižší (okolo 0,2%). Takmer 90% bytov a domov na Slovensku je v súkromnom vlastníctve, čo je jeden z najvyšších podielov v EÚ. Tento trend je ovplyvnený nedostatočnou ponukou súkromného nájomného a sociálneho bývania. Preferovanie súkromného vlastníckeho bývania má negatívne dopady, ako je nízka mobilita práce, riziko straty bývania a zadlženosť domácností.
V rámci EÚ existujú tri základné modely prístupu k sociálnemu bývaniu:
Univerzálny model: Cieľom je sprístupniť bývanie čo najväčšiemu počtu záujemcov prostredníctvom mestských, obecných podnikov alebo mimovládnych neziskových organizácií. Tento model má za cieľ poskytnúť kvalitatívne primerané a cenovo dostupné bývanie širokej populácii bez ohľadu na príjem. Krajiny ako Švédsko, Dánsko a Holandsko aplikujú tento model, kde sociálne bývanie tvorí 18% až 32% z celkového bytového fondu.
Všestranný model: Dominantné zastúpenie v politikách bývania krajín EÚ, kde sa percentuálne zastúpenie sociálneho bývania pohybuje v intervale 0% až 19%. Tento model reaguje na nedostupnosť bývania na trhu a bývanie je poskytované selektívne na základe definovaných kritérií, najmä pre nízkopríjmové a zraniteľné domácnosti. Aplikuje sa napríklad v Rakúsku, Francúzsku, Fínsku a Poľsku. Slovenská republika aplikuje tento model v kombinácii s reziduálnym modelom.
Reziduálny model: Aplikovaný najmä vo Veľkej Británii, Estónsku, Írsku a Bulharsku. Cieľom je poskytnúť bývanie vybraným kategóriám domácností, ktoré sú závislé od sociálnych dávok. Tento model vytvára vysoké riziko rezidenčnej segregácie a koncentrácie zraniteľných domácností, čo môže viesť k ďalším negatívnym synergickým efektom.
Funkčne nastavená štátna bytová politika v oblasti sociálneho bývania musí spĺňať požiadavky na efektívnosť a efektivitu. Cieľom je pomáhať príjmovo slabším domácnostiam a zároveň nevytvárať nerovnovážny stav na trhu s bývaním.
V rámci sociálneho bývania sa uplatňujú integračné procesy pre sociálne znevýhodnené skupiny, ako sú koncepty „housing ready“ (prestupné bývanie) a „housing first“. „Housing ready“ sa zameriava na kontinuálne riešenie problémov klienta prostredníctvom sociálnych služieb a sociálnej práce. „Housing first“ kladie dôraz na zabezpečenie bývania ako prvoradého kroku, pred riešením sociálnych problémov.
Legislatíva SR definuje sociálne bývanie ako byty a domy, na ktorých obstaranie sa použili verejné finančné prostriedky. Cieľom je zabezpečiť primerané a ľudsky dôstojné bývanie jednotlivcom a rodinám, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením.