Problém bývania na Slovensku rezonuje v spoločnosti čoraz hlasnejšie. Desiatky tisíc ľudí zažívajú bytovú núdzu, ktorá má zásadné dopady na ich zdravie, bezpečie a rodinný život. Amnesty International zdokumentovala porušovanie práva na primerané bývanie na Slovensku a poukazuje na to, že štát si neplní svoje medzinárodné ľudskoprávne záväzky v súvislosti s napĺňaním práva na bývanie svojho obyvateľstva.
Systémové zlyhania a bytová kríza
Radka, jedna z mnohých, ktorí sa ocitli v bytovej núdzi, opisuje svoju skúsenosť: „Bývali sme s deťmi u kmotry a jej syna, ktorí teraz v apríli odišli do [zahraničia] pracovať, no ja som potom nemala kde bývať s deťmi. Všade som bývala po ubytovniach, ale už som to nezvládla z toho platu. Aj na ubytovne, aj na stravu, aj na desiaty, tak som bola z toho zúfalá. Aj tie deti. Vonku sme boli celý deň. No čo som mohla, to som spravila pre svoje deti a aj robím stále tak. Zobrali deti do detského domova.“
Dôsledkom dlhodobého zanedbávania a nedostatkov v priorizácii zabezpečenia dostupného verejného nájomného bývania s dôrazom na dodržiavanie princípov nediskriminácie je nedostatočný počet verejných nájomných bytov. Toto je v rozpore s povinnosťou štátu rešpektovať právo na bývanie ľudí na Slovensku. Rozširovanie a spravovanie verejného bytového fondu je v kompetenciách miest a obcí, ktoré však čelia nedostatkom vo finančnej a metodickej podpore v oblasti bývania zo strany štátu.
Amnesty International identifikovala v rámci kritérií prideľovania mestských nájomných bytov podmienky, ktoré nízkopríjmové domácnosti vylučujú z prístupu k verejnému nájomnému bývaniu. Ide najmä o podmienku minimálneho dokladovateľného príjmu, vysokú zábezpeku, podmienku trvalého pobytu na území mesta a podmienku neexistencie dlhov voči mestu.
Diskriminácia a segregácia v bývaní
Zo zistení organizácie tiež vyplýva, že Rómovia a Rómky čelia na Slovensku diskriminácii v prístupe k adekvátnemu bývaniu. V segregovanom bývaní čelia rómske domácnosti nepriaznivým technickým podmienkám prenajímaných bytov a spoločných priestorov. Zároveň sú s mnohými domácnosťami v týchto lokalitách uzatvárané krátkodobé nájomné zmluvy na niekoľko mesiacov. V segregovaných lokalitách nemajú domácnosti prístup k adekvátnej sociálnej podpore.
V dôsledku prevládajúceho prestupného systému a nedostatku verejného nájomného bývania sú pobytové sociálne služby pre ľudí bez domova súčasťou politík bývania. Ľuďom, ktorí tieto služby využívajú, však neposkytujú adekvátne bývanie.
Neriešené bezdomovectvo a jeho príčiny
„Bezdomovectvo nie je akýsi prirodzený stav v spoločnosti. Na Slovensku akoby sme si zvykli, že je to normálne. K bezdomovectvu však treba pristupovať ako k niečomu, čo je následkom špecifických procesov v spoločnosti. Rozhodne to nie je prirodzený a nemenný stav, ale krízový stav,“ uvádza sociálna antropologička Barbora Bírová. „Bezdomovectvo ako fenomén zrejme nezmizne nikdy, ale je dôležité, aby v ňom človek nezostával dlhodobo a aby sa doň nedostával opakovane. Manažment bezdomovectva je vždy drahší a menej efektívnejší, než ukončovanie bezdomovectva, aj keď to na začiatku vyzerá ako veľké sústo. Dáta ukazujú, že manažment bezdomovectva môže byť po prepočítaní aj dvakrát drahší.“
Často sa stretávame s názorom, že bezdomovectvo je výsledkom osobného zlyhania jednotlivca. Realita je však zložitejšia. V bytovej núdzi sa ocitajú aj seniori, matky samoživiteľky, zdravotne postihnutí, ľudia odchádzajúci z ústavnej starostlivosti či väzenia. „Na Slovensku máme ohromný vzťah k vlastnému bývaniu, je to považované za veľmi zásluhovú záležitosť. Hovorí sa, že ak sa niekto z ulice dostane do bývania, tak je to nespravodlivé,“ dodáva Bírová.
V kontexte bezdomovectva sa často spomínajú ubytovne a azylové domy. Tieto však často neriešia skutočné potreby ľudí a ich prevádzka je finančne náročná. „Nocľaháreň alebo azylový dom vám nevyrieši bezdomovectvo. Ľudia často kolujú po azylových domoch a ich situácia sa nerieši. Navyše, verejné finančné prostriedky, ktoré dávame na pobytové služby, sú neuveriteľne vysoké,“ hovorí Barbora Bírová.
Housing First: Model, ktorý funguje
Z európskych krajín je v oblasti riešenia bezdomovectva najďalej asi Fínsko, ktoré aplikuje stratégiu „housing first“ (najskôr bývanie). Tento prístup spočíva v tom, že ľuďom sa najprv poskytne bývanie a až potom následne komplexná podpora. Na Slovensku a v Česku je zvyčajne proces opačný - od nocľahárne, cez ubytovňu, tréningový byt až po štandardné bývanie.
„Koncept „housing first“ sa zrodil vďaka psychológovi Samovi Tsemberisovi, ktorý mal dobrý prehľad o tom, s akými problémami a potrebami sa stretávali rôzne komunity v New Yorku,“ vysvetľuje Barbora Bírová. „My tu máme oveľa jednoduchšiu situáciu s akoukoľvek rómskou lokalitou. Vo Fínsku mali veľmi vážne problémy s ľuďmi s oveľa komplexnejšími potrebami, v Amsterdame bola pred desiatimi rokmi kríza, lebo tam žili tisícky ľudí na ulici.“
Kľúčom k úspechu modelu „housing first“ je jeho nesegregovaný a rozptýlený charakter. Sociálne bývanie by malo byť integrované do mesta a podporovať diverzitu. Obavy z problémov so susedmi sú často neopodstatnené, pretože zlé vzťahy mohli existovať už predtým. Dôležitá je otvorená komunikácia a riešenie príčin.
Politiky bývania na Slovensku a v Česku
Po páde socializmu v deväťdesiatych rokoch došlo k zásadným zmenám v spoločnosti a k zanedbávaniu bytovej sociálnej politiky. Na Slovensku chýba stratégia, ktorá by komplexne riešila bytovú politiku. Privatizácia bytového fondu bola masívna a obce stratili možnosť starať sa o svojich obyvateľov prostredníctvom mestského bytového fondu.
V Česku je téma bývania občas otváraná a existujú politici, ktorých táto oblasť zaujíma. Česká Platforma pro sociální bydlení sa snaží o systémové zmeny a združuje odborníkov z rôznych oblastí. Dlhodobé prebývanie v ubytovniach je v Česku vnímané ako problém, pretože tieto priestory nie sú architektonicky navrhnuté na dlhodobé bývanie a predstavujú subštandardné bývanie.
Chýbajúce dáta a potreba systémových zmien
Na Slovensku chýbajú aktuálne dáta o ľuďoch v bytovej núdzi. V Česku sa realizujú metódy ako napríklad „registračný týždeň“, ktorý slúži na sčítanie ľudí v bytovej núdzi a zapojenie verejnosti. V Brne existuje akčný plán, ktorý má zabezpečiť bývanie pre všetkých rodín v núdzi.
Vláda Slovenskej republiky v ústave nespomína právo na bývanie, ale iba právo na vlastníctvo. Bývanie sa stáva čoraz viac tržnou komoditou, čo ohrozuje jeho dostupnosť pre všetkých. V Bratislave, napriek tomu, že ide o bohaté mesto, existujú skupiny obyvateľov, ktoré si nemôžu dovoliť dostupné bývanie, napríklad učitelia, zdravotníci či štátni zamestnanci.
Ministerstvo financií SR pripravuje zákon, ktorý by sa mal zamerať na developerské projekty a navýšiť podiel nájomného bývania v novovznikajúcich objektoch. Cieľom je zabezpečiť finančne dostupné nájomné bývanie, nielen sociálne bývanie. Mestá a obce majú dôležitú úlohu pri presadzovaní bytovej politiky, ale developeri často nemajú motiváciu investovať do nájomného bývania kvôli zisku.
Viedeň je príkladom mesta, kde mesto vlastní veľký bytový fond a spolupracuje so súkromnými developermi, ktorým poskytuje pozemky a výhodné úvery výmenou za polovicu bytových jednotiek.
Ženy a bezdomovectvo: Špecifické výzvy
Ženy zažívajú bezdomovectvo inak ako muži. Často sú obeťami násilia, ktoré ich k nemu vedie. Okrem toho čelia aj inej uplatniteľnosti na trhu práce, rozdielnym očakávaniam pri starostlivosti o deti a odlišnej stigmatizácii. Ak žena stratí deti kvôli bezdomovectvu, jej situácia je ešte zložitejšia.
V rámci mesta a organizácie Antropictures sa venujú aplikovanému výskumu mesta, kde vidia, že ženy sú väčšinou tie, ktoré sa mestom pohybujú peši a vybavujú mnohé služby. Architekti by mali pri zmenách v meste myslieť aj na najzraniteľnejších.
Právo na bývanie ako základné ľudské právo
Bývanie je základnou potrebou, ktorá umožňuje plnohodnotný život, budovanie vzťahov a uspokojovanie potrieb. Napriek tomu sa často považuje za niečo, čo si treba zaslúžiť, alebo za komoditu na obchodovanie.
Podľa medzinárodného práva majú štáty povinnosť usilovať sa o zabezpečenie dôstojného bývania pre všetkých ľudí. Dôstojné bývanie musí byť bezpečné, zdraviu nezávadné a s prístupom k službám, škole a zamestnaniu. Štáty tiež musia zabezpečiť ľuďom ochranu pred vysťahovaním.
Počet ľudí v bytovej núdzi neustále narastá. Na Slovensku vynakladajú domácnosti na bývanie v priemere viac ako 27 % svojho hrubého disponibilného príjmu, čo je nad priemerom OECD. V roku 2022 bolo na Slovensku v riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia približne 888-tisíc ľudí. Náklady na bývanie, vodu, elektrinu a energie vzrástli v roku 2023 oproti minulému roku o 13,6 %.
Ľudia bez domova čelia extrémne sociálnemu vylúčeniu. Bezdomovectvo je dôsledkom systému, ktorý udržiava dlhodobú sociálnu nespravodlivosť. Ľudia bez domova často zažívajú aj porušovanie iných ľudských práv.
Amnesty International Slovensko pracuje s definíciou Európskej typológie pre bezdomovectvo a vylúčenie z bývania (ETHOS), ktorá zahŕňa ľudí prespávajúcich na ulici, v inštitúciách, alebo v neistých podmienkach.
Tvorba bytovej politiky na Slovensku
Tvorba a uskutočňovanie bytovej politiky patrí podľa zákona do kompetencie Ministerstva dopravy a výstavby SR. Agenda bývania je však na Slovensku rozdrobená medzi viaceré inštitúcie. Neexistuje žiaden odborný útvar zodpovedný za oblasť bývania. Koncepčné dokumenty prenášajú zodpovednosť za zabezpečenie bývania na občanov v rámci „zásad trhovej ekonomiky“.
Dostupnosť mestského, cenovo prístupného bývania je nedostatočná vo všetkých krajských mestách na Slovensku. Amnesty International vychádza z presvedčenia, že bývanie je ľudské právo a jeho dostupnosť musí byť jednou zo základných priorít každého štátu.
Právne aspekty bývania na Slovensku
V súvislosti s právom na bývanie existujú rôzne právne otázky. Napríklad, či má manželka nárok na bývanie v dome, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch manželov, aj keď dom opustila pred desiatimi rokmi. Podľa Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok a vlastnické právo je chránené. Opustenie spoločnej domácnosti neznamená zánik vlastníckeho práva. Pokiaľ je manželka spoluvlastníkom nehnuteľnosti, je povinný umožniť jej užívanie nehnuteľnosti.
V prípade spoluvlastníctva, ak jeden zo spoluvlastníkov opustí nehnuteľnosť natrvalo a byt netvorí jej obydlie, nemá právo vstúpiť do domu kedy sa jej zachce, aj keď je spoluvlastník. V takom prípade je možné zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo písomnou dohodou.
Riešenia a výzvy do budúcnosti
Situáciu v oblasti dostupnosti bývania detailne mapuje výskumná správa Amnesty International Slovensko s názvom Nedosiahnuteľná potreba bývať. Správa pomenúva, akým spôsobom štruktúry, politiky a prax orgánov štátnej správy a samosprávy vplývajú na dostupnosť bývania a prístup domácností k právu na primerané bývanie.
Je nevyhnutné zmeniť prístup k bývaniu z tržnej komodity na realizáciu základného ľudského práva. Potrebujeme komplexnú bytovú politiku, ktorá bude zahŕňať dostupné verejné nájomné bývanie, podporu pre samosprávy a zmeny v prístupe k bývaniu pre najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Spolupráca s developermi, inšpirácia zo zahraničných úspešných modelov a zbieranie relevantných dát sú kľúčové kroky k zabezpečeniu práva na dôstojné bývanie pre všetkých na Slovensku.
tags: #pravo #staromestanov #na #byvanie