V kontexte trestného konania, kde sú už od samého počiatku kladené zásadné otázky týkajúce sa slobody a práv jednotlivca, zohrávajú policajné výsluchy kľúčovú úlohu. Tieto procesné úkony, často prvé, s ktorými sa stretne osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, sú nielen základným nástrojom na získavanie informácií, ale aj potenciálnym zdrojom dilem týkajúcich sa procesných práv a povinností. JUDr. Samuel Marr, LL.M., absolvent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave s bohatými skúsenosťami z pozície orgánu činného v trestnom konaní a súčasný pôsobník na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky PF UK, vo svojom diele analyzuje zložité otázky súvisiace s výpoveďami policajtov, povinnosťou mlčanlivosti a v neposlednom rade s právom na obhajobu obvineného.
Policajti ako "prví kontakt" a ich výpovedná hodnota
V aplikačnej praxi orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) sú „najrozšírenejším zdrojom dôkazov v trestnom konaní práve výpovede osôb.“ Tieto výpovede „môžu ozrejmiť dôležité údaje o samotnom trestnom čine, tak aj osobe, ktorá tento trestný čin spáchala.“ V mnohých prípadoch, najmä v menej závažných trestných veciach, kde absentuje predchádzajúce operatívne rozpracovanie, sú „policajtmi prvého kontaktu“ príslušníci Vojenskej polície (ďalej len „príslušníci VP“) a/alebo príslušníci Policajného zboru (ďalej len „príslušníci PZ“), ktorí síce nie sú OČTK, ale zároveň nie sú zaradení do organizačnej štruktúry služby kriminálnej polície. Ide prevažne o referentov obvodných oddelení alebo referentov pohotovostných motorizovaných jednotiek. V prípade VP je postavenie OČTK priznané výhradne dôstojníckemu zboru a kriminalistickým technikom. Táto kategória policajtov realizuje najmä prvotné úkony, z čoho vyplýva potreba zápisnične zaprotokolovať nimi vnímaný dej. Autor v texte jednotne používa pojem „policajti“ na označenie príslušníkov PZ aj VP.
Objavila sa však prax, kedy advokáti namietajú procesnú nepoužiteľnosť výpovedí policajtov prvého kontaktu bez ich predchádzajúceho zbavenia mlčanlivosti. Otázku procesnej nepoužiteľnosti, alebo inak povedané, stigmatizovania výpovede policajta bez jeho predchádzajúceho zbavenia mlčanlivosti vadou nezákonnosti, je potrebné vnímať veľmi pozorne. Napriek tomu, na tomto mieste, s poukazom na konštantnú rozhodovaciu činnosť uznávaných vnútroštátnych súdnych autorít, poukazujeme na to, že stigmatizovanie výpovede vadou nezákonnosti má charakter „iba“ relatívnej neplatnosti, ktorú možno dodatočne konvalidovať zbavením mlčanlivosti už vypočutého policajta.
V prípade dodatočného nezbavenia mlčanlivosti už vypočutého policajta (odmietnutie zo strany kompetentného orgánu) by šlo o dôkaz ničotný. Druhou, i keď v predmetnom kontexte viac než bizarnou, by bola situácia, kedy by príslušný policajt v postavení OČTK a zároveň aj dozorový prokurátor opomenul požiadať o dodatočné zbavenie mlčanlivosti. V ďalších vývojových štádiách trestného konania by prišlo k vzneseniu obvinenia a žalovaniu veci, čo by nesporne viedlo k odmietnutiu obžaloby a vráteniu veci späť do prípravného konania (ďalej len „PK“) pre vážne porušenie zákona.
Povinnosť mlčanlivosti a jej výnimky
V kontexte efektívneho PK a procesnej ekonómie, najmä s ohľadom na dĺžku jednotlivých štádií trestného konania (ďalej len „TK“), je nesporné, že obligatórne zbavovanie mlčanlivosti policajtov prvého kontaktu by TK značne „natiahlo“. Normotvorca v žiadnom ustanovení Trestného poriadku nediferencuje osobu vypočúvanú v procesnom postavení svedka, prípadne svedka - poškodeného. Nezáleží na tom, či je vypočúvaná civilná osoba, príslušník spravodajskej služby, VP, PZ alebo akákoľvek iná osoba s priznaným rozsahom určitých práv. Pre tieto osoby platia rovnaké procesné postupy ako pre „bežných“ svedkov.
Určitú výnimku predstavuje zákonný imperatív prikazujúci výsluch vykonávajúcemu orgánu ex offo prihliadnuť na osobitné právne predpisy normatívne reglementujúce činnosť osobitnej kategórie osôb. Príkladom je zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, zákon č. 124/1992 Zb. o Vojenskej polícii, zákon č. 500/2022 o Vojenskom spravodajstve, či zákon č. 46/1993 Z. z. k právnej úprave zákazu výsluchu svedka. Tu je zrejmé, že „svedok nesmie byť vypočúvaný o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu, že bol od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodený. Oslobodenie možno odoprieť len vtedy, keby bola ohrozená obrana alebo bezpečnosť štátu alebo by hrozila iná rovnako vážna škoda; dôvody na odopretie oslobodenia treba vždy uviesť.“
6 slov, ktoré okamžite ZASTAVIA akýkoľvek policajný výsluch (použite ich)
Zvýrazňujeme, že „svedok nesmie byť vypočúvaný, pokiaľ nebol oslobodený od povinnosti zachovávať v tajnosti okolnosti, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť alebo nebol oslobodený od povinnosti mlčanlivosti uloženej zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, a to aj keby sám chcel vypovedať.“ V kontexte § 130 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, odmietnutie vypovedať je motivované vyhnutím sa prípadnému trestnému stíhaniu vypočúvanej osoby a/alebo jej blízkej osoby.
Zákon o Vojenskom spravodajstve stanovuje, že „kto plní alebo plnil úlohy na základe tohto zákona, alebo poskytuje alebo poskytoval služby alebo pomoc Vojenskému spravodajstvu, je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s činnosťou Vojenského spravodajstva.“ Na žiadosť OČTK alebo súdu môže minister zbaviť mlčanlivosti osobu uvedenú v odseku 1. Podobne, „policajti sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámili pri plnení úloh Policajného zboru, alebo v súvislosti s nimi a ktoré si v záujme právnických alebo fyzických osôb vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanou osobou; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.“
V reťazci príčinnej súvislosti možno vnímať povinnosť zachovávať mlčanlivosť podľa všetkých vyššie citovaných zákonov generálne tak, že všetci mlčanlivosťou viazaní príslušníci toho ktorého orgánu verejnej moci sú povinní zachovávať mlčanlivosť vo väzbe na všetky skutočnosti, s ktorými sa oboznámili pri výkone služby. Z uvedeného však existujú výnimky, napríklad vo vzťahu k oznamovaniu kriminality a protispoločenskej činnosti podľa zákona o PZ.
Z logiky veci rezultuje záver, že o činnosti konkrétnych „spravodajcov“, operatívnych pracovníkov služby tej ktorej organizačnej zložky PZ, ako aj „radových“ policajtov a/alebo príslušníkov VP neprislúcha oboznamovať sa každému. Pokiaľ nie je zákonné zmocnenie predmetom normatívnej reglementácie zákona, bude okruh zmocnených subjektov vymedzený príslušným vnútorným aktom riadenia.
V tejto spojitosti považujeme za vhodné poukázať smerom k podnetnému rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS“) zo dňa 28. apríla 2020 pod sp. zn. II. ÚS 175/2020, v ktorom sa ÚS zaoberal otázkou mlčanlivosti príslušníkov PZ. ÚS konštatoval, že „účelom ustanovenia § 80 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov…zakotvujúceho povinnosť mlčanlivosti príslušníkov Policajného zboru, je zabrániť, aby boli nepovolanej osobe prezradené skutočnosti, s ktorými sa príslušník Policajného zboru oboznámil pri plnení jeho úloh, alebo v súvislosti s nimi a ktoré si v záujme právnických alebo fyzických osôb vyžadujú, aby zostali pred takou (nepovolanou) osobou utajené.“
„Účelom trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov…..povinnosť mlčanlivosti sa (okrem výnimočných prípadov) nebude týkať skutočností, ktoré sú predmetom výsluchu policajta ako svedka v trestnom konaní. Z uvedeného zároveň vyplýva, že vyslúchajúci orgán činný v trestnom konaní, alebo sudca nie je „neoprávnenou osobou“ podľa ustanovenia § 80 ods. 1 zákona o PZ.“
V relácii k výkladu § 80 zákona o PZ poznamenávame, že ako sme už skôr v tomto článku uviedli (čo v konečnom dôsledku podporuje aj vyššie citované uznesenie ÚS), z predmetným ustanovením vyžadovanej povinnosti mlčanlivosti existujú predpokladané výnimky. V teoretickej rovine možno hovoriť o policajtovi v postavení OČTK, alebo prokurátorovi, ak sa tento rozhodne daný úkon vykonať sám.
Právo na obhajobu a prednosť pred povinnosťou mlčanlivosti
Na tomto mieste sa budeme venovať otázke aplikačnej prednosti práva na obhajobu (využijúc možnosť vypovedať vo svoj prospech bez zbavenia mlčanlivosti) a dotknutou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť. Je notoricky známe, že „obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať.“
Citované ustanovenia Trestného poriadku pri ich neizolovanom výklade v spojení s § 80 ods. 2 zákona o PZ a skôr citovaného uznesenia ÚS, súhrnne ponad akúkoľvek možnú pochybnosť rezultujú do záveru, že „povinnosť mlčanlivosti sa nemôže vzťahovať na skutočnosti, ktoré osoba v určitých životných situáciách potrebuje uviesť na realizáciu svojich práv. V tomto prípade na realizáciu svojho práva na obhajobu v postavení obvineného v trestnom konaní je potrebné uviesť všetky okolnosti, ktoré daná osoba považuje za potrebné uviesť, ak má za to, že ju zbavujú viny, alebo jej vinu zmierňujú, aj keby za iných okolností išlo o skutočnosti, na ktoré sa viaže povinnosť mlčanlivosti.“
In fine v reťazci argumentačnej súvislosti o aplikačnej prednosti práva na obhajobu zvýrazňujeme, že „pri výsluchu obvineného ani Trestný poriadok zákaz výsluchu nepozná.“ Rozdielnosť procesných postavení svedka a/alebo svedka-poškodeného v komparácii s obvineným je tak zrejmá.
Na samotný záver k dosiaľ glosovanej matérii poznamenávame, že všetci príslušníci vyššie uvedených orgánov verejnej moci, ak sú vypočúvaní v procesnom postavení svedka alebo svedka-poškodeného, môžu byť z nášho uhla pohľadu vo väčšine prípadov lege artis vypočutí aj bez predchádzajúceho obligatórneho zbavenia mlčanlivosti. Ako sme už skôr uviedli, ide o rozhodovanie v dispozičnej sfére vypočúvanej osoby, ktorá sa slobodne rozhodne či vypovedať bude, alebo nebude. V prípade, ak je táto ochotná vypovedať, máme za to, že „žiadosť o zbavenie mlčanlivosti by v týchto prípadoch zbytočne predlžovala celé konanie a znižovala by efektivitu trestného konania.“ Signifikantnou výnimkou je však za každých okolností viazanosť mlčanlivosťou vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam.
Autor je presvedčený, že racionálnym výkladom rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 28. apríla 2020 sp. zn. II. ÚS 175/2020 v spojení s dosiaľ prezentovaným argumentačným indexom a jeho eventuálnym aplikovaním aj na príslušníkov spravodajských služieb a iných osobitých kategórií osôb nie je v majorite prípadov daná obligatórna povinnosť „zbavovať mlčanlivosti“ pri výsluchoch tejto kategórie osôb v procesnom postavení svedka ani svedka-poškodeného.
Policajné vyšetrovanie a práva obvineného
Vyšetrovanie trestného činu sa začína vtedy, ak má polícia podozrenie, že bol spáchaný trestný čin. Polícia sa o podozrení môže dozvedieť od obete trestného činu, alebo ho môže zistiť inými spôsobmi a následne musí začať vyšetrovanie. Účelom vyšetrovania trestného činu je zistiť informácie o spáchanom trestnom čine, identifikovať osoby, ktoré sa na ňom podieľali a zhromaždiť dôkazy potrebné pri zvažovaní obvinení a neskôr počas súdneho konania. Vyšetrovanie vykonáva polícia, v niektorých prípadoch aj iné ozbrojené zložky.
Polícia vás môže predvolať na policajnú stanicu za účelom vypočúvania, alebo vás môže vypočuť telefonicky. Výzvu na vypočúvanie musíte uposlúchnuť; inak polícia môže po vás prísť a predviesť vás na vypočúvanie. Ak polícia požiada o príkaz na vaše zadržanie, vypočutie sa musí uskutočniť do štyroch dní od vášho zadržania. Počas zadržania bude viesť vypočúvanie súd, ktorý rozhodne o vašom zadržaní alebo prepustení.
Pred prvým vypočutím polícia vyšetrí trestný čin a všetky získané materiály zhromaždí do spisu z vyšetrovania trestného činu, ktorý následne postúpi prokurátorovi. Polícia je povinná informovať vás a vášho advokáta o vývoji vyšetrovania a o dôkazoch týkajúcich sa vašej viny. Pred hlavným pojednávaním môže prebehnúť viacero samostatných vypočúvaní.
Ak má polícia podozrenie, že viete niečo o údajnom trestnom čine, môže vás vypočuť s cieľom zistiť informácie. Polícia vás musí čo najskôr informovať o vašom postavení (obeť/podozrivý/svedok), najneskôr pred začatím výsluchu. Ak ste obeť alebo podozrivý, máte právo na svojho advokáta. Ak ste boli zadržaný, polícia vás musí ihneď oboznámiť s vaším právom na využitie služieb advokáta. Vo všeobecnosti nemusíte odpovedať na žiadne otázky, ak nie je prítomný váš advokát a vy ste oňho požiadali.
Polícia je počas vypočúvania povinná s vami zaobchádzať pokojne a racionálne. Ak nehovoríte miestnym jazykom, polícia zabezpečí tlmočníka. Za služby tlmočníka nemusíte platiť. Na konci vypočúvania si spolu s tlmočníkom prejdete záznam a môžete poukázať na prípadne nesprávne zaznamenané informácie.
Vo všeobecnosti platí, že počas vypočúvania máte právo na svojho advokáta bez ohľadu na to, či ste boli zatknutý alebo nie. Ak poznáte konkrétneho advokáta, môžete požiadať políciu, aby ho kontaktovala. Ak nie, polícia vám ho môže nájsť alebo predložiť zoznam advokátov.
Polícii musíte vždy poskytnúť vaše presné osobné údaje. Nemusíte odpovedať na žiadne iné otázky. Ak však viete o niečom, čo by pomohlo trestný čin vyriešiť a zbaviť vás podozrenia, je rozumné na otázky odpovedať.
Polícia musí dodržiavať zákon ohľadom doby vypočúvania. Vypočúvanie sa nemôže viesť medzi 22:00 a 7:00 hod.
Ak ste podozrivý zo spáchania trestného činu, polícia má právo vziať vám odtlačky prstov a vykonať osobnú prehliadku, ak sú splnené zákonné podmienky (napr. závažnosť podozrenia).
Zatknutie a jeho dôsledky
Účelom zatknutia je zabezpečiť vyšetrovanie. Polícia vás môže zatknúť, ak vás podozrieva zo spáchania závažného trestného činu s minimálnym trestom odňatia slobody na dva roky, alebo v prípade menej závažných činov, ak vás nepozná a odmietate poskytnúť osobné údaje, alebo poskytujete zjavne falošné údaje. Štátny úradník s právom rozhodnúť o zatknutí tak urobí bez súdneho príkazu.
Polícia vás musí informovať, prečo ste zatknutý, čo najskôr po vyhlásení za zatknutú alebo zadržanú osobu. Ak nehovoríte miestnym jazykom, zabezpečí sa tlmočník.
Ak ste boli zatknutý, máte vždy právo stretnúť sa so svojím advokátom. Na vašu žiadosť vám bude poskytnutý obhajca, ktorého náklady hradí štát. Máte právo hovoriť so svojím advokátom bez prítomnosti polície.
Na otázky polície nemusíte odpovedať, ale musíte poskytnúť osobné údaje. Niekedy je vo vašom vlastnom záujme odpovedať na otázky, pretože vaše odpovede môžu objasniť situáciu a zmenšiť podozrenie voči vám. Súd môže zohľadniť, že ste neodpovedali na otázky. Vaším základným právom je, že nemusíte byť nápomocný pri určovaní vašej viny.
Ak počas vypočúvania poviete niečo, čo môže neskôr vášmu prípadu uškodiť, vaša verzia udalostí môže byť použitá proti vám. Ak počas súdneho procesu poviete niečo iné, než počas vypočúvania, musíte byť schopný vysvetliť prečo.
Máte právo byť v kontakte so svojimi blízkymi príbuznými, pokiaľ polícia nemá vážny dôvod tieto kontakty obmedziť. Ak ste z iného členského štátu, máte právo kontaktovať vaše veľvyslanectvo.
Zastavenie trestného stíhania a sťažnosť
Prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak je nepochybné, že sa nestal skutok, alebo nie je trestným činom, alebo ho nespáchal obvinený, alebo je trestné stíhanie neprípustné, alebo obvinený nebol v čase činu trestne zodpovedný, alebo ak ide o mladistvého, ktorý nedosiahol dostatočnú úroveň vyspelosti, alebo ak sa schváli zmier, alebo zanikla trestnosť činu. Prokurátor môže tiež zastaviť trestné stíhanie, ak je trest bezvýznamný, alebo ak bolo o skutku už právoplatne rozhodnuté iným orgánom, prípadne v cudzine, alebo ak ide o skutok spáchaný z donútenia v súvislosti s obchodovaním s ľuďmi a pod.
Prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie proti obvinenému, ktorý sa významne podieľal na objasnení korupcie, zločineckej skupiny, terorizmu alebo na zistení páchateľa týchto trestných činov, ak záujem spoločnosti prevyšuje záujem na trestnom stíhaní.
Zastaviť trestné stíhanie podľa odseku 1 je oprávnený aj policajt, ak nebolo vznesené obvinenie. Uznesenie o zastavení trestného stíhania treba doručiť obvinenému a poškodenému. Obvinený a poškodený môžu proti uzneseniu podať sťažnosť.
Trestné stíhanie policajtov a ich zodpovednosť
Prípadné trestné stíhanie policajtov za trestné činy ako zneužívanie právomoci verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona) alebo mučenie a iné neľudské alebo kruté zaobchádzanie (§ 420 Trestného zákona) podlieha prísnym právnym normám. Tieto skutkové podstaty zahŕňajú konanie v rozpore so zákonom, prekročenie právomoci, nesplnenie povinnosti, ako aj spôsobenie telesného alebo duševného utrpenia.
Nedávny príklad z praxe, kde vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby ukončil vyšetrovanie voči policajtom z Obvodného oddelenia PZ v Nitrianskom kraji obvineným zo zločinu mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania a zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, poukazuje na vážnosť týchto trestných činov. Obvineným policajtom môže v prípade dokázania viny hroziť trest odňatia slobody na 3 až 10 rokov.
Byť podozrivým v trestnom konaní je stresujúca a právne náročná situácia. Je dôležité si uvedomiť, že aj nevinná poznámka môže byť použitá proti vám. Máte právo nevypovedať a ak sa rozhodnete vypovedať, robte to po dôkladnej príprave s advokátom. Všetky dokumenty, ktoré vám polícia predloží, ako aj váš výsluch, majú právne následky.
Ak máte dokumenty, svedkov alebo iné informácie, ktoré vás môžu oslobodiť alebo zmierniť vašu vinu, navrhnite ich orgánu činnému v trestnom konaní. V prípade predvolania sa dostavte alebo sa včas ospravedlňte; vyhýbanie sa polícii môže viesť k sprísneniu opatrení. O prípade nehovorte na sociálnych sieťach ani s osobami, ktoré nie sú viazané mlčanlivosťou.
V prípade, že máte pocit, že sa k vám policajný príslušník správal nekorektne, môžete podať administratívnu sťažnosť. Ak máte podozrenie, že policajný dôstojník spáchal trestný čin, môžete o tom vypracovať správu, pričom vyšetrovanie vedie vždy prokurátor.