História výtvarného umenia je neustálym procesom hľadania nových foriem vyjadrenia a prezentácie. V slovenskom kontexte zohral kľúčovú úlohu v tomto vývoji prelomový projekt s názvom Suterén, ktorý sa uskutočnil v apríli 1989. Táto skupinová výstava znamenala zavedenie nového média, site-specific inštalácie, do domáceho výtvarného umenia. Uskutočnená v negalerijných priestoroch, podobne ako iné projekty neoficiálnej scény, bola Suterén považovaná za nultý bod existencie tohto média na Slovensku.
Počiatky Site-Specific Inštalácie na Slovensku: Výstava Suterén
Iniciátorom výstavy Suterén bol výtvarník Peter Meluzin (1947 - 2019), ktorý spolupracoval s kurátorom Radislavom Matuštíkom (1929 - 2006). Na tomto ambicióznom projekte sa podieľali umelci staršej generácie, známi svojou nonkonformnou tvorbou 60. rokov, ako Milan Adamčiak, Július Koller a Jana Želibská. Títo akční a konceptuálni umelci sa stretli s nastupujúcou generáciou, ktorá formovala hlavný prúd autorov nových médií v 90. rokoch po spoločenských zmenách.
Pôvodný termín realizácie výstavy bol december 1988, no pre rôzne príčiny sa posunul. Náročnosť prípravy, produkcie a samotnej realizácie viedla k tomu, že vernisáž sa nakoniec konala až 14. apríla 1989 a výstava trvala do 28. apríla 1989. Dĺžka trvania iba 14 dní však neznižuje jej význam.
Suterén dnes vnímame ako významný vývojový medzník, prelomové vystúpenie umelcov s novým výtvarným názorom. Reakcia na umelecké dianie transavantgardy a paradigmu postmoderny bola zrejmá. Výstava bola zámerne bombastická, s prvkami mystifikačnej hry, a znamenala razantný, vizionársky obrat v umení. Názov „Suterén“ skrýval odkaz na neoficiálne pôsobiace akčné zoskupenie Terén (1982 - 1987), čím sa potvrdilo jej postavenie ako pokračovateľa progresívnych umeleckých smerov.
Pre výstavu bolo pripravených 22 nových inštalácií a objektov. Umelci použili rôznorodé obyčajné predmety (ready-made, found object) a variabilné materiály. Katalóg uvádzal inštalácie bez názvu, len s čírym sumárom použitých predmetov a materiálov. Príkladom je popis inštalácie Petra Meluzina: „Fúriky, lopaty, pigment, železné konštrukcie školských lavíc, žiarivkové svietidlá“. Umelecká dvojica Oravec - Pagáč predstavila „Podsvietené hrudy simaxovej skloviny, zrkadlo v lakovanom priestore“. Július Koller zase „Dva rámy s textilom a ping-pongovou sieťkou, zavesené v bielom priestore uzavretom drôtenou sieťovinou“.
Miroslav Krén a Peter Meluzin pracovali s odpadovými materiálmi a predmetmi zo smetísk a zberných dvorov. Typickým výtvarným prvkom „suterénových inštalácií“ bolo umelé svetlo, či už v podobe neónu alebo iných osvetľovacích telies. Absolventi Ciglerovho skla v architektúre, Oravec a Pagáč, využívali v inštaláciách zrkadlo a sklo v rôznych formách - tabuľové sklo, neopracovaná sklovina, laboratórne náradie. Kombinácia skla a umelého svetla vytvárala spirituálne, nehmotne pôsobiace diela.
Všetky inštalácie Suterénu boli priamo viazané na priestor, existovali vo vymedzenom čase a ich námet, ako aj výber predmetov, priamo reflektovali pivničný priestor. Výstava Suterén sa stala aj rodiskom dvoch krátko existujúcich umeleckých združení zo začiatku 90. rokov: Nová vážnosť (Július Koller a Peter Rónai) a Čenkove deti (Peter Meluzin, Vladimír Oravec, Martin Pagáč, Miroslav Krén, Juraj Vystavujúci umelci počas úpravy pivničných priestorov (zľava: M. Krén, V. Oravec, P. Meluzin, M. Pagáč, P. Súvis s výstavou Suterén môžeme nájsť aj v citáte: „Realizácia celospoločenského esteticko-výchovného programu vyžaduje okrem iného hľadanie nových foriem prezentácie výtvarných diel, netradičných výtvarných riešení, neobmedzujúcich sa na stále výstavné siene. (…) Cieľom výstavy je predstaviť novú tvorbu autorov, ktorá môže byť v úvahách o estetizácii životného a pracovného prostredia, nakoľko sa realizuje v nebytových priestoroch, núkajúcich možnosť prebudovania napr. Akcia-výstava namierená proti umeleckému artefaktu sa týkala kritiky inštitúcií, trhu s umením a upozorňovala na ideologickú manipuláciu tradičných foriem umenia, ktoré zastupovala maľba a socha. Podrobnejšie informácie o výstave Suterén 89 a jej rekonštrukcii v rámci výstavy Osemdesiate. V katalógu k výstave Osemdesiate. 9. 26. priestorové členenie domu v horizontálnom pláne. Vývin postupoval od jednopriestorového obydlia (6.-12. storočie) k dvoj- a trojpriestorovému domu (13.-16. storočie). Východiskovým priestorom domu bola izba, ku ktorej sa postupne pričlenili pitvor a komora. Trojpriestorový dom sa počnúc 18. storočím v dôsledku premiestnenia ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora rozrástol najskôr o čiernu kuchyňu, postupne aj o teplú kuchyňu, čo sa udialo zmenou funkcie pôvodného pitvora. Súbežne so vznikom kuchyne sa v majetnejších rodinách obydlia rozrástli aj o druhú izbu. Keďže druhá izba zaujala v pôdoryse domu pozíciu dovtedajšej komory vedľa pitvora, skladovací priestor sa posunul až za druhú izbu do hĺbky dvora. Okrem takýchto najčastejších jednoosových riešení sú na Slovensku známe aj pôdorysy domu s dvojosovým usporiadaním priestorov, aj riešenia s uhlovou, podkovovou alebo átriovou dispozíciou.
Site specific project
Vývoj Konceptu Výstavy a Priestorového Usporiadania
Koncept výstavy a jej priestorové riešenie prešli v priebehu času značným vývojom. Tento vývoj je možné sledovať aj na príklade súťaží a projektov, ktoré sa objavili neskôr. Galéria Nedbalka vyhlásila súťaž o architektonické riešenie výstavy Ľudovíta Fullu. Expozícia mala pozostávať z malieb, grafík a kresieb. Kurátorka Katarína Bajcúrová, ktorá k výstave napísala a zostavila publikáciu „Ľudovít Fulla - Fragmenty“, dohliadala na proces. Súťaž prebiehala v dvoch kolách, pričom prvé kolo si vyžadovalo zaslanie predbežného navrhovaného architektonického riešenia. Víťaz druhého kola sa mal podieľať na tvorbe a realizácii svojho návrhu v spolupráci s kurátorkou a vedením galérie. Podmienkou bolo aj technické a materiálové riešenie, ktoré by zachovalo charakter priestorov galérie.
Výstavné priestory sa nachádzajú na prízemí galérie, s doplnkovými priestormi v kaviarni na prvom nadzemnom podlaží. V priestoroch nebolo možné zasahovať do pevných stien. V galérii sa nachádzal už existujúci závesný systém, a preto zásahy do stien neboli povolené. Preto bola možnosť využitia dotvorenia dočasnej mobilnej architektúry. Monografická výstava Ľudovíta Fullu mala pozostávať z maximálne 128 diel - grafiky, maľby a ilustrácie, pričom nie všetky sa mali prezentovať na výstave. Súčasťou výstavy bola aj prezentácia „Umbrella Street 2022“ na Nedbalovej ulici s motívom „Ľudovít Fulla - Návrh pre mozaiku“.
Finančné ohodnotenie súťaže bolo stanovené takto: 1. kolo - bez odmeny, 2. kolo - odmena (skicovné) za vypracovanie súťažného návrhu: 700,- € (vrátane víťaza). Predpokladaná hodnota zákazky pre víťaza mala byť dohodnutá so Správnou radou a písomne odsúhlasená pred realizáciou. Vyhlásenie súťaže bolo 14. mája 2021, termín na odovzdanie podkladov do 1. kola bol 30. júna 2021 a termín prezentácie 2. kola bol do 30. septembra 2021.
Metodika a Teória Výstavnej Činnosti
Rôzne publikácie a metodické príručky sa venujú aspektom tvorby výstav. Kniha „Výstava od A po Z“ od autoriek, ktoré sa venujú jednej z prezentačných foriem múzeí, prináša prehľadnú, odborne koncipovanú metodickú pomôcku k realizácii múzejných výstav. Každá časť publikácie sumarizuje kľúčové teoretické východiská a konkrétne praktické postupy nevyhnutné pre modernú výstavnú činnosť. Dôraz je kladený na samotný zbierkový predmet, potreby a náročnosť súčasného moderného návštevníka. Predmetom metodiky sú všetky fázy výstavnej tvorby, od prvotného zámeru až po deinštaláciu výstavy. Pomôcka nerieši len libreto, scenár výstavy a jednotlivé aspekty jej inštalácie (architektonické a priestorové, ochranu predmetov atď.), ale aj finančné zabezpečenie výstavy, jej využitie v múzejnej pedagogike, marketingovú stratégiu, zhodnotenie výstavy či archiváciu projektu. Uvádza konkrétne odporúčania a tiež často sa vyskytujúce chyby a nedostatky. Publikáciu ocenia múzejní profesionáli v každej realizačnej etape výstavnej činnosti. Aktualizované informácie sú z januára 2026, s publikáciou z 15. mája 2026.
Moderné Koncepty Výstavných Priestorov a Interakcie
V posledných rokoch sa objavujú aj projekty, ktoré reflektujú premenlivosť priestoru a hľadajú nové formy interakcie s návštevníkom. Dvojvernisáž výstav „M(i)esto medzi pamäťou a nepamäťou“ a „Pôdorys premenlivosti“ prilákala do Galérie Turčianskej galérie množstvo hostí. Tieto výstavy boli pilotným projektom prezentačných aktivít galérie k 30. výročiu jej vzniku. Po vernisáži si hostia mohli pozrieť aj dokumentárny film „Nový život“ od Adama Oľhu, ktorý zobrazuje príbeh rodiny po odchode otca.
Výstava „M(i)esto medzi pamäťou a nepamäťou“ sa zameriava na kultúrnu pamäť mesta Martin a jej autorskú reflexiu v dielach výtvarníkov. Hľadá paralely medzi minulosťou a prítomnosťou, reflektuje hodnoty, ktoré spoluvytvárajú „kultúrnu pamäť mesta“. Výstava sa zamýšľa nad formovaním historickej a kultúrnej pamäti, kde pamäť predstavuje fenomén štruktúrovaný kultúrnymi a sociálnymi inštitúciami.
Výstavný projekt „Pôdorys premenlivosti“ tematizuje priestorové premeny vo vzťahu k inštitucionálnemu rámcu galérie. Problematizuje galériu ako miesto expozície, ale aj ako miesto exponovania javov, ktoré sa odohrávajú mimo jej „pôdorysu“. Projekt hľadá súvislosti medzi verejným a súkromným, viditeľným a zviditeľňovaným, vnútorným a vonkajším. Umelci (Magdaléna Kuchtová, Daniel Dida, Juraj Gábor) pracujú s reálnymi predmetmi, ktoré sú súčasťou galérie, a pretvárajú priestor tak, aby narušili tradičnú schému vnímania artefaktu. Tieto výstavy trvali od 24. mája do 7. júla.
Galéria dizajnu Satelit prešla významnou transformáciou, ktorá z nej vytvorila moderný priestor s novými funkciami. Už 17. septembra bola otvorená nová expozícia Múzea dizajnu a vznikol Klub dizajnu. Aktualizovaná expozícia slovenského dizajnu zo zbierok Slovenského múzea dizajnu, oddychová zóna a čitáreň s knihami o dizajne, prednášky, diskusie, stretnutia komunity, knižnica materiálov LOMA a pracovný priestor vytvárajú inšpiratívne prostredie. Galéria dizajnu Satelit dlhé roky slúžila ako kontaktný a vzdelávací bod pre záujemcov o dizajn, prezentovala aktuálnu tvorbu, históriu slovenského dizajnu a výmenné výstavy zo zahraničia.
Autori Peter Masár, Dušan Veverka a Jakub Tóth vytvorili výstavný priestor s jasným konceptom a vizuálnou identitou. Ich prístup je ľahký a nadhľadový, nezaťažujú priestor klasickým výstavným mobiliárom. Využívajú moment prekvapenia a podnecujú návštevníkov k bližšiemu preskúmaniu priestoru. Prvý plán tvorili prehľadné podsvietené panely po obvode miestnosti, prerušované nečakanými momentmi a interaktívnymi prvkami.
Site specific project
Antropologická Expozícia: Od Jaskyne k Vesmírnej Lodi
V novej antropologickej expozícii na úvodnej stene nájdeme text: „Posledné, čo po nás a po našich predchodcoch zostáva, je kostra. V priebehu mnohých rokov sa dokáže premeniť na kameň - svedka podoby a života neznámych ľudí a ich spoločenstiev. Takto sa aj my môžeme prepojiť s veľmi vzdialenou minulosťou nášho rodokmeňa.“ Expozícia prezentuje poznatky a exponáty z oblasti antropológie. Koncepciu a odborný scenár napísala Alena Šefčáková, ktorá je spolu s Jánom Kautmanom aj jej kurátorkou.
„Naša expozícia naznačuje hravou formou a zjednodušene, čo si myslíme, že vieme my sami o sebe, o našom až príliš sebavedomom živočíšnom druhu, ktorý má na všetko okolo nás veľký vplyv. Ako vystavovať a prezentovať antropologické nálezy a poznatky v 21. storočí?“ Výtvarno-priestorové riešenie vychádza z interpretácie jaskyne. V antropologickom zmysle je jaskyňa náleziskom artefaktov. Vo filozofickom zmysle je miestom, kde zaniká priestor a čas, minulosť a budúcnosť. Autori sa pohrávajú s metaforami skrytosti, objavovania, svetla, tieňa a kontrastov. Jaskyňu vnímajú v zmysle Platóna, nie ako surové, tmavé a chladné miesto, ale skôr ako žiarivý, metafyzický priestor obklopený všadeprítomnými informáciami. Expozícia tak pripomína skôr vesmírnu loď, jaskyňu 21. storočia.
Dôležitým výrazovým prostriedkom sa stáva svetlo, ktorého hlavným zdrojom sú veľkoformátové svetelné panely. Konštrukcia panelov pozostáva z hliníkových rámov s potlačenou textíliou, celoplošne podsvietenou LED modulmi s regulovateľnou intenzitou. Jednotlivé panely sú od seba odsadené, čím vznikajú „medzipriestory“ - vnorené vitríny. V paneloch sú integrované dotykové monitory pre prezentáciu doplnkového textového a obrazového materiálu. Panely sú konštruované tak, aby sa dali otvárať, čím sú prístupné vitríny a technológie.
Grafické spracovanie panelov zahŕňa aj autorské vedecké ilustrácie hominidov v životnej veľkosti, časové osi a grafy. Neštandardná a inovatívna je práca s typografiou, ktorá sa na štyri metre vysokých paneloch smerom dohora proporčne zväčšuje. Expozícia obsahuje aj atypické prvky, ktoré návštevníka inšpirujú k objavovaniu. Exponáty sú ukryté vo vnorených vitrínach, ale aj v integrovanej podsvietenej podlahe. Návštevník sa môže ocitnúť pod obráteným hrobom, alebo po priblížení k tmavej vitríne aktivuje osvetlenie a objaví múmiu a jej sarkofág. V jednom z priestorov medzi panelmi sa nachádza skrytá jaskyňa, do ktorej možno vojsť a vžiť sa do života pravekých predkov.
Výstava je obohatená o interaktívnu líniu, aktivovanú odtlačkom ruky na paneloch. Tvorba expozície trvala viac ako dva roky a bola ocenená Výročnou cenou časopisu Pamiatky a múzeá za rok 2022 v kategórii EXPOZÍCIA - VÝSTAVA.
Ateliér Architextúry: Telo a Priestor
Ateliér Architextúry: telo a priestor založila architektka Danica Pišteková v roku 2021 ako prvá žena vo vedení na Katedre architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Danica Pišteková sa vracia do svojho rodného mesta Šaľa. Skupinová prezentácia študentiek a študentov ateliéru experimentuje s vystavovaním architektúry v galerijných a negalerijných priestoroch. Výstava „Telo a priestor“ navodzuje pocit či prúdenie, vťahuje do vlastnej hry s obálkami, so vzťahom tela a priestoru. Výstavný experiment zachytáva a predostiera meniaci sa jazyk a architektúru samotnú - architektúru premenlivú a nestálu, architektúru mäkkosti a haptiky, architektúru starostlivú, no zraniteľnú. Výstava predstavuje vzorky, prototypy, materiálové bio-špekulácie aj v mierke 1:1. Tento prístup symbolizuje snahu o hlbšie prepojenie medzi človekom a architektonickým prostredím, kde sa hranice medzi vnútorným a vonkajším, osobným a verejným, stávajú menej definovanými.