Vznik samotných pojmov „policajt“ a „polícia“ siaha až do antických čias. Latinské slovo „policja“ bolo prevzaté zo starogréckeho „politeia“, čo znamenalo občianstvo či štátne zriadenie, a to bolo odvodené od slova „polis“ - mesto, mestský štát. Do slovenčiny a češtiny sa tieto termíny pravdepodobne dostali cez nemčinu. V anglicky hovoriacich krajinách sa často stretávame s hovorovým výrazom „cop“ pre policajta. Jeho pôvod nie je úplne jasný, no jednou z teórií je, že ide o akronym z anglického „constables on patrol“ (strážnici na hliadke). Iná teória naznačuje možný pôvod zo slovesa „cop“ (zadržať, chytiť) alebo skrátením podstatného mena „copper“ (medený predmet), ktoré sa v roku 1859 používalo v súvislosti s medenými odznakmi v tvare osemcípej hviezdy, ktoré nosili prví policajti v New Yorku v roku 1845.
V kontexte slovenskej legislatívy a praxe sa však dlhodobo diskutuje o povinnosti policajtov nosiť na uniformách menovky. Kým niektorí argumentujú, že menovka je kľúčová pre identifikáciu a zodpovednosť policajta voči občanovi, iní poukazujú na to, že táto povinnosť predstavuje právne a praktické nezmysly a v konečnom dôsledku ohrozuje samotných policajtov.
Identifikácia policajta: Od odznaku k číslu
Zákon o Policajnom zbore (ZoPZ) v § 13 ods. 2 pôvodne uvádzal, že policajt preukazuje príslušnosť k Policajnému zboru služobnou rovnošatou s identifikačným číslom a pri výkone služobnej činnosti aj menovkou s menom a priezviskom, prípadne akademickým titulom. Toto ustanovenie bolo do zákona implementované novelizáciou prostredníctvom zákona č. 155/2003 Z. z., účinného od 1. júla 2003. Dôvodová správa k tomuto zákonu uviedla, že sa „v rámci identifikácie policajta pri vykonávaní niektorých druhov služobnej činnosti zavádza nový prvok - menovka policajta“. Otázkou však zostáva, prečo zákonodarca navrhol doplniť menovku obsahujúcu celé meno, prípadne i akademický titul, na služobnú rovnošatu, ktorá už obsahuje identifikačné číslo policajta. Zdôvodnenie tohto kroku v dôvodovej správe zjavne absentuje.
Systematickým pohľadom na zákon, § 13 ods. 2 je zaradený v hlave „Povinnosti, oprávnenia a prostriedky policajta a Policajného zboru“ a nesie názov „Preukazovanie príslušnosti k Policajnému zboru“. Tu nastáva prvý problém - kolízia slov použitých v dôvodovej správe a v samotnom ustanovení. Dôvodová správa hovorí o identifikácii policajta, zatiaľ čo názov paragrafu hovorí o preukazovaní príslušnosti. Z gramatického hľadiska je zrejmé, že úmyslom ustanovenia je identifikovať osobu ako policajta, teda príslušníka Policajného zboru s určitými právomocami, nie však jej stotožnenie ako konkrétnej osoby. Cieľom služobných rovnošiat, označení vozidiel a iných identifikátorov je preukázanie príslušnosti k zboru, nie totožnosti policajta. Pritom meno a priezvisko policajta nie sú na účel preukázania príslušnosti k zboru fakticky podstatné.
V podmienkach Policajného zboru sa už dlhšie presadzuje názor, že na účely kontroly konania policajtov a ich zodpovednosti postačuje ich jedinečné identifikačné číslo, tzv. ČOZ (číslo osobnej známky). Toto číslo je individuálne a neprenosné, čím zabezpečuje možnosť identifikácie konkrétneho policajta. Celý Zákon o Policajnom zbore je pretkaný myšlienkou ochrany totožnosti policajta. Príkladom je používanie kukiel, výnimky z povinnosti nosenia menoviek či zákaz vydania služobného preukazu z rúk, na ktorého prednej strane sa nachádza len identifikačné číslo, nie meno a priezvisko. Dokonca aj výzvy policajta podľa zákona nemusia obsahovať jeho meno a priezvisko, stačí ústne vyhlásenie „POLÍCIA“.
Argumenty proti menovkám: Ochrana pred pomstou a verejným lynčom
Jedným z hlavných argumentov proti noseniu menoviek je, že zbytočne zverejňujú totožnosť policajta, čo ho vystavuje riziku pomsty zo strany páchateľov trestnej činnosti a ich blízkych. V dobe, keď je natáčanie a fotenie policajtov na verejnosti nadmieru populárne, menovky môžu slúžiť ako pomôcka pre páchateľa na zistenie čo najviac informácií o policajtovi a následnú pomstu. Toto môže viesť k útokom na policajtov a ich rodinných príslušníkov na internete, k ich zosmiešňovaniu a verejnému lynču. V očiach autora takéhoto záznamu, aj keď policajt koná v súlade so zákonom, môže byť jeho konanie prezentované ako „policajná brutalita najhrubšieho zrna“, len preto, že si dovolil napríklad zisťovať totožnosť osoby.
Najlepšie video o policajtoch pre deti! Zábavné a vzdelávacie video pre deti zo základných škôl a predškolského veku.
Navyše, argument, že si občania nemôžu zapamätať číslo policajta, je v dnešnej dobe mobilných telefónov a neustáleho natáčania a fotenia irelevantný. Služobná činnosť či zákrok netrvajú sekundy, ale skôr minúty, čo občanovi poskytuje dostatok času na poznačenie identifikačného čísla policajta. Doteraz zverejnené videá neukazujú prípady, kedy by policajti bránili občanom v zaznamenaní ich mena či identifikačného čísla.
Mnohí policajti, ktorí reálne vykonávajú služobné zákroky voči páchateľom trestnej činnosti, by menovku na uniforme najradšej nemali. Z vlastných skúseností sa zástancovia nosenia menoviek z radov policajtov poriadkovej ani dopravnej polície nevyskytujú. Tvrdenia, že menovky nie sú prekážkou, sú často spochybňované. Aj ten najlepší a najpoctivejší policajt sa stretne s arogantným, drzým či agresívnym páchateľom, pre ktorého bude policajt jedinou prekážkou v protiprávnom konaní. V takýchto situáciách policajt neriskuje len svoje zdravie, ale aj bezpečnosť svojej rodiny, ak jeho totožnosť je ľahko dostupná.
Medzinárodný kontext a legislatívne zmeny
Prax nosenia menoviek na uniformách policajtov sa líši aj v zahraničí. V mnohých krajinách, ako napríklad v Českej republike, Rakúsku, Taliansku či Chorvátsku, si policajti môžu vybrať, či budú používať identifikačné číslo alebo meno. V iných krajinách, ako napríklad Poliaci a Slovinsko, majú policajti možnosť výberu. V Nemecku sa menovky nosia v závislosti od spolkovej krajiny. V Spojených štátoch amerických je bežné nosenie menoviek v mnohých mestách, no existujú aj výnimky.
Naproti tomu, na Slovensku novela zákona o Policajnom zbore, ktorá nadobudla účinnosť od 1. júla, zrušila povinnosť nosiť menovky. Služobná rovnošata naďalej obsahuje identifikačné číslo policajta. Rezort vnútra zdôvodnil túto zmenu tým, že v mnohých prípadoch pri výkone služobných zákrokov ľudia policajtov osočujú, vyhrážajú sa im a ich rodinným príslušníkom alebo si zaznamenávajú ich osobné údaje. Táto zmena je vnímaná ako krok v prospech policajtov, ktorý má zvýšiť ich bezpečnosť a ochrániť ich pred neoprávnenými útokmi a pomstou.
Nosenie menovky obsahujúcej meno a priezvisko policajta na služobnej rovnošate bolo považované za abnormalitu, ktorá bola súčasťou Zákona o Policajnom zbore už vyše 15 rokov. Aj keď sa v diskusiách objavujú hlasy proti tejto zmene, argumentujúce potrebou transparentnosti, prevláda názor, že ochrana identity policajta a jeho rodiny má prednosť pred požiadavkou na zverejnenie jeho mena a priezviska. Pre bežného občana je podstatnejšie, ako policajt pristupuje k výkonu svojej moci a ako koná, než či sa volá konkrétnym menom.
Praktické aspekty a legislatívne súvislosti
Zavedenie menoviek do praxe bolo právnym a praktickým nezmyslom, ktorý vytrval až dodnes. Už len vlastným zaradením pod časť zákona s názvom Preukazovanie príslušnosti k Policajnému zboru, kedy sa de facto príslušnosť k PZ nikdy nepreukazovala menom a priezviskom, ale odznakom, rovnošatou, ústnym vyhlásením atď. Zároveň nešlo o akýsi recipročný vzťah, kedy oprávneniu policajta požadovať preukázanie totožnosti od občana nezodpovedalo oprávnenie osoby poznať totožnosť policajta. Pre osobu, voči ktorej bol zákrok vykonávaný, postačilo, ak vedela, že ide o policajta, teda príslušníka Policajného zboru, ktorému zákon zveril právomoc takto konať.
Aj v prípade výzvy policajta zákon dôvodne neustanovuje, aby policajt preukazoval príslušnosť k Policajnému zboru ústnym vyhlásením „POLÍCIA, tu podpráporčík bakalár Jozef Novák“, ale len vyhlásením „POLÍCIA“. Ani výzva nemusí mať tvar „v mene zákona Vás, ako príslušník Policajného zboru, menom a titulom xyz, vyzývam, upustite od protiprávneho konania“. Meno a priezvisko je osobným údajom umožňujúcim identifikovať, t.j. stotožniť osobu.
Nosenie služobnej rovnošaty má svoj pôvod v počiatkoch modernej polície, ktorá sa kreovala vo Veľkej Británii. Keďže sa prvé miestne polície potrebovali odlíšiť, vďačne im na to poslúžili uniformy. Nosenie služobnej rovnošaty je maximálne legitímnou požiadavkou, za ktorou stoja ako čisto pragmatické dôvody spojené s identifikáciou osoby ako policajta, tak aj ďalšie, ako napríklad preventívne pôsobenie už len pri presune policajtov určitým miestom. Opäť však musíme zdôrazniť, že tento účel spĺňa riadna služobná rovnošata príslušníka Policajného zboru s identifikačným číslom aj bez menovky policajta.
S pomocou identifikačného čísla je možné stotožniť konkrétneho policajta. Ak by sme pristúpili ku komparácii, zistíme, že menovku nenosili ani príslušníci Železničnej polície, dodnes ju nenosia príslušníci obecných a mestských polícií, rovnako tak príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, a nenosia ju ani napríklad príslušníci Polície Českej republiky. Zrušenie menoviek na Slovensku predstavuje novinku, ktorá je po dlhých rokoch v prospech policajtov. Pre občanov, ktorí na mene a priezvisku policajta nelipnú doteraz, sa ich prístup k policajtom nezmení. Pre tých, ktorí po policajtoch „poľovali“, sa ich práca značne sťaží.