Divadlo, ako komplexný umelecký žáner, odjakživa slúži ako platforma na skúmanie a interpretáciu ľudskej existencie, spoločenských hodnôt a vnútorných konfliktov. V tomto procese zohrávajú kľúčovú úlohu metafory, ktoré umožňujú dramatikom a divadelným tvorcom preniknúť hlbšie do podstaty javov, ktoré by inak zostali skryté alebo neuchopiteľné. Metafora v dráme nie je len ozdobným prvkom, ale stáva sa účinným nástrojom na odhaľovanie komplexných pravdivostí o svete a o nás samých.
Nová dráma/New Drama: Festival ako metafora sveta
Už dvadsať rokov prepája slovenskú divadelnú komunitu so zahraničnými umelcami, festivalovými riaditeľmi a dramaturgmi, promotérmi a šíri tak dobré meno slovenskej drámy a divadla. Festival Nová dráma/New Drama, ktorý sa od svojho založenia v roku 2005 snaží napĺňať posolstvá spájania umelcov a publika, integrácie spoločenských skupín a akcelerácie procesov v komunite, sa sám stáva metaforou sveta. V roku 2024 vychádza k jeho jubileu publikácia „Nová dráma/New Drama. Metafora sveta.“, ktorá dokumentuje a hodnotí vývoj, zlomové roky, významné udalosti, dramaturgické a programové inovácie festivalu. Tento festival, prvý a na Slovensku dnes jediný zameraný na prezentáciu a podporu súčasnej slovenskej a zahraničnej drámy, každoročne organizovaný Divadelným ústavom v Bratislave, sa stal priestorom diskurzu, ktorý umožňuje ľuďom vyjadriť svoje názory na širšie kultúrne, sociálne a politické otázky. Vladislava Fekete, zostavovateľka a riaditeľka festivalu, vo svojej ťažiskovej štúdii sleduje festival a jeho premeny v kontexte európskeho boomu nového písania a rozvoja festivalovej kultúry. Jej slová poukazujú na naplnený prvotný impulz stimulácie a podpory uvádzania novej drámy, ako aj na ďalšie ciele: zvýšiť povedomie slovenského divadla v zahraničí, rozšíriť cieľové skupiny festivalu a intenzívnejšie prepojiť slovenských divadelníkov s divákmi, ktorí majú vzťah k novému, originálnemu a menej známemu. Vznikla tak atmosféra dôvery a networku, ktorý si zachováva priazeň širokého spektra náročných divákov.
Metafora v inscenačnej praxi: Príklad Hájnikovej ženy
Práca s divadelnou metaforou a znakom je kľúčová aj pri interpretácii klasických diel. Kamil Žiška v svojej dramatizácii Hájnikovej ženy stavil na redukciu lyrických pasáží a jednoduchú dejovú líniu, dominuje jej tragédia hájnikovej ženy Hanky. Kľúč k Hviezdoslavovi nachádza Žiška práve v práci s divadelnou metaforou a znakom. Obrazy hlbokej javiskovej poézie sa striedajú s tými bez výraznej invencie. Až mrazivo výpovedný je napríklad obraz Villániho pokusu o znásilnenie Hany. Kameňom úrazu sa však stávajú mizanscény s tromi Starcami - rozprávačmi. Strnulé štylizované presuny či dlhé pasáže, počas ktorých len stoja a recitujú, vyvažuje obraz, kedy v efektnej mizanscéne stelesnia mostík cez potok. Najvypätejšie sú situácie, v ktorých sa divadelný znak a metafora stretávajú so silnou emóciou. Vybičované zrážky Hanky a Villániho podporujú aj herecké výkony ich predstaviteľov. Petra Kriváčková v úlohe Hanky prechádza od nadmieru naivných polôh vernej manželky k obrazom srdcervúceho pomätenia, mení intonáciu hlasu a s ňou aj emočné naladenie. Matej Erby ako Villáni stvárňuje ľahtikárskeho šľachtica, ktorý sa časom mení na napätého náruživca. Problém robí najmä práca s veršom Petrovi Olejárovi v úlohe Michala, ktorý do tvrdého, vojnou ošľahaného hájnika vnáša priveľa chlapčenského espritu. Žiška nechcel Hájnikovu ženu zasadiť do konkrétneho času, ale vytvoriť nadčasovú javiskovú báseň.
Výtvarné riešenie Jaroslava Daubravu výrazne pomáha v tomto úsilí. Tieňohra predstavuje náznakovú chalupu či stelesňuje jeleňa. Škoda, že abstraktnému jazyku neostal scénický výtvarník verný pri všetkých tieňohrách, keď realistický kôň či voz kazia dojem celistvosti. V protiklade s neiluzívnou scénografiou stoja historicky štylizované, no klasicky poňaté kostýmy Miroslava Daubravu. Nepochopiteľné je rozhodnutie použiť baranice na hlavách šľachtica a jeho lokaja, ktoré evokujú zimný čas, napriek odkazom na teplejšie ročné obdobia v texte.
Metafora ako jazykový prostriedok v dráme
Metafora je jedným z mnohých tropov, ktoré obohacujú dramatický jazyk. Patria sem aj:
- Metafora: prenesenie významu na základe podobnosti (napr. "horela roľa", "slnko sadá").
- Personifikácia: zosobnenie, pripisovanie ľudských vlastností neživým predmetom a javom (napr. "cesto rastie", "slnko sa smeje").
- Prirovnanie: vyjadrenie podobnosti pomocou spojok "ako", "akože" (napr. "rapoce ako straka").
- Metonymia: prenesenie významu na základe vecnej súvislosti (napr. "dedina mlčí", "kúpiť si Nightwish").
- Synekdocha: zámena pomenovania časti za pomenovanie celku (napr. "neprišla ani noha").
- Hyperbola: zveličenie (napr. "nevidel som ťa 100 rokov").
- Eufemizmus: zjemnenie (napr. "pominul sa" namiesto "zomrel").
- Irónia: spôsob vyjadrovania, kde sa hovorí opak toho, čo sa myslí.
Okrem tropov, ktoré menia lexikálny význam slova, existujú aj afektívne jazykové prostriedky, ktoré vyjadrujú vzťah hovoriaceho k objektu. Patrí sem špecifický slovník (poetizmy ako "vesna", "peruť"), zvukomaľba (onomatopoja) a štylistické prostriedky ako augmentatíva a deminutíva.
Ako čítať Shakespeara: Päť ľahko použiteľných stratégií
Metafora v kontexte filozofie a interpretácie
Metafora divadla sa objavuje aj vo filozofických úvahách o ľudskej existencii a osude. V Plótinových rozpravách O prozreteľnosti sa stretávame s tromi metaforami divadla, ktoré sa snažia objasniť miesto človeka v usporiadanom svete. Prvá metafora vykresľuje život človeka ako rolu herca, ktorý si uvedomuje, že jeho úloha nie je reálna. Život je tu vnímaný ako "tieň", ako niečo prchavé, čo nemá existenciu ani esenciu. Táto metafora má sprostredkovať poznanie, že život je fantomatický, a teda nereálny a bezvýznamný. V druhej metafore už nie je obsiahnutý prelud, ale rozhodujúcu úlohu má "esencia" ako protiklad fantómu. Prozreteľnosť určí každému jeho rolu na základe jeho charakteristiky. Roly sú zaslúžené podľa povahy ľudí, na ktorých sa lepia. V tretej, dynamickejšej metafore, Plótinos naznačuje možnosť zmeny prostredníctvom interpretácie role.
Sofoklov Oidipus, jedna z najvýznamnejších antických drám, je tiež príkladom diela, ktoré ponúka množstvo metaforických výkladov. Režisér Roman Polák ho interpretuje ako "metaforu o úspešnom človeku, ktorý mal pocit, že úspech, bohatstvo, postavenie sú s ním pevne zrastené." V tomto výklade sa hrdina stáva ľudskou troskou, pretože sa snaží zabudnúť na zločin, ktorý spáchal, a ten sa z jeho vlastnej minulosti vynorí. Antická dráma oslovuje aj po stáročiach, pretože v dobe, keď sa morálka zdá byť zbytočnou, je dobré sa vrátiť k základným otázkam ľudskej existencie a zodpovednosti. Použitie masiek a koturnov v inscenácii posilňuje metaforický rozmer hry a jej prepojenie s antickým divadelným jazykom.
Širšie spektrum metaforických prostriedkov v literatúre
Okrem základných tropov a figúr, ktoré sa uplatňujú v dráme, existuje celý rad ďalších jazykových prostriedkov, ktoré slúžia na obohatenie umeleckého textu a vytvorenie metaforického obrazu:
- Barbarizmy: slová cudzieho pôvodu, ktoré sa používajú na charakterizáciu postáv alebo na vytvorenie koloritu prostredia.
- Poetizmy: špecifická vrstva slovnej zásoby, vyskytujúca sa hlavne v poézii, ktorá dodáva textu lyrický nádych.
- Slang: súbor jazykových prostriedkov charakterizujúcich istú sociálnu skupinu, často s cieľom vnútorného charakterizovania postáv.
- Dialektizmy: slová a slovné spojenia obmedzené na isté územie, ktoré slúžia na charakterizáciu prostredia a postáv.
- Archaizmy: zastarané slová alebo slovné spojenia, ktoré sa už v spisovnom jazyku nepoužívajú, ale môžu slúžiť na priblíženie staršieho historického obdobia.
- Anachronizmus: zámena času v texte, výskyt pojmov alebo motívov, ktoré sa v danom období nemohli vyskytnúť.
- Antonymá: slová s protikladným významom, ktoré môžu byť štylistickým znakom určitých literárnych období alebo autorov.
- Kakofemizmy: hanlivé výrazy, opak eufemizmu, ktoré sa vyskytujú najmä v satirických dielach.
- Anakolút: defektná syntaktická konštrukcia, vybočenie z väzby uprostred vety.
- Apoziopéza: prerušená alebo nedokončená výpoveď, ktorá sa vyznačuje tromi bodkami.
- Inverzia: zmena poriadku slov vo vete, nezvyčajný slovosled pod vplyvom požiadaviek básne.
- Historický prézent: použitie prítomného času na aktualizáciu deja minulého príbehu.
- Frazeologizmy: ustálené slovné spojenia alebo celé vety s príznakovým štylistickým zafarbením, ktoré vynikajú obraznosťou. Patria sem príslovia, porekadlá, okrídlené výrazy a iné.
- Gnóma: stručná a výstižná životná múdrosť, predpoveď alebo myšlienka všeobecnej povahy.
- Maxima: pôsobivá, stručne vyjadrená výpoveď, obyčajne pozostávajúca z jednej myšlienky.
Všetky tieto prostriedky, vrátane metafor, prispievajú k mnohovrstevnatosti dramatického textu a umožňujú divákovi hlbšie preniknúť do sveta hry, pochopiť jej skryté významy a konfrontovať sa s univerzálnymi otázkami ľudskej existencie. Metafora v dráme tak funguje ako zrkadlo, v ktorom sa odráža komplexná realita nášho sveta.