Sexuálna orientácia je fascinujúci a mnohostranný aspekt ľudskej identity, ktorý sa po stáročia stáva predmetom vedeckého záujmu, spoločenských diskusií a osobných skúseností. Hoci v minulosti prevládali zjednodušené názory, súčasný vedecký výskum poukazuje na komplexnú súhru genetických, environmentálnych a individuálnych faktorov, ktoré formujú túto intímnu oblasť ľudskej existencie. Nedávne štúdie, vrátane rozsiahleho výskumu publikovaného v prestížnom časopise Science, prinášajú nové poznatky, ktoré odmietajú myšlienku existencie jediného „génu homosexuality“ a namiesto toho zdôrazňujú polygenický charakter sexuálnej orientácie.
Sexual orientation and gender identity
Genetický základ sexuálnej orientácie: Viac ako jeden gén
Uvedené zistenia vyplývajú zo štúdie, ktorá vyšla minulý piatok v prestížnom časopise Science. Vedci analyzovali genóm (genetickú informáciu uloženú v DNA) takmer pol milióna ľudí. Genetické a zdravotné informácie poskytla britská biobanka UK Biobank a americká spoločnosť 23andMe. Ľudí rozdelili do dvoch skupín podľa toho, či mali sex s osobou rovnakého alebo opačného pohlavia (vychádzalo sa z osobných výpovedí ľudí, ktoré však nemusia byť presné, čo autori štúdie priznávajú ako jeden z možných nedostatkov).
Kľúčovým záverom tejto rozsiahlej štúdie je, že sexuálna orientácia nie je determinovaná jediným génom. Namiesto toho, ako uvádza česká vedkyňa, „behaviorálne znaky, ako je sexuálne správanie a orientácia, sú len sčasti výsledkom génov. Podieľajú sa na nich stovky či tisícky genetických odlišností (z angl. genetic variants), každá s veľmi malým vplyvom.“ Tento pohľad je analogický k iným komplexným vlastnostiam, ako je napríklad výška. „Poznáte napríklad gén výšky? Na konečnej výške človeka sa podieľa viacero génov, ďalej rastové faktory produkované aj následkom niektorých chorôb, pomery hormónov vrátane tých, ktoré sú závislé od našich pohlavných chromozómov, a, samozrejme, výživa,“ vysvetľuje Příplatová.
Vedci v štúdii identifikovali päť genetických markerov, ktoré boli spojené s homosexuálnym správaním. Je však dôležité zdôrazniť, že tieto markery predstavujú len malú časť celkového genetického vplyvu a nezaručujú ani nevylučujú konkrétnu sexuálnu orientáciu. Podobne, ako by sme nemohli tvrdiť, že výška je otázkou osobnej voľby len preto, že neexistuje jeden „gén výšky“, nemôžeme zjednodušovať ani v prípade sexuálnej orientácie.
Vplyv prostredia a epigenetiky: Nezanedbateľný faktor
Okrem genetických predispozícií zohrávajú významnú úlohu aj faktory prostredia a epigenetické vplyvy. Epigenetika skúma zmeny v expresii génov, ktoré nie sú spôsobené zmenami v sekvencii DNA. Tieto zmeny môžu byť ovplyvnené vonkajšími faktormi, ako je napríklad chemické prostredie v maternici matky, ktoré môže byť ovplyvnené jej emocionálnym stavom. „Napadlo by niekomu tvrdiť, že výška je otázkou osobnej voľby, ak pre ňu nemáme konkrétny gén? Podľa Příplatovej ide o epigenetické vplyvy pred narodením (epigenetika skúma zmeny v expresii génov - realizácii genetickej informácie -, ktoré nie sú spôsobené zmenami v poradí báz DNA) a chemické prostredie v maternici matky, ktoré môže byť ovplyvnené napríklad aj emocionálnym stavom ženy.“
Tieto vplyvy však nepôsobia priamočiaro. „Uvedené faktory však nepôsobia „jednoznačne“, že keď dievča uvidí dve ženy, začnú sa jej páčiť osoby rovnakého pohlavia,“ uvádza sa v zdroji. Presné zloženie týchto faktorov a ich podiel na formovaní sexuálnej orientácie sú stále predmetom intenzívneho výskumu.
Kontroverzie a etické aspekty vedeckého bádania
Výsledky štúdie vyvolali aj isté kontroverzie. Genetik Steven Reilly vyjadril svoje znepokojenie slovami: „Absolútne nesúhlasím s publikovaním štúdie. Ide o niečo, čo si ľudia veľmi ľahko vyložia zle.“ Obavy sa týkajú možného zneužitia zistení prívržencami konverznej terapie, ktorí by mohli interpretovať vplyv prostredia a skúseností ako dôkaz možnosti zmeny sexuálnej orientácie. Je však dôležité pripomenúť, že popredné odborné inštitúcie, ako Americká psychologická asociácia a Americká psychiatrická asociácia, dôrazne varujú pred akýmikoľvek snahami o zmenu sexuálnej orientácie.
Na druhej strane, vedkyňa Příplatová obhajuje slobodu vedeckého bádania a odmieta cenzúru. „Som veľmi silno proti cenzúre vedeckých výsledkov, a to aj v prípade autocenzúry,“ uvádza. Poukazuje na to, že v medicíne môže neochota zdôrazňovať rozdiely viesť k necielenej liečbe. Zároveň však priznáva riziko nesprávnej interpretácie laickou verejnosťou a zdôrazňuje potrebu zodpovedného prístupu vedcov k verejnej komunikácii. „Preto podľa Příplatovej nestačí, ak vedci citlivú štúdiu len publikujú, ale mali by sa aj verejne angažovať, aby verejnosti pomohli pochopiť, čo naozaj hovoria.“
Spoluautor štúdie Benjamin Neal z MIT a Harvardu potvrdzuje, že vedci spolupracovali s psychológmi a sociológmi na minimalizácii rizika zneužitia textu, hoci pripúšťa, že sa stretli s odporom a otázkami typu „načo to vôbec robiť“.
Homosexualita v zvieracej ríši: Pozorovanie vs. Interpretácia
Diskusia o sexuálnej orientácii sa často rozširuje aj na živočíšnu ríšu, kde sa argumentuje prítomnosťou homosexuálneho správania ako dôkazom jeho prirodzenosti. Dlhoročný chovateľ cez 250 druhov cicavcov však poukazuje na dôležitosť rozlišovania medzi homosexuálnym správaním a skutočnou homosexualitou.
„U zvierat však niekedy bolo badateľné chvíľkové, akoby homosexuálne pôsobiace správanie. Napríklad u capkov a kozičiek v kojeneckom veku, ktorí skáču na chrbát takisto mladých kozičiek, ako aj capkov. Šlo teda o hry, ktoré by ťažko mohli predstavovať ukážku homosexuality vo zvieracej ríši, pretože všetci capi vo veku pohlavného dospievania a dospelosti mali pohlavný záujem o kozy, ktoré mali svoj deň a pohlavne sa s capmi v nespájali.“
Ďalšie pozorované prejavy, ako napríklad správanie bojujúcich psov, skákanie matky na dcéru či sexuálne uspokojovanie u psov v uzavretom chove, sú podľa jeho skúseností skôr výsledkom iných faktorov, ako je dominancia, sexuálne predráždenie, hry aleboAdaptačné mechanizmy v nevhodných podmienkach. „Správanie (aj sexuálne) zvierat v nevôli by sme teda nemali posudzovať ako prirodzené.“
Pisateľ článku zdôrazňuje, že „výrazná väčšina pozorovaní homosexuality zvierat, s ktorou sa čitatelia stretávajú v článkoch, neraz účelových, teda často nie je prejavom skutočnej zvieracej homosexuality, ale často ide len o dielčie, napohľad homosexuálne prejavy heterosexuálnych zvierat, ktoré vychádzajú z prírodnej - teda dvojpohlavnej sexuality a v zásade ju napriek zriedkavým výchylkám nenahrádza.“ Preto považuje homosexualitu v prírode za „výrazne nadhodnotený jav a to zjavne s cieľom posilniť toleranciu k homosexualite ľudí.“
Podľa tohto názoru nie sú v prírode rôzne sexuálne smerovania rovnoprávne. Jedinci, ktorí sa nepária s opačným pohlavím, nemôžu mať potomstvo, a teda nemajú rovnaké „prírodné práva“ ako heterosexuálni jedinci. „Príroda má aj niektoré pohlavné zvláštnosti. Napríklad - niektoré ryby s výrazným územným (teritoriálnym) správaním dokážu zmeniť pohlavie - z prebytočného na nedostatkové a teda žiadúce.“
V kontexte evolúcie je dvojpohlavné rozmnožovanie považované za vývojovo úspešnejšie. Jediná vývojovo úspešná forma, ktorá by sa dala prirovnať k „homosexualite“, je u bezpohlavných bytostí, ktoré sa množia delením. U obojpohlavných jedincov (hermafroditizmus), ako sú niektorí slimáci, dochádza k spojeniu samčej a samičej bunky, čo je stále forma dvojpohlavného rozmnožovania. Ak sa jedinci dvojpohlavného živočíšneho druhu rozhodnú pre dôsledný homosexuálny život, prirodzene nezanechávajú potomstvo, čo je „zákonité“.
Psia „homosexualita“: Dominancia, predráždenie alebo ľudské projekcie?
Príbehy o psích „gayoch“, ako napríklad pes Fezco (neskôr premenovaný na Oscara), ktorý bol z útulku odovzdaný kvôli podozreniu z homosexuálneho správania, poukazujú na časté nesprávne interpretácie psieho správania. Vladimíra Tichá z Českomoravskej kynologickej únie vysvetľuje, že takéto správanie u psov je zvyčajne dôsledkom sexuálneho predráždenia, snahy o presadenie sa alebo prejavu dominancie, nie skutočnej sexuálnej preferencie.
„Väčšinou to býva skôr zo sexuálneho predráždenia, alebo zo snahy sa presadiť než z toho, že by pes preferoval pred fenou psa samca,“ uvádza Tichá. Fenomén známy ako „humping“ (naskakovanie) na iné psy, predmety alebo ľudské nohy je bežný a často súvisí s preukázaním dominancie a získaním miesta v hierarchii svorky. Zvýšená miera takéhoto správania sa môže objaviť aj v súvislosti s hormonálnym cyklom majiteliek.
Faktory ako neskúsenosť psa, nesprávne zvolený čas na krytie, sexuálne rituály alebo dokonca snaha o genetickú variabilitu (preferencia partnera iného plemena) môžu tiež ovplyvniť interakcie medzi psami. Tichá zdôrazňuje, že „našim psom pričítame často ľudské vlastnosti a homosexuálna sexuálna orientácia môže byť jednou z nich. Otázka by teda nemusela znieť, či existujú homosexuálni psi, ale či to ich majitelia s polidšťovaním nepodchádzajú.“
Prípad Fezca/Oscara, ktorý bol adoptovaný homosexuálnym párom, ilustruje, ako ľudské predsudky a projekcie môžu ovplyvniť vnímanie zvieracieho správania. Je dôležité rozlišovať medzi ľudskou sexualitou a špecifickými prejavmi správania zvierat, ktoré môžu mať odlišné biologické a sociálne funkcie.
Nové identity a spoločenské chápanie
V širšom kontexte sa objavujú aj extrémnejšie formy sebadefinície, ktoré presahujú tradičné chápanie identity. Príklady ľudí, ktorí sa identifikujú ako zvieratá (napr. združenie Essere Canini), mimozemšťania, alebo dokonca bábiky, poukazujú na posun v spoločenskom vnímaní identity. Tieto javy, hoci sa môžu zdať extravagantné, sú v niektorých kruhoch vnímané ako rozšírenie princípu sebadefinície, podobne ako akceptácia transsexualizmu.
Rachel Dolezalová, ktorá sa identifikovala ako černoška napriek tomu, že je beloška, ilustruje komplexnosť rasovej a kultúrnej identity. Jej argument, že „byť bielym nie je rasa, je to stav mysle,“ vyvolal búrlivú diskusiu o tom, či je identita daná biologicky alebo je subjektívnym konštruktom. Tento koncept sebadefinície sa premieta aj do právneho systému, kde Najvyšší súd USA v roku 2015 potvrdil ústavné právo „definovať a vyjadriť svoju identitu“. Táto právna ochrana sebadefinície, známa ako autopoéza, umožňuje jednotlivcom byť tým, kým sa cítia byť, a žiadať rešpektovanie svojej identity zo strany spoločnosti.
Otázka, či je homosexualita u ľudí výsledkom génetiky, prostredia, alebo ich komplexnej interakcie, zostáva predmetom vedeckého skúmania. Nové štúdie však jasne ukazujú, že ide o mnohofaktorový jav, ktorý nemožno zjednodušiť na jeden jediný príčinný faktor. Zároveň je nevyhnutné pristupovať k interpretácii vedeckých zistení zodpovedne a s citlivosťou, aby sa predišlo ich zneužitiu a aby sa podporilo hlbšie porozumenie ľudskej sexuality vo všetkej jej rozmanitosti.