Otázka spasenia mimo hraníc pravoslávnej cirkvi je jednou z najdiskutovanejších a najkomplexnejších tém v kresťanskom teologickom myslení. Táto téma úzko súvisí s mnohými ďalšími otázkami týkajúcimi sa života kresťana, spoločenstva a obrazu Boha a človeka. V tomto článku sa pokúsime vysvetliť rôzne pohľady a biblické interpretácie, ktoré sa snažia odpovedať na túto zásadnú otázku, pričom budeme vychádzať z poskytnutých informácií a biblických textov.
Božie milosrdenstvo a ľudská sloboda
Živý Boh chce mať s nami živý vzťah. Stvoril nás na svoj obraz - ako slobodných ľudí a skutočný odraz svojej bytosti. Koná vždy podľa lásky, ktorá je podstatou Jeho prirodzenosti - Boh s nami nikdy nezaobchádza ako s bábkami. Živý vzťah sa môže vyvinúť jedine na základe slobodného rozhodnutia. Rovnako, ako sa môžeme slobodne rozhodnúť pre živý vzťah s Bohom, presne tak sa môžeme rozhodnúť od Boha odvrátiť. Táto slobodná vôľa je kľúčovým prvkom, ktorý umožňuje ľudskej bytosti nielen prijať Božiu milosť, ale aj ju odmietnuť.
Niektorí ľudia porovnávajú vzťah s Bohom so vzťahom medzi rodičom a dieťaťom. Dieťa nikdy neprestane byť dcérou alebo synom svojich rodičov, nech urobí čokoľvek. Týmto chcú ukázať, že takýto vzťah medzi Bohom a veriacim je nezrušiteľný. Vyjadrenie „Božie deti“ je obraz, ktorý nemôžeme vo všetkých ohľadoch preniesť na vzťah s Bohom. Samozrejme, že človek, ktorý odpadne od Boha, aj naďalej ostáva jeho stvorením, podobne ako ostane dieťaťom svojich rodičov, aj keby s nimi už nemal žiaden vzťah.
Na druhej strane, Biblia je plná príkladov ľudí, ktorí boli zachránení pred svojou hriešnou minulosťou. Apoštol Pavol písal kresťanom, ktorí predtým žili v rôznych hriechoch vrátane sexuálnej nemravnosti, modlárstva, cudzoložstva, homosexuality, zlodejstva, chamtivosti a opilosti. Sám Apoštol Pavol bol prenasledovateľom kresťanov, schválil Štefanovu smrť (Skutky 8:1), zatýkal kresťanov a vrhal ich do väzenia (Skutky 8:3). Neskôr napísal: „[Pán ma] ustanovil do služby, mňa, ktorý som sa predtým rúhal, bol som prenasledovateľ a násilník. Dostalo sa mi však milosrdenstva, lebo som konal z nevedomosti v neviere. Nadmieru sa však rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktoré sú v Ježišovi Kristovi.“ (1. Timotejovi 1:13-14). Boh často zachráni nepravdepodobných kandidátov, aby slúžili jeho zámerom. On zachránil zlodeja na kríži, ktorý mal pred sebou posledné minúty života (Lukáš 23:42-43); prenasledovateľa cirkvi (Pavla); rybára, ktorý Ho poprel (Petra); Rímskeho vojaka s celou jeho rodinou (Skutky 10); otroka, ktorý utiekol (Onezim vo Filemónovi); a mnoho ďalších. Niet nad Božiu schopnosť spasiť (viď Izaiáš 50:2).
Nebezpečenstvo odpadnutia a jeho prejavy
Nový zákon jasne hovorí o nebezpečenstve straty milosti spásy, zapríčiněnej klamom hriechu, ktorá končí v zaslepení a temnote - v zatratení. „Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha.“ (Hebrejom 3:12). Odpadnutie nemusí nastať len vtedy, keď niekto vedome a otvorene odmietne vzťah s Bohom. Odpadnutie môže byť tiež dôsledkom dlhodobého zotrvávania v hriechu.
Ježiš hovoril o ľuďoch, ktorí s Ním majú vzťah: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, kto ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostáva vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ (Ján 15:1-6).
Ratolesť môže prinášať ovocie jedine ak „zostáva na viniči“ - čo znamená, keď je s ním jedno. Ratolesť má živé spojenie s vinným kmeňom. Ak toto spojenie zanikne, ratolesť uschne a je odhodená do ohňa. Tento obraz symbolizuje duchovné spojenie s Kristom, ktoré je nevyhnutné pre duchovný rast a plodnosť. Zanedbávanie tohto spojenia, či už vedome alebo nevedome, môže viesť k duchovnému uschnutiu a strate spojenia s Kristom.
List Hebrejom varuje pred odpadnutím: „Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.“ (Hebrejom 6:4-6). Tieto verše hovoria o ľuďoch, ktorí „prijali poznanie pravdy“. Autor medzi nich zahŕňa samého seba. V Novom zákone je prijatie poznania pravdy podmienkou, aby sa niekto stal kresťanom. „Očakávanie súdu a žiary ohňa, ktorý strávi protivníkov“ sa môže vzťahovať len na ľudí, ktorí sú večne oddelení od Boha. Podľa tejto pasáže kresťan môže stratiť spásu, ak úmyselne a vedome zotrváva v hriechu.
Odpadnutie nenastáva len vtedy, keď kresťan vedome odmietne svojho Spasiteľa. Nastáva už v postupnom navracaní sa k hriechu, ktoré je často nepostrehnuteľné, keď veriaci majú medzi sebou povrchné vzťahy. Tento verš mal za cieľ povzbudiť čitateľov, aby dávali pozor na svojich bratov a sestry v spoločenstve, aby nikto nemal neverné srdce, ktoré by „odpadlo od živého Boha“.
Autor listu Hebrejom oslovuje a napomína svojich čitateľov ako bratov. Videl, že niektorí z nich boli slabí vo viere, ale predsa ich považoval za kresťanov. Z napomenutí vidíme, že začali zanedbávať účasť na spoločenstve a bratskú starostlivosť. Taktiež im hrozilo, že sa znova zapletú do hriechu a zatvrdia sa. Ako bývalí židia (z toho názov listu - Hebrejom, v iných prekladoch Židom) silne cítili príťažlivosť k chrámovému kultu, ktorého sa v minulosti zúčastňovali. Tým však „zabudli“ na očistenie, ktoré v Kristovi zažili, pretože boli vlažní a báli sa osočovania zo strany Židov. „Vy, čo chcete byť ospravedlnení zo zákona, odtrhli ste sa od Krista, vypadli ste z milosti.“ (Galatským 5:4).
V Novom zákone je varovanie proti odpadnutiu silno spojené s výzvou zachovať správne učenie, čoho dobrým príkladom je list Galaťanom. Na začiatku svojho listu Pavol vyjadruje, že je veľmi znepokojený, pretože sa dali tak ľahko zlákať „iným evanjeliom“ (Galatským 1:6-9). Pavol dobre vedel, že odvrátenie sa od Krista, od živého - Duchom vedeného života k formalistickým, kultovým skutkom znamená „odpadnutie od milosti“. V liste Galaťanom 4:11 Pavol vyjadruje svoje starosti o Galaťanov, či pre nich nepracoval nadarmo. „Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niekto odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov…“ (1. Timotejovi 4:1).
Tiež lakomstvo a všelijaké túžby odviedli niektorých veriacich od viery (1. Timotejovi 6:10). „Keď niekto vidí, že jeho brat pácha hriech, ktorý nevedie k smrti, nech prosí a Boh mu dá život, totiž tým, čo páchajú hriech, ktorý nevedie k smrti. Je aj hriech, ktorý vedie k smrti; o takom nehovorím, že sa treba zaň modliť.“ (1. Jánov 5:16). Keď Ján písal tieto verše, predpokladal existenciu hriechu, ktorý vedie k smrti.
Niektorí ľudia hovoria, že pasáže o odpadnutí vyjadrujú len vážne varovania. Ak ich niekto ignoruje, nestratí večný život, pretože Boh ho aj tak nakoniec nepotrestá. Ak neposlušnosť v skutočnosti nemá konečné dôsledky, prečo potom toľko biblických textov zdôrazňuje vytrvalosť až do konca? Boh, ktorý je vždy pevný a pravdivý v tom, čo hovorí, určite nepoužíva prázdne napomenutia, aby svoje deti viedol k poslušnosti! Všetky biblické pasáže, ktoré pripomínajú kresťanom potrebu vytrvalosti dokazujú, že kresťania by mali pracovať na svojom spasení s bázňou a chvením (Filipským 2:12) cez zápas o svätosť a poslušnosť.
„Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto zápasí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (1. Korintským 9:24-27).
Pravoslávna Cirkev a spása
Katolícka cirkev, ako aj pravoslávna cirkev, historicky zastávajú názor, že spása je primárne spojená s Cirkvou ako Kristovým telom. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Cirkev na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu.“ (KKC 846).
Tento pohľad zdôrazňuje úlohu Cirkvi ako prostriedku, skrze ktorý Boh udeľuje milosť a spásu. Pre tých, ktorí sú vnútri Cirkvi, ktorí prijali sviatosť krstu a žijú v súlade s jej učením, je cesta k spáse jasnejšia. Avšak, otázka spásy tých, ktorí sú mimo viditeľného tela Cirkvi, je komplexnejšia.
V rámci katolíckej teológie sa rozvinul koncept „krstu túžby“ a „krstu krvi“, ktoré umožňujú spásu aj pre tých, ktorí neboli fyzicky pokrstení. Tí, ktorí zomierajú s úprimnou túžbou po krste, alebo tí, ktorí položili svoj život za vieru, môžu byť považovaní za spasených, aj keď neboli krstení. Taktiež sa hovorí o „neprekonateľnej nevedomosti“, ktorá môže oslobodiť jednotlivca od zodpovednosti za nepoznanie pravdy. Blahoslavený Pius IX. hovorí: „Sú samozrejme aj takí, ktorí zápasia s neprekonateľnou nevedomosťou o našom najsvätejšom náboženstve. Ich situácia je podľa Pia IX. …“ Synovia katolíckej Cirkvi… (aby sme) boli vždy horliví, aby sme ich hľadali a pomáhali im… zvlášť sa ich snažme vytrhnúť z temnoty omylu, v ktorom nešťastne spočívajú, a priviesť ich späť ku katolíckej pravde a k najláskavejšej Matke Cirkvi…“
V kontexte pravoslávnej cirkvi sa tiež kladie dôraz na Cirkev ako na archu spásy. Avšak, podobne ako v katolicizme, existuje priestor pre Božie milosrdenstvo voči tým, ktorí žijú v nevedomosti. Pravoslávni teológovia zdôrazňujú, že Boh je sudcom sŕdc a pozná úmysly a vnútorné pohnútky každého človeka. Hoci Cirkev je považovaná za plnosť pravdy a spásy, Boh nie je obmedzený na ľudské inštitúcie. „Vnímame však, že niektoré cesty k viere a spáse pozná len Boh.“
Božia vernosť a nádej
„Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikedy a nik mi ich nevytrhne z ruky.“ (Ján 10:27-28). Toto miesto hovorí o Božej vernosti. Výraz „vytrhnúť z mojich rúk“ ukazuje, že Ježiš hovorí o vonkajšom vplyve. Boh nás uschopní zostať vernými, keď Ho prosíme o pomoc. V ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy. „A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia.“ (Efezským 1:13-14; 4:30).
Boh nám povedal jasné „áno“ a označil si nás „pečaťou“ ako svoje vlastníctvo. „A vôľa toho, kto ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň.“ (Ján 6:39). Samozrejme, že Boh nechce, aby niekto z kresťanov bol stratený. Napriek tomu nezasahuje do našich vlastných rozhodnutí, lebo nám z lásky dal slobodnú vôľu.
Biblia je plná varovaní pred odpadnutím, ale aj zasľúbení o Božej vernosti a moci zachrániť. „A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rimanom 8:38-39). Táto pasáž hovorí o Božej vernosti voči svojim deťom. Božím plánom je, aby každý kresťan ostal pevným až do konca. K tomu každý z nás od neho dostáva potrebnú silu. Táto pasáž však nevysvetľuje, čo sa stane, keď človek už nie je ochotný bojovať proti hriechu a oddelí sa od Boha.
Záverom, otázka spasenia mimo pravoslávnej (alebo akejkoľvek inej kresťanskej) cirkvi nie je jednoznačná. Zatiaľ čo Písmo jasne hovorí o nebezpečenstve odpadnutia a o dôležitosti zotrvania v Kristovi a v Cirkvi, zároveň zdôrazňuje nekonečné milosrdenstvo a vernosť Boha. Konečný súd a rozhodnutie o spáse každého jednotlivca leží v rukách Boha, ktorý pozná srdcia a úmysly každého človeka. Dôležité je žiť v poslušnosti voči Bohu, v láske k blížnym a v neustálom hľadaní Jeho vôle, s dôverou v Jeho nekonečné milosrdenstvo.