Bratislavský Starý most, dnes známy predovšetkým ako lávka pre peších a cyklistov, obohatená o električkovú trať, je miestom, kde sa stretáva nespočetné množstvo pohybov a príbehov. Pohyb, ktorý sa mení, prelína, odovzdáva štafetu. Na most sa pripája lávka, pohyb pod a na nej však neustáva. Dunaj striedajú autá tečúce v oboch smeroch (dokopy osem prúdov) a dynamika pokračuje. Z pohľadu chodca, ktorý sa pohybuje po tejto infraštruktúrnej tepne, sa odhaľuje kaleidoskop mestského života, od športových aktivít až po monumentálne architektonické plány a zabudnuté ambície.
Fitness a rýchlosť: Súčasné rytmy mestského života
Cez sklené steny fitnesscentra vidno postavy šliapajúce do pedálov stacionárnych bicyklov, vytrvalo kráčajúce na pohyblivých pásoch, prudko meniace polohu sed-ľah. Za nimi žiaria televízne obrazovky. Rýchlosť, sila, umelé svetlá, umelý pohyb svištiacich vozidiel dopĺňa plynulo umelý pohyb cvičiacich ľudí a strojov - až 50 posilňovacích a 45 kardio strojov vytvára obraz moderného centra aktívneho životného štýlu. Na mojej úrovni chodca pešiaka zahrmí električka a medzi jej ako vlak masívnym telom a mnou presviští ešte bicykel. Bežci, kolobežkári, korčuliari, mamičky tlačiace pred sebou kočíky. Kolesá a kolieska, koľajnice. Merače tlaku a krokov pripásané okolo drieku či na bicepsoch, turisti zastavujúci sa vo výklenkoch mosta a šermujúci selfiepalicami. V jedno slnečné poludnie sa nad lávkou vznáša helikoptéra, iný deň z nábrežia vzlieta balón. Pohyb! Pohyb! Futuristi by to tu milovali.
Spomienky na minulosť a nedokončené projekty
Chodila som tadiaľto v rokoch, keď ešte lávka nebola vybudovaná, viedol tu však úzky, ľudskými chodidlami vytrvalo vyšliapavaný a udržiavaný chodníček, pod ním sa rozprestieral štadión Artmédia. V minulosti sa tu konali aj významné kultúrne podujatia, napríklad koncert Stinga. Momentálne je táto oblasť skôr lúkou. Z druhej strany lávky je tiež prázdnota. Surový priestor, na ktorom stoja desiatky áut, za nimi stroje a potom kopec navezenej zeminy, cementáreň, smetiská vytvorené zo stavebných sutín a dreva. Aj tu malo pod zemou viesť kedysi plánované - a dnes už svojou neexistenciou legendárne - bratislavské metro. Na druhej strane, za Einsteinovou neďaleko obchodného domu Átrium, sa mal spod zeme zase vynárať rovnako mýtický tunel pod Dunajom, v ktorom mal premávať rýchlovlak spájajúci bratislavské a viedenské letisko a ďalej Bratislavu s Parížom. Dnes tento roky zanedbávaný priestor pôsobí ako typický príklad cielene ruinovaného územia. Pozemky, s ktorými sa špekuluje. Lokalita, z ktorej bolia oči. A nielen obrazne. Keď fúka vietor, prach a špinu víri až k lávke. Ako píše spisovateľka a esejistka Rebecca Solnit vo svojej knihe venovanej San Franciscu a kríze amerického urbanizmu, „redeveloperi“ často zámerne vytvoria a následne aj zdokumentujú podmienky na území ako úpadkové a zanedbané, aby sa im otvorila cesta k búraniu a novým stavbám. Niekedy z toho možno podozrievať aj samotných vlastníkov budov a objektov, ktoré stoja na pozemkoch charakterizovaných v územnom pláne funkciou školstvo či športovisko.
Výhľady, tragédie a zmenené nábrežia
Z lávky na Starom moste je jeden z najzaujímavejších výhľadov. Výborne sa odtiaľto rozpoznať, že Bratislava je vlastne mesto postavené na vŕškoch. A vidno odtiaľto aj tie rakúske tri vrchy a za jasného počasia aj zrúcaninu Hainburského hradu na jednom z nich, na kopci, ktorý tvarom pripomína aztécku pyramídu. Prechádzajúc mostom myslím na dievča, tínedžerku, ktorá zahynula po páde z lávky pôvodne vlakovej trate, čo bola roky uzavretá, pretože tu chýbali drevené klady. Študenti gymnázia v noci preliezli zátarasy. Jedna z partie spadla do rieky. Nik sa neodvážil niečo urobiť. Neprivolali pomoc a rozhodli sa celú vec zamlčať. Po dievčati sa začalo pátrať ako po nezvestnom. Z mosta vidieť ďalšie mosty. Z Nového skočilo v jeden treskúco zimný januárový deň 13 ročné dievča. Ľadová voda ho prebrala k životu a zápasu oň. Pamätám si na rakúsky remorkér, ktorý narazil do jedného z pilierov mosta. A na dlhé debaty o jeho rekonštrukcii. A spomínam si na spomienky starších. Ako Dunaj zamrzol a oni prechádzali po ľade z jednej strany na druhú. Pamätám si na lunapark, ktorý bol na Tyršovom nábreží. Na strelnice, kolotoč s labuťami a zrkadlové bludisko. A pamätám si, ako Bratislavou na čas otriasla správa o vražde študenta Tupého v týchto miestach. Už roky potom, čo lunapark odtiahol z mesta, podľahol ôsmim bodným zraneniam. Polícia jeho vraždu nikdy neobjasnila. Je to dnes už 14 rokov. A Tyršovo nábrežie sa medzitým zmenilo na akési divoké záchytné parkovisko. Vzniklo spontánne, šoféri si vybrali výhodné miesto, do Starého mesta to majú jednu zastávku električkou. A dnes sú to snáď už len turisti, ktorých v slnečnom počasí prekvapí ligot desiatok áut zaparkovaných rovno na nábreží rieky. V záplavovom území. Ohraničuje ho protipovodňový múr.
Diamantový lesk a mestské ambície
Približne v strede lávky je budova s tmavými sklami a označením Najväčší showroom diamantov na Slovensku. Jedny nepriehľadné dvere s nápisom „Vitajte!“ sa roztvoria automaticky, druhé tiež potiahnuté tmavou fóliou, po rýchlom pohľade na mňa, otvorí elektronicky strážna služba stojaca zvnútra na ich boku. Vo vstupnej miestnosti je recepcia, stlmené svetlá, lesk a ligot odrážajúci sa z osvietených vitrín s vystavenými šperkami a hodinkami. Na internetovej stránke má korporácia Diamonds International slogan: Diamanty nie sú pre nás len práca a obchod. Sú náš život. Milujeme diamanty. Z histórie diamantových ložísk sa na stránke dozvedáme, že do 18. storočia boli jedinými producentmi diamantov India a Borneo. Odtiaľ pochádzajú aj niektoré veľké a slávne diamanty ako Koh-i-Noor. „Na tomto mieste sme už desať rokov. Presťahovali sme sa z Ventúrskej, lákali nás väčšie priestory, ktoré umožňujú vystaviť šperky vo vitrínach a tiež tu máme Diamantový klub. S bezpečnosťou to nesúvisí,“ vraví riaditeľka pobočky Katarína Petrenko. Budova má síce oficiálne adresu Krasovského 13, rovnako ako obytný vežiak, vchádza sa do nej však z Jantárovej cesty. Petrenko hovorí, že im veľmi vyhovuje ako sa život na lávke oproti minulosti rozprúdil a zdynamizoval. „Vzniklo tu petržalské korzo. Ľudia sa okolo nás bicyklujú, prechádzajú, behajú, kočíkujú deti, pred oknami nám premáva električka.“ Pýta sa, či týchto ľudí považujú za svojich zákazníkov. „Snažíme sa verejnosť zbaviť pocitu, že diamanty sú čosi nedosiahnuteľné. Preto pribudol aj uvítací nápis a obrázky klenotov na našej fasáde.“ Riaditeľka dodáva, že viac ako na predaj investičných diamantov sa sústreďujú na predaj šperkov a tie tu môžete kúpiť v cene od sto eur do 30 tisíc. „Myslím si, že treba opäť oživiť tradíciu, ktorá za socializmu upadla - šperk ako dar, ktorý pretrváva - jeho hodnota finančná, emocionálna, spomienková. Vravím, že ja mám spojené diamanty s gangstrami… „Bohužiaľ… Ale diamanty sú veľmi príjemné. Je to koncentrácia veľkého bohatstva v malom.“ Na otázku, či takáto svojím spôsobom uzavretá spoločnosť pestuje nejaké susedské vzťahy, odpovedá: samozrejme. Na obedy chodia do Mýtneho domčeka a v kontakte sú aj s obyvateľmi obytného domu týčiaceho sa nad klenotníctvom. „Aj v súčasnosti máme samozrejme, klientov, ktorí chcú prísť len diskrétne nakúpiť, ale neuzatvárame sa. Viete, kto sú naši najčastejší zákazníci? Občas príde muž, ktorý chce kúpiť darček partnerke, ale oveľa častejšie sú to ženy samy.
Zeleň v betónovej džungli a obavy z výstavby
Na mieste, kde dnes stojí vežiak s adresou Krasovského 13, bol kedysi trojuholník zelene, zostal z neho jeden strom - storočná lipa, kvôli ktorej pôvodne plánovaná stavba trochu „odskočila“. Ocitla sa takmer na neviditeľnom mieste, medzi vežiakom a nadjazdom, navyše je celkom obkľúčená autami, ktoré parkujú aj na pôvodne zelenom páse. Viktor Vlasák býva v dome na Krasovského desať rokov a hovorí, že za ten čas sa okolie skultivovalo. Keď sa nasťahoval, bol dom s číslom 13 jediným solitérom na tejto strane lávky. „Minulý rok otvorili Bussines centrum Einsteinova. Život v okolí sa zintenzívnil. Ale je jasné, že pri plánovaní podcenili parkovacie kapacity. Vyzerá to tak, že každé ráno sa sem nahrnie extrémny počet áut a zahltia okolité priestory. Chodec má problém prejsť po chodníku.“ Autá parkujú pod nájazdom, ale aj na druhej strane pod lávkou, v kedysi zelenom priestore a blízko vlakovej trate. „Nechápem, ako niekto mohol dovoliť postaviť také centrum bez adekvátneho počtu parkovacích miest. Veď to škodí aj zamestnaneckej kultúre, keď človek ide do práce s tým, že nemá kde zaparkovať,“ hovorí Vlasák a dodáva, že dom, v ktorom býva on, má 119 miest na parkovanie a on si nemohol byt bez parkovacieho miesta kúpiť. Dom má tiež parkovisko pre návštevy. Obavy má z výstavby, ktorá sa tu chystá. Na jednej strane Lido (J&T) a na druhej (Kmotríkova) nová štvrť Green Park na mieste bývalého štadióna Artmédia Dominovať jej má tridsaťposchodový vežiak „Nie som nepriateľ výstavby. Ale bojím sa, aby nešlo len „o hmotu“. A je mi jasné, že veľké stavby zintenzívnia dopravu, vrátane statickej a život sa tu veľmi zmení.“ Ale zatiaľ si bývanie v tejto lokalite veľmi pochvaľuje. „Všade to máte za desať,“ hovorí a myslí tým, že či autom či pešo ste v meste za desať minút. Má tri deti a pre ne je kľúčový Sad Janka Kráľa. „Poznajú tu každú cestičku. Pomaly každý strom. Len škoda, že potom, čo na cestu položili novú povrchovú vrstvu, nik už neobnovil dva prechody pre chodcov, ktoré tu boli vyznačené.“
Nebezpečné križovatky a zabudnuté veže
Vlasák hovorí, že práve aj kvôli deťom sa obáva miesta, ktoré považuje za jedno z najnebezpečnejších pre chodcov v Bratislave. A to napriek tomu, že sa nachádza na lávke kde nepremávajú autá. Ide o úsek kde sa končí most a lávka pokračuje, križujú sa tu cyklotrasy a priestor, kde by mal pokračovať chodník pre chodcov, je zrazu zahataný vstupom do Mýtneho domčeka a jeho terasou. „V lete je to tu naozaj nebezpečné. Dochádza k častým kolíziám chodcov s cyklistami. Je tu veľa zvonenia, nadávok.“ „Nezabúdaj na veže,“ napísal v jednej zo svojich básní bratislavský rodák Alfred Marnau. Hoci sa o Bratislave nehovorí ako o stovežatom meste, veže sú jej dominantami. Symbolom historického jadra je Michalská veža či množstvo kostolných veží v centre mesta. Okrem týchto „pyšných“ veží sú však v meste aj veže, ktoré stratili svoju funkciu, veže zosadené z vrcholov stavieb na zem, zamurované či odstránené. Medzi ne patrí aj veža v tesnej blízkosti divadla Aréna. Bývalá vodná veža zásobovala vodou divadlo a prevažnú časť Petržalky. Mestský vodovod sa v Bratislave budoval koncom 19. storočia, ale v Petržalke bol dobudovaný neskôr. Vežu postavili pár rokov predtým ako divadlo (1828). Dnes je v zanedbanom stave a schody, ktoré vedú na jej vrchol, sú zničené. Jedna z drevených častí stavby je rozbitá. Dovnútra lietajú vtáky a veža vo svojej zanedbanosti nadobúda čoraz rozprávkovejší charakter. Objekt aj pozemok pod ním patria Bratislavskému samosprávnemu kraju, žiaden plán zo strany župy na jeho využitie od nežnej revolúcie neexistoval. Dom pri veži slúžil na jej obsluhu. Nikdy neuskutočnený a nezverejnený projekt dvojice slovenských spisovateľov žijúcich koncom 20.storočia neďaleko veže rátal s jej transformáciou na umelecký priestor - Vežu kníh. Schodisko vo vnútri malo ostať zachované a viesť knižným labyrintom až na otvorenú strechu s výhľadom. Pod ňou na najvyššom podlaží dvadsať metrov vysokej veže mala byť rezidencia pre spisovateľov.
Električka ako súčasť mestského života a rieka ako životná tepna
Významným prvkom na lávke Starého mosta je už tri roky električka do Petržalky. Zaradený bol do vozovne Jurajov dvor a vystriedal už všetky linky, ktoré vypravuje. Jeho najobľúbenejšou je trojka. Pamiatkár Ivo Štassel mi v rozhovore o doprave v Bratislave povedal, že viac ako autá mu v historickom centre vadia nové moderné električky, pretože sú také veľké a opticky konkurujú budovám. „To si vôbec nemyslím,“ vraví Štefan. „Naopak, patria do mesta a dotvárajú jeho život a pohyb v ňom.“ Dodáva, že ho koľajová doprava zaujíma aj ako hobby a keď cestuje, všíma si dopravné riešenia, ktoré používajú iné mestá. „Električky dotvárajú historické centrá v mnohých európskych mestách už dlhé desaťročia. Veľa z nich bolo v minulosti zrušených, ale dnes sa vracia koľajnice tam, kde boli v minulosti vytrhané, prípadne sa budujú úplne nové električkové systémy v mestách, kde predtým nikdy električky neboli, ako napríklad vo Francúzku. V španielskej Seville sa zas električky vrátili do historického centra a Praha robí všetko preto, aby sa vrátili na Václavák.“
Kráčam po Starom moste, za mnou staršia dvojica držiaca sa za ruky. „Tak tomu hovorím rieka,“ vraví muž. Na chvíľu sa odmlčí v snahe nájsť tie pravé slová. Rozmýšľam, z ktorého konca sa do nej pustiť, ako ju uchopiť, dostať sa jej na kožu… alebo na kobylku? S kým sa o nej zhovárať? A myslím, že najbližšie, celkom na dotyk sú jej vodáci. Často ich vidíte, v peknom či škaredom počasí, v jedno alebo v dvojmiestnych kajakoch, tesne pri brehu, ale i odvážne si to šinúc stredom rieky. Jedným z nich je Peter Gurega. Sú dva typy vodákov - turisti a pretekári. Pretekári sa delia na slalomárov a rýchlostných kanoistov - štrekárov. Tí majú ľahké a úzke lode a snažia sa dosiahnuť čo najvyššiu rýchlosť. Práve teraz Slovensko získalo medailu v Insbruku - štvorkajak na 500 metrov. V slalome máme viacnásobných olympijských víťazov: na dvojmiestnych kanoe C2 súrodencov Hochschornerovcov, na jednomiestnom kanoe C1 Michala Martikána a na jednomiestnom kajaku K1 Janu Dukátovú. Ja patrím k turistom - máme podobné plavidlá, ale neponáhľame sa. Chodíme po vode, nabalíme si lode zväčša stanmi, spacákmi a proviantom. Lebo tam, kam splavujeme, nie sú našťastie ani v 21. storočí obchody, krčmy ani parkoviská. Je to divočina. Splav väčšinou trvá celý deň. Áno, napríklad, keď sa plavíte centrom Bratislavy. A je to celkom iný pohľad, z vody - na mesto. Je to jednoducho iný pocit, keď sa ním plavíte, ako keď po ňom napríklad chodíte pešo. To málokto vie. Áno, po prvej skúsenosti si to človek často zamiluje a potom sa snaží tráviť pri vode čo najviac času. V lodenici pri Karloveskej zátoke máme ľudí, ktorí tu trávia všetok voľný čas.
01.12.25 | Bratislava si pripomenula dôležitosť rieky Dunaj.
Dunaj kedysi a dnes: Od hraníc k slobodným plavbám
„Začínali ste v šesťdesiatom deviatom. To však boli celkom iné časy. Dunaj v Bratislave bol poriadne krátky, nie?“ „Áno, vtedy sme sa po Dunaji mohli pohybovať len smerom dole, od Karloveskej zátoky po Komárno, maximálne do Štúrova. Za tým už bola hranica a maďarská strana. Tam sme prejsť nesmeli. I keď Maďarsko bolo socialistický štát ako Československo. Keby sme prešli do ich vôd, išli by sme rovno do väzenia. Chodili sme na jedno až dvojdňové splavy do Hrušova. Tam bolo stredisko vodákov. Potom nasledoval ďalší úsek - do Gabčíkova. Tam sa končilo.“ „Tak to je ľahké, nie?“ „Vôbec nie! Teraz, keď je Dunaj vysoký, tečie asi rýchlosťou deväť kilometrov za hodinu. Keď je rieka nízka, tečie tu v Bratislave sedemkilometrovou rýchlosťou a nižšie pod mestom trebárs len štyri. Áno, vzadu sedí kormidelník a vpredu „háčik“. Lode. Preto musia ovládať pravidlá premávky na rieke. Nesmiete ísť k lodiam blízko, nesmiete im križovať dráhu. Preto si neviem ani predstaviť, čo sa vlastne stalo teraz v Budapešti.“ (Do výletnej turistickej lode narazila iná loď, plavidlo sa potopilo v priebehu siedmich sekúnd a v Dunaji zahynulo vyše dvadsať juhokórejských turistov, pozn. jb) „Lodná premávka má prísne pravidlá. Jedno plavidlo musí dať prednosť druhému. Bola síce noc a slabá viditeľnosť, ale to, že sa priamo zrazili… A museli sa zraziť priamo, keby išlo len o bočný náraz, nepotopili by sa tak bleskovo. Pravidlo je, že motorová loď má dať prednosť bezmotorovej. Motorový čln kajaku. Ale ak sa tu plaví veľký parník, nemôžete v kajaku očakávať, že sa vám bude vyhýbať alebo dá…“
tags: #medzinarodny #den #deti #rezidencia #hron