V slovenskej kultúre existujú mená, ktoré rezonujú naprieč generáciami, a Milan Lasica, Július Satinský a Jaro Filip patria nepochybne medzi ne. Ich tvorba, často označovaná ako "slovenský humor", je však oveľa komplexnejšia. Predstavuje unikátne spojenie hudby, slova a pohľadu na absurditu života, ktoré presahuje bežné definície a zanechalo nezmazateľnú stopu. Ich album "Bolo nás jedenásť" nie je len súborom vtipných piesní, ale akýmsi soundtrackom k slovenskej realite, ktorý si aj po rokoch udržuje svoju sviežosť a nadčasovosť.
Zrodenie legendy: Spojenie troch géniov
Príbeh Milana Lasicu, Júliusa Satinského a Jara Filipa je príbehom o synergii talentov, ktoré sa stretli v správny čas a na správnom mieste. Milan Lasica a Július Satinský boli známi ako spievajúci komici už od svojich prvých autorských predstavení. Ich debutovou hudobnou platňou je singel "Balada o vodných stavoch/Prerušená pieseň" z roku 1969. Vyskytovali sa aj v muzikáli "Plné vrecká peňazí" (1975), ktorý vyšiel ako dvojalbum. "Bolo nás jedenásť" je prvý spoločný album tria L+S+F a určite aj najlepší. Čo pieseň, to hit. Lasica, Satinský a Filip urobili dokopy štyri albumy, po "Bolo nás jedenásť" ešte vydali "S Vetrom o preteky" (1982), "My" (1987) a "Sťahovaví vtáci" (1990).
Milan Lasica na sklonku života často hovoril, že sa cíti lepšie na pódiu ako na javisku a že vlastne jeho celoživotnou ambíciou bolo stať sa muzikantom. Najprv sa však k hudbe dostal pomocou piesňových textov. V začiatkoch sa s písaním veršov skôr trápil a celé hodiny presedel nad melódiami známych skladateľov, do ktorých sa snažil triafať svojimi rýmami. Keď Lasica spoznal Jara Filipa, zistil, že to môže byť aj úplne naopak. Dvojica sa prvýkrát osobne stretla v roku 1978 na Novej scéne, kde režisér Miloš Pietor inscenoval Shakespearovu hru "Márna lásky snaha" a požiadal Lasicu, aby napísal zopár textov, ktoré zhudobní Jaro Filip. Do tretej časti televízneho programu "Ktosi je za dverami" pozvali Lasica so Satinským Filipa ako hosťa a stal sa nielen jeho súčasťou, ale aj ich dvorným hudobným skladateľom. „Milan je cítením muzikant, sleduje súčasnú hudbu a vie prijať jej feeling. Skrátka, nemusel som robiť žiadne kompromisy. Nemenil som ani notu, rovnako ako Milan nemusel meniť ani písmeno,“ povedal hudobník a jeho kolega dodal: „Filip je schopný zhudobniť čokoľvek.“
Meno Jaro Filip prvýkrát na hudobnej scéne zasvietilo v súvislosti s Dežom Ursinym, s ktorým nahrali debutový album skupiny Provisorium a ich spolupráca (s jednou pauzou) vydržala až do Dežovej smrti v máji 1995. "Bolo nás jedenásť" si Filip vymyslel ako vlastný projekt, poskladal štúdiovú kapelu, zorganizoval nahrávanie aj presadil vydanie na platni. Vymanil sa z Ursinyho tieňa ako skladateľ, aranžér a producent. Nebol typ hudobníka, ktorý by presedel celé hodiny za nástrojom a vyčkával na inšpiráciu. Podnet na skladanie pesničiek prišiel v momente, keď sa pred ním objavil hotový text. Aj keď ich s Lasicom vekovo delilo deväť rokov a nikdy si neprestali vykať, vytvorili skvelú skladateľskú dvojicu. „Napísal som text a on ho zhudobnil. Dovtedy som písal texty na hudbu, čo bolo oveľa ťažšie. Jaro mal úžasnú schopnosť prečítať si text, pochopiť ho a povýšiť o jedno-dve poschodia. To každý skladateľ nemá. Filip pracoval rýchlo, jeho spoluhráči boli občas aj naštvaní, že robí veci ľavou zadnou, ale práve tento bezprostredný prístup k hudbe nakoniec slávil úspech. Aj preto jeho piesne znejú tak ľahko.“
"Bolo nás jedenásť": Viac než len kabaret
Tento album vyšiel v roku 1981, keď sa hudobná scéna začala meniť. Svetom už prehrmel punk, ktorý vystriedala nová vlna a novoromantici, no v našich socialistických končinách išlo všetko pomalšie a lenivejšie. V zahraničí džezrock dávno vyšiel z módy, u nás stále dominoval. Práve oni sa postarali o neopakovateľný zvuk, no hudba je oveľa pestrejšia. Keď poviete, že ide o spojenie kabaretu s džezrockom, bigbítom a ponáškami na ľudovky, nedáva to zmysel a najznámejší dobový opis albumu hovoril o miešaní banánov s klobásou, no na "Bolo nás jedenásť" to prekvapivo funguje. A ako!
BOLO NÁS JEDENÁSŤ (celý album + bonusy) - M. Lasica, J. Satinský a J. Filip (1981)
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Túto otázku si kládol už Frank Zappa, nemusíme však ísť za odpoveďou do Ameriky. Stačí pripomenúť Voskovca, Wericha a Ježka alebo Suchého so Šlitrom. Mnohé z ich pesničiek zľudoveli, aj keď primárne boli písané pre divadelné predstavenia. Keď Filip prišiel s nápadom na platňu do Opusu, vydavateľstvo sa najskôr k projektu stavalo odmietavo. Veď kto bude počúvať divadelné pesničky!? Ukázalo sa však, že nejde o divadelný prívesok, ale o samostatné silné pesničky s humorom, ktorý sa geniálnym spôsobom triafa do slovenskej reality.
Trio Lasica, Satinský a Filip bolo vždy zárukou toho, že sa budete náramne baviť. Ale "Bolo nás jedenásť" nie je len humoristický album. Obsahuje totiž aj silné piesne, ktoré nemajú so zábavou nič spoločné. "Vyletel vták" je pieseň proti totalite, v ktorej slovo „úbožiak“ vystihuje pocit, ako sa ľudia za bývalého režimu cítili. Titulná skladba "Bolo nás jedenásť" bola zase pôvodne myslená ako veselá pesnička, ale Filipova hudba úplne obrátila jej význam.
„Bol to humor mestského človeka, lebo Jaro bol mestský človek, tak ako ja, a to nás od začiatku spájalo,“ povedal o Filipovi Lasica. Áno, Jaro Filip nebol človekom, ktorý trávil čas na vidieku, ale v kaviarňach, za klavírom alebo počítačom s permanentnou cigaretou v ústach. Filipova verzia mestského folklóru sa tiahne celým albumom cez piesne ako "Keď som išiel do lesa na drevo" alebo "V našej obci". Hlas Jula Satinského sa ozve v mnohých pesničkách tohto albumu, no sólovo spieva len jednu pieseň - "Keď som išiel".
Soundtrack k 17. novembru 1989 obsahuje viacero pamätných hudobných momentov. Jedným z nich je aj skladba "Do batôžka". Táto pesnička pôvodne vznikla pre divadelnú komédiu od Goldoniho vo zvolenskom divadle. Práve "Do batôžka" nakoniec celý album "Bolo nás jedenásť" uzatvára. Keď sa náš kolega Miloš Krekovič spýtal Milana Lasicu, ako to vníma, odpovedal: „Nevnímal som to, vlastne som si to ani veľmi nevšimol. Ak to tak bolo preto, že ten text je trochu ‘protestsongový’. Také som nezvykol písať. Je to taká prijateľná propaganda.“
K tomu, že v ankete Najlepšie slovenské albumy dostal najviac hlasov práve tento, výrazne prispel aj festival Pohoda. V roku 2017 tam koncertnú premiéru "Bolo nás jedenásť" pripravil Michal Kaščák s Milanom Lasicom, dcérou Jara Filipa Dorotou Nvotovou za klávesami spolu s niekoľkými spevákmi, ktorí si rozdelili party Jula Satinského, a kapelou. Na trenčianskom letisku "Bolo nás jedenásť" zaznelo aj v roku 2019 a táto zostava album začala hrávať v bratislavskom Štúdiu L+S. Ďalšiu životnosť albumu predlžuje komiks "Deň radosti". To, že prišiel do kníhkupectiev práve v týchto dňoch, tiež nie je žiadna náhoda. Svoje vlastné, veľmi osobné zdôvodnenie nadšenia z "Bolo nás jedenásť" spísal Michal Kaščák. Požiadali sme ho o samostatný text ako jedného z najväčších znalcov tvorby L+S+F. Neľutujeme.
Lasica: Humor ako zbraň proti absurdám života
Milan Lasica bol nielen vynikajúcim zabávačom, ale aj bystrým pozorovateľom spoločnosti. Jeho postrehy, často podané s typickou dávkou ironického nadhľadu, odhaľovali hypocrisy a absurdity politického a spoločenského života. Relácia "7edem", ktorá bola obnovená po mnohonásobných a nevysvetlených odmlkách a presunoch medzi televíziami, trpí rovnakými neduhmi, ako jej predchodkyňa, zdedila aj niečo málo z pozitív. Aj obnovená relácia bola vykastrovaná personálne i tematicky. Pokiaľ tie dve dámy neodsunú niekam do Dámskeho magazínu a relácia sa nevráti k satirickému glosovaniu nášho politického a spoločenského marazmu, tak nemá dôvod na pokračovanie. Ostanú mi spomienky a dva príspevky na mojej webovej stránke. Napísané sa stalo skutočnosťou 28.5.2020, kedy bolo oznámené, že do septembra nebude relácia vysielaná.
Lasica často komentoval politickú scénu s nadhľadom, ktorý bol preňho typický. Jeho výroky ako "Máme náladového premiéra. Jeden deň tak, druhý deň inak. To ani tí vlastenci nevedia, či kradnúť alebo nekradnúť." alebo "Tak prudko bránia práva menšín, až vzniká dojem, že niekto na ne útočí." poukazovali na nelogičnosť a pokrytectvo v politike. Jeho otázka "Mňa by zaujímalo, koho tí analfabeti volili. Lebo ukradnúť lanovku nie je maličkosť. Je to síce o niečo menej náročné, než ju vymyslieť, ale aj tak." je dodnes aktuálna.
Jeho humor však nebol len kritický, často bol aj hlboko ľudský a introspektívny. Napríklad jeho veta "Niektorí politici by mali sedieť, ale nie za jedným stolom." naznačuje, že nie všetci sú hodní spoločnej diskusie. Podobne jeho postreh "Keď sa riadite podľa hesla „bohatým brať a chudobným dávať“ tak si skôr, či neskôr uvedomíte, že bez bohatých to nepôjde." poukazuje na ekonomickú realitu s jemnou iróniou.
Lasica tiež často využíval absurditu a nonsens, aby poukázal na skryté pravdy. Jeho veta "Nemám rád, keď mi niekto pred koncom modlitby hovorí 'amen'. Mal by povedať 'koniec'." naznačuje túžbu po jasnosti a ukončení, aj v duchovných otázkach. A jeho poznámka "K tomuto ja môžem dodať iba to, že som už zachránil veľa pralesov." je klasickým príkladom jeho schopnosti premeniť banálnu situáciu na humorné vyhlásenie.
Jeho pohľad na svet bol ovplyvnený aj jeho celoživotnou túžbou stať sa muzikantom. Ako povedal Peter Lipa, "Milanovi sa muzikantský život ohromne páčil. Vždy v tomto prostredí ožil. V šatni nám povedal nejaký vtip a my sme mali radosť, že sme s ním mohli tráviť čas." Zdeněk Svěrák zase dodal, že Lasica bol "humorista, ktorý robil zábavu aj kvôli sebe alebo práve kvôli sebe. Bol vlastne smutný človek. Bol si vedomý konečnosti života a uvedomoval si, že tá konečnosť sa blíži. Prišiel na to, s čím ja absolútne súhlasím, že jediný dôstojný spôsob, ako so smrťou zápasiť - pretože ona vždy vyhrá -, je humor. A to ho držalo pri živote. On na javisko chodil, aby smrti vzdoroval, a tomu ja veľmi dobre rozumiem."
Satirické glosovanie marazmu: Slovenská realita vtipmi
Relácia "7edem" mala potenciál byť platformou pre satirické glosovanie slovenského politického a spoločenského marazmu. Avšak, jej "vykastrovanie personálne i tematicky" ju odsúdilo na priemernosť. Lasica so Satinským boli majstrami v odhaľovaní absurdít života, a ich humor, hoci často jemný, bol vždy trefný.
Ich postrehy ako "Had uhryzol turistu do penisu. Čo ti povedal? Je to beznádejné, odpovedá priateľ." alebo "Čo sa vám vlastne nepáči na Číňanoch. Rusi chceli, aby sme boli červení. Chcú snáď Číňania, aby sme ožltli?" ukazujú ich schopnosť nájsť humor aj v nečakaných situáciách a poukázať na kultúrne stereotypy.
Ich kritika politiky bola často nepriama, ale o to účinnejšia. "Pani Tomanová zvláda tri ministerstvá: práce, sociálnych vecí a rodiny. A ešte dala aj opraviť starý most, pretože zlyhal druhý pilier." je príkladom, ako jemne poukázať na prehnané ambície alebo nekompetentnosť. Podobne "Rozdiel medzi mestským a dedinským dievčaťom je v tom, že mestské dievča má na citlivom mieste piercing a dedinské kliešťa." je vtipným, no zároveň mierne provokatívnym postrehom o rozdieloch.
Ich humor sa nevyhýbal ani intímnym témam, avšak vždy s citom a nadhľadom. "Keď sa riadite podľa hesla „bohatým brať a chudobným dávať“ tak si skôr, či neskôr uvedomíte, že bez bohatých to nepôjde." možno interpretovať aj ako komentár k sociálnej nespravodlivosti, ale s humorným podtónom.
Ich schopnosť komentovať aktuálne dianie s nadhľadom bola zrejmá aj v ich reakciách na politické udalosti. "Leško: Sme na ich území. Oni tu boli prví. Lasica: A možno budú chcieť aj autonómiu. Treba oceniť, že okrádajú cudzí štát." je príkladom ich cynického, ale zároveň vtipného pohľadu na politické machinácie.
„Sme na ich území. Oni tu boli prví,“ poznamenal Leško. „A možno budú chcieť aj autonómiu. Treba oceniť, že okrádajú cudzí štát,“ dodal Lasica. Vtipne poukázali na situáciu s migrantmi, ale zároveň aj na politické dianie.
Ich kritika televízneho vysielania bola tiež častá. "Keby radšej zrušili divákov v štúdiu s ich idiotským a rušivým rehotom a organizovaným tlieskaním, nechali Vacvalovú u Andrássyho, Feldekovú pri vnúčatách a nových účastníkov nechali prejsť diváckym hlasovaním. To by ich koláčový graf prekvapil. Ale načo? Veď diváci si zvyknú. Dostanú Mojsejovcov." je ostrá kritika na úroveň niektorých relácií.
A ich postreh o "plazivej kontrarevolúcii" a "ohrievaných televíznych žabičkách" bol metaforou pre pomalú a bezbolestnú zmenu, ktorá sa odohráva v spoločnosti a médiách. "Tak čo, ohrievané televízne žabičky? Ešte nepáli, že? Ani nebude. Uvaríte sa úplne bezbolestne."
Nadčasový humor a jeho dedičstvo
Dnes si už málokto pamätá, že Milan Lasica patril dokonca aj do poroty historicky prvej Bratislavskej lýry. Písal pre mnohých úspešných spevákov, preto nečudo, že aj džezmen Peter Lipa (81) prijal pozvanie do relácie. Dvojicu, ako inak, spojila hudba. „Osobne sme sa spoznali asi až koncom sedemdesiatych rokov a Peťko Mikulík nás zoznámil. Začali sme spomínať, akú hudbu má kto rád, a zistili sme, že máme veľa spoločných hudobných lások,“ uviedol Peter Lipa, ktorému Milan Lasica veľmi originálne prekladal známe americké texty piesní do slovenčiny.
Zaujímavosťou je, že snom Milana Lasicu bolo stať sa barovým klaviristom. „Práve preto zapadol medzi nás hudobníkov absolútne bez problémov. Práca barového klaviristu sa mu veľmi páčila. Sedieť niekde ticho a hrať na klavíri, to by chcel, ale nepodarilo sa mu to,“ prekvapil Peter Lipa s dôvetkom: „Milanovi sa muzikantský život ohromne páčil. Vždy v tomto prostredí ožil. V šatni nám povedal nejaký vtip a my sme mali radosť, že sme s ním mohli tráviť čas.“
Milan Lasica skrátka zapadol medzi hudobné osobnosti a tie si ho vážili rovnako ako mnohí iní umelci. Videonahrávku mu z Česka nahral dlhoročný kamarát Jiří Lábus (75) aj herec a režisér Zdeněk Svěrák (88). „Prvýkrát som Milana Lasicu videl v televízii. A osobne sme sa stretli na jednej akcii, kam sme obaja prišli o pol hodiny skôr. Tam sme sa zoznámili a medzi nami preskočila taká iskra, že sme si hovorili veci, akoby sme sa celý život poznali. Vtedy som sa aj čudoval, že mi tak dôveruje, no ja som mu takisto začal dôverovať a stalo sa z toho priateľstvo na celý život. My sme si rozumeli v anekdotách. Myslím, že Milan bol humorista, ktorý robil zábavu aj kvôli sebe alebo práve kvôz sebe. Bol vlastne smutný človek. Bol si vedomý konečnosti života a uvedomoval si, že tá konečnosť sa blíži. Prišiel na to, s čím ja absolútne súhlasím, že jediný dôstojný spôsob, ako so smrťou zápasiť - pretože ona vždy vyhrá -, je humor. A to ho držalo pri živote. On na javisko chodil, aby smrti vzdoroval, a tomu ja veľmi dobre rozumiem,“ vyznal sa Zdeněk Svěrák.
Do Siene slávy uviedli Milana Lasicu in memoriam jeho kolegovia, kamaráti aj milované ženy Magda Vášáryová a Hana Lasicová, ktorá povedala: „Ďakujem v mene svojho otca veľmi pekne, a ako by on povedal stručne a výstižne: Dobre bolo, ale poďme už domov. (Smiech.)“ Manželka Magda doplnila: „Alebo by ešte povedal - som zvyknutý… (Smiech.) Veľmi si to vážim. Pre mňa je to dôležité, lebo Milan tu stále je, akoby nikdy neodišiel a len sedel vo svojej izbe, ja čakám, kedy opäť príde… Len si uvedomme, prosím, že takýchto ľudí vždy zastavíme. Nedovoľme, aby znovu nastalo obdobie, že takíto ľudia nebudú môcť tvoriť alebo by museli odísť, tak ako sa stalo Milanovi s Julom. To sa už totiž nedá nikdy v živote nahradiť. A kto trpí?“
Ich humor bol vždy zakorenený v slovenskej realite, ale zároveň univerzálny. Či už komentovali politické absurdity, medzinárodné vzťahy, alebo jednoduché ľudské situácie, vždy dokázali nájsť pointu, ktorá zasiahla cieľ. Ich dedičstvo žije nielen v ich nahrávkach, ale aj v spôsobe, akým formovali pohľad na humor a satiru na Slovensku. Ich tvorba je pripomienkou toho, že aj v najťažších časoch dokáže humor odľahčiť dušu a poukázať na pravdu, ktorá sa niekedy skrýva aj v tej najabsurdnejšej situácii.