Potreba lásky a prijatia je základnou ľudskou potrebou, ktorá sprevádza človeka od narodenia až po smrť. Napriek tomu, že všetci túžime milovať a byť milovaní, realita medziľudských vzťahov často prináša sklamania a nedorozumenia. Ako sa teda naučiť byť milovaný a ako prehlbovať vzťahy s tými, na ktorých nám záleží? Kľúčom k pochopeniu tejto komplexnej otázky je uvedomenie si, že láska sa prejavuje v rôznych formách a že každý z nás má iný spôsob, akým túto potrebu vníma a napĺňa.
Jazyky lásky: Rozlúštenie komunikačných kódov
Hovorí sa, že vo vzťahu najviac ubližuje neopätovaná láska. Ale čo, ak nie je neopätovaná, ale len nepochopená? Myslím si, že oveľa viac zraňuje, keď niekoho milujete, dávate mu to najavo ako najlepšie dokážete a ona/on vaše prejavy lásky napriek tomu nevidí. To je niečo, čo môže byť frustrujúce pre obe strany. Každý z nás má potrebu lásky, potrebu prijatia. Ale každému z nás je zrozumiteľný iný spôsob, akým je táto potreba napĺňaná. Ak potreba lásky a prijatia nie je naplnená, človek má tendenciu byť podráždený až agresívny alebo naopak smutný, úzkostlivý, stiahnutý do seba.
Tento problém sa často prejavuje v rodinných vzťahoch, kde nedorozumenia môžu eskalovať do dlhoročných konfliktov. Eva sa v tomto bludnom kruhu so svojím otcom točila takmer 30 rokov. Niekedy v detstve si vytvorila presvedčenie, že ju jej otec nemá rád. Že je pre neho sklamaním a nevyhovuje mu. Ich vzájomná komunikácia bola tragickým vyjadrením nenaplnených potrieb oboch strán - potreby ocenenia a pozornosti zo strany Evy, a potreby uznania a rešpektu zo strany jej otca. Žiaden z nich si to však neuvedomoval. Čím bola Eva staršia, tým k väčším konfliktom a napätiu medzi ňou a otcom dochádzalo. Väčšina komunikácie končila hádkou, Eviným plačom alebo niekoľkotýždňovým mlčaním. Eva bola plná hnevu a ľútosti. Výsledkom bolo, že sa vo vzťahu k otcovi cítila rozpoltená. Na jednej strane túžila po jeho láske a prijatí, ktoré sa jej nedostávalo, a cítila obrovskú zlosť za to, ako sa k nej správa. Na druhej strane sa cítila „povinná“ svojho otca rešpektovať, vážiť si ho a mať ho rada takého, aký je, s presvedčením, že si asi nič iné nezaslúži.
Potom sa Eva zoznámila s dielom manželského poradcu Dr. Garyho Chapmana - Päť jazykov lásky. Po prečítaní knihy si uvedomila, že žila len v ilúzii toho, že ju otec nemá rád. On jej svoju lásku celú dobu prejavoval, len iným spôsobom, akému bola Eva schopná porozumieť.
Či už svoju náklonnosť prejavíme slovom, činom alebo vyjadrením emócií, vždy ide o určitý spôsob komunikácie. Aby sme dokázali správne komunikovať, potrebujeme ovládať jazyk. A tak, ako na svete existuje viacero jazykov, ktorým sa ľudia dorozumievajú, existuje niekoľko - našťastie podstatne menej - jazykov lásky. Môže sa stať, že váš partner, vaše deti alebo vaši rodičia hovoria iným jazykom lásky než vy sami. V takom prípade môže dochádzať k nedorozumeniam a sklamaniam z nenaplnených očakávaní. Jazyk lásky totiž nie je univerzálny.
Evin otec pochádzal z prostredia, kde sa dary považovali za prejav náklonnosti. To je jeden z jazykov lásky. Ako dieťa dostávala Eva od svojho otca hračky, neskôr peniaze. Zo začiatku mala, ako každé dieťa, z hračiek radosť, čím však bola staršia, tým menej oceňovala ich hodnotu. Od otca nechcela darčeky alebo peniaze. Chcela niečo iné. Dnes už vie čo. Bola to sústredená pozornosť a uistenie o jeho láske k nej. V tomto sa jazyky lásky Evy a jej otca úplne minuli. Zatiaľ čo otec k Eve hovoril jazykom darov, ona od neho potrebovala počuť slová uistenia a ocenenia a jeho pozornosť.
V súvislosti s jazykmi lásky je dôležité spomenúť aj koncept "citovej nádrže lásky", ktorý rozvinul Gary Chapman. Podľa neho má každý človek vo svojom srdci akúsi "nádrž lásky", ktorá sa napĺňa a vyprázdňuje v závislosti od toho, ako sú uspokojované jeho primárne potreby lásky. Plnosť tejto nádrže ovplyvňuje našu celkovú spokojnosť, správanie a spôsob komunikácie s ostatnými. Pre deti je táto nádrž obzvlášť citlivá a nikdy jej nie je dosť.
Dnes už Eva vie, že slová uznania a ocenenia ako uistenie o láske sa od svojho otca nikdy nedočká. On to proste nevie. Nie je to jeho jazyk lásky. A ona na to už nečaká. Ani na podvedomej úrovni. Ako náhle Eva prestala trvať na tom, aby jej otec prejavoval lásku jazykom, ktorému ona rozumie, ich vzťah sa začal zlepšovať. Naučila sa v jeho darčekoch vidieť manifest jeho lásky k nej. Keď dostane peniaze, preloží si to do svojho jazyka, ktorý hovorí = Mám Ťa rád, záleží mi na Tebe. Každý máme svoj primárny a sekundárny jazyk lásky, ktorému rozumieme najviac, a ktorý najlepšie naplní našu nádrž lásky. Sme však schopní naučiť sa vnímať a hovoriť aj ostatnými jazykmi. To je dôležité predovšetkým pre naše deti - tie totiž spočiatku hovoria všetkými piatimi.
A o ktorých jazykoch vlastne hovoríme? Zmienili sme pozornosť, slová uistenia a dary. Okrem nich existujú ešte dva ďalšie:
- Skutky služby: Pomoc pri každodenných povinnostiach, prevzatie zodpovednosti za úlohy, ktoré by inak musel urobiť milovaný človek. Pre niekoho môže byť prejavom lásky umytie riadu, uvarenie večere, pomoc s nákupom alebo oprava niečoho v domácnosti.
- Fyzický dotyk: Objatia, bozky, držanie sa za ruky, pohladenie. Pre mnohých je fyzická blízkosť kľúčovým spôsobom, ako cítiť spojenie a lásku.
Poznanie piatich jazykov lásky pomohlo Eve utíšiť dlhoročnú vnútornú rozpoltenosť a odpovedalo jej na otázku, či ju má jej otec rád. Pochopenie odlišnosti v prejavoch lásky medzi ňou a jej blízkymi (nielen jej otcom) pomohlo Eve rozvinúť schopnosť empatie. Dnes, ak sa Eva cíti nespokojne a v napätí, je schopná pozrieť sa sama do seba a zistiť, že jej potreba lásky nie je naplnená. A vie, čo presne k jej naplneniu potrebuje - pozornosť a uistenie.
5 ciest k naplneniu potreby lásky
„Cítim sa odmietnutá.“ „Ignoruješ ma.“ „Si sebec, myslíš len na seba.“ „Nikdy mi sám od seba nič nekúpiš.“ „S ničím mi doma nepomôžeš, robíš len neporiadok.“ Tieto a mnohé ďalšie slová už niektorí z nás v živote počuli i sami vyslovili. Podobné vyjadrenia sú nešťastne vyjadrené nenaplnené potreby a signály, že nádrž lásky vysychá. Je to volanie po láske - po pozornosti, záujme, zdieľaní a uistení, že sme milovaní. Päť jazykov lásky môžeme teda chápať ako päť ciest k naplneniam potrieb lásky. Tým, že použijeme tú správnu cestu, budeme schopní jednoduchšie a rýchlejšie vytvoriť spojenie so srdcom toho druhého. A o to nám predsa predovšetkým ide.
Trúfam si povedať, že najzákladnejšou univerzálnou potrebou ľudí je láska. Od narodenia až po smrť. Ak sa však piatich ľudí opýtate, čím je láska pre nich, dostanete päť rôznych odpovedí. Milovať niekoho celý život, je to ilúzia, alebo možná realita?
Tak ako zo všetkým dôležitým v našich životoch. Na všetkom potrebujeme byť zúčastnený aj svojou snahou, prácou na sebe samom, učením sa a zveľaďovaním všetkého, čo s tým súvisí. Rovnako aj šťastie je pre niekoho trvalé, alebo len závan ranného vetríka, ktorý na chvíľu šťastie doniesol. Nie nie je to ilúzia, je to v nás, my sme láska i šťastie a aj zdravie a krajší život, aký si určite zaslúžime. Pozornosťou, načúvaním, snahou, osobným rozvojom ducha a duše, vzdelávaním sa životom ako takým, nestrácaním viery a v prítomnosť zázrakov a Božej prítomnosti v tom všetkom. Takže áno dá sa milovať po celý život, zažívať lásku neustále a i šťastie, zdravie a všetko to dobré po čom vaše srdce a duša piští.
Áno, nikto nepovedal, že to bude jednoduché a to je na tom to krásne a zaujímavé zároveň. Skoro všetci si najprv potrebujeme prejsť mnohými variantami skúseností dobrých a i tých opačných. Je evidentné, že je ťažké zvoliť si slobodne život v zasvätenej čistote. Ešte ťažšie je žiť ho na základe negatívneho alebo nedostatočne pozitívneho pohľadu na seba. Ako môže myslieť alebo obetovať seba samého navždy niekto, kto nezakúsil a nezažil lásku, ktorá vytvára pevný a istý základ pre prijatie vlastného ja? „Presiahnuť“ seba samého vo vzťahu s Bohom a s inými si žiada, aby sme sa „vlastnili“ v hĺbke. A keď sa chceme „úplne darovať“, musíme mať istotu, ktorá vyplýva z prijatia seba samého a z našej identity.
Existujú dve cesty k tomu, aby niekto mohol získať presvedčenie, že je hodný lásky: cesty od istoty, že sme milovaní, k schopnosti milovať a cesta od úkonu lásky k iným k istote, že sme milovaní. Sú to dve koľajnice tej istej železničnej trate. Ak chceme objaviť, že sme milovaní, musíme sa obrátiť k realite nášho vlastného života a pokúsiť sa znovu „prečítať“ vlastnú minulosť. Tam môžeme objaviť dobro, ktoré sme dostali, pozitívnu hodnotu, ktorá vždy bola zviazaná s našou existenciou, a afekt, ktorý nám bol daný. V akom zmysle „prevládajúce“? Je to prevládanie zmyslu, teda uvedomenie si svojej histórie ako celku, ktorá má zmysel, poslanie, ako tej, ktorá nesie v sebe veľkú hodnotu. Táto hodnota sa vyjavuje postupne cez udalosti každého dňa, avšak vždy je zviazaná s faktom, že sme, že existujeme, nedá sa od tohto faktu oddeliť. Cez skúmanie minulosti máme prístup k dvojitému prameňu istoty, ktorá stojí pri základoch citovej slobody (to uvidíme neskôr): je to istota, že sme boli milovaní a že sme sa stali schopnými milovať.
Dnes nežijeme v prostredí, ktoré by uľahčovalo tento typ sebauvedomenia prostredníctvom lásky prijímanej a dávanej nezištne. Skôr tu je kultúra nevďačnosti a žiadostivosti, ktorá bráni, aby sme videli a ocenili dobro, ktoré sme už dostali, a spôsobuje, že sme stále hladnejší po citovom prejave a závislí na podpore iných. Na druhej strane Cirkev sa snaží pestovať kultúru skutočnej ľudskej dôstojnosti, kultúru, ktorá objavuje hodnotu a pozitivitu človeka predovšetkým v jednoduchom, ale zásadnom fakte - že je živým stvorením, teda je, existuje, a preto je milovaný a povolaný k láske.
Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa buď často vyvyšuje ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva, a preto končí v neistote a úzkostiach. Sväté písmo nás učí, že človek je stvorený na Boží obraz, že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva, aby ho spravoval a slúžil si ním na Božiu slávu. ‚Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Ale Boh nestvoril človeka samého: od začiatku ako ‚muža a ženu ich stvoril‘ (Gn 1, 27). Ich zväzok je prvotnou formou spoločenstva osôb.
Samozrejme, že uvedomenie si svojej kladnej hodnoty nie je ani zďaleka otázkou kultúry, ani úkonom viery, ktorú viac-menej slepo prijímame, ale je to skôr vnútorné tušenie, presvedčenie, ktoré vychádza z nášho bytia. Je to subjektívna a objektívna istota, intuícia a konštatovanie, ktoré sa vynoria z prijatia našej existencie v jej celku, tak ako to s nami myslel Boh. Táto istota, že sme milovaní a schopní milovať, nie je podstatne viazaná na skutočnosť, že sme mali dobrých rodičov, šťastné detstvo, rozvoj bez akejkoľvek traumy, bez frustrácií a iných ťažkostí (teda „šťastie“, ktoré nikto z nás nemal v plnosti, pretože neexistuje nijaké právo na to, aby sme mali dokonalý život). Ale táto istota je zviazaná so samotným darom nášho života: každé ľudské bytie pre samotný jednoduchý fakt, že existuje, bez ohľadu na svoje minulé skúsenosti, bolo milované, a preto je povolané k láske, je objektom aj subjektom Božej dobrotivosti, dostalo lásku, a preto je schopné milovať. S touto skutočnosťou ako aj so sebaúctou človek prichádza na svet. Je nerozlučne naviazaná na jeho život skôr, ako bude vydaný neistotám tohto sveta a iných ľudí. Človek si ju však uvedomuje len postupne a objavuje v sebe.
Fungující vztahy : 8 potvrzení lásky
1. Dôkazy lásky Boha voči nám
Dôkazy lásky Boha voči nám, ktoré nám prejavil v našej minulosti či už sám alebo prostredníctvom niekoho iného, sú uložené v našej pamäti. Svätý Augustín pamäť v istom zmysle stotožňuje s láskou a nazýva ju memoria amoris. V tomto význame je pamäť nositeľkou prijatej lásky, vie si na ňu spomenúť, nikdy na ňu nezabudne a umožní nám, aby sme ju prežili znova. To nám pomôže objaviť seba ako objekt Božej lásky, spomenúť si citové prejavy, ktoré sme dostali, a rozoznať v našej minulosti dobro, hoci je poznačená aj mnohými negatívami. Postupne rozoznávame, že dobro sme vždy dostali zadarmo, stávame sa citlivejšími na všetky prejavy dobra v minulosti, aj tie najmenšie alebo zdanlivo malé, a to spôsobuje, že sa v našom srdci rodí postoj vďačnosti voči životu, iným a Bohu.
Láska, ktorú takto objavíme, nám pomôže rekonštruovať našu minulosť. Nie je to ľahká úloha, pretože v našej minulosti sú negatívne skúsenosti, ktoré sú neraz naviazané na našu osobnú zodpovednosť alebo na zodpovednosť našich blízkych. Sú to traumy, sklamania, odmietnutia inými, rôzne nehody, boje, naše obmedzenia, atď., ktoré často ťažia našu pamäť a stále negatívne ovplyvňujú našu prítomnosť. Predovšetkým položí základ pre nový začiatok. Láska, ktorú sme dostali zadarmo a ktorá nám dokazuje, že sme hodní lásky, že máme v sebe hodnoty, ktoré v nás vidí Boh a pre ktoré nás miluje a nikto nám ich nemôže vziať, táto láska transformuje náš pohľad na seba samých aj na iných. Taká láska sa stáva naším životným štýlom a dáva nám spoznať seba samých ako osoby, ktoré sú zodpovedné za seba aj za svoju budúcnosť.
Táto objavená láska podľa Augustína pretransformuje „zmrazenú“ minulosť. Ona je totiž zmrazená okolo našich negatívnych spomienok alebo niečoho zdanlivo negatívneho, čo sme ešte nespracovali alebo neintegrovali do svojho života. Javí sa nám teda ako jarmo, ktoré nás zviera, ako ťarcha, ktorá je osudová, nezmeniteľná. Zdá sa nám, že sme odsúdení k neustálemu utrpeniu, a tak aj prítomnosť žijeme ako ťarchu a budúcnosť vidíme pesimisticky. Vtedy môže vstúpiť do hry kresťanské odpustenie. Pretože láska, ktorú objavíme, nám pomôže odpustiť v hĺbke srdca to, čo sme doteraz chceli odpustiť, ale nedokázali sme to. Lebo darmo sme si hovorili, že niečo ťažké a bolestné odpúšťame, aj tak sme stále cítili bolesť a hnev pri spomienke na negatívnu udalosť minulosti. Avšak láska, ktorú v tejto udalosti nájdeme, keď zistíme, že Boh nás aj tam miloval a vynahradil nám svojou láskou to, čo nám nedali tí, ktorí nás zranili, v nás vzbudí schopnosť naozaj odpustiť.
Láska objavená v našej pamäti nám dá pochopiť, že Boh nám bol vo svojej milosrdnej láske vždy verný a že je v nej pri nás stále prítomný. To, že túto vernosť Božej lásky objavíme v minulosti, dá nám istotu jej prítomnosti aj v budúcnosti (žalmy dôvery). Z tejto skutočnosti Božej vernosti sa zrodí silná túžba odpovedať vernosťou z našej strany voči Bohu a jeho láske v slobode. Budeme sa učiť milovať slobodne a nezištne, bez strachu z toho, že sme nedostali dosť citovej lásky a citových prejavov v minulosti, a preto nevieme milovať. Takto môžeme konečne vlastniť sami seba, uznať, že sme boli Bohom darovaní sami sebe a tento dar môžeme a musíme prijať a zodpovedne s ním nakladať (R. Guardini). Iba ak sa dokážeme prijať ako dar, dokážeme byť Bohu naozaj vďační za to, že sme. A toto darovanie zo strany Boha neustále pokračuje, každý deň nás daruje nám samým, ako keď z toho istého prameňa každý deň vyteká nová, ale tá istá voda, ktorú musím načerpať (H. U.
2. Láska ako povolanie a zodpovednosť
Pretože táto láska zo strany Boha je nezištným darom, ktorý nám bol daný dopredu, predchádza nás, sprevádza a stará sa o nás, veľmi silne poznačuje celé naše bytie a stáva sa naším povolaním a úlohou, ktorú treba naplniť. A to nielen v tom zmysle, že prijmeme samých seba ako tých, ktorí sú hodní lásky, ale túto lásku objavíme ako semeno, ktoré bolo do nás zasadené a my mu musíme umožniť, aby rástlo a rozvinulo sa v prítomnosti aj v budúcnosti. Láska v nás sa stáva príbehom, ktorý žije a chce žiť. Nie je možné vnímať lásku, ktorú sme dostali, bez toho, aby sme v nej nevideli pozvanie k tomu, aby sme zodpovedne konali tak isto. Keď sa vnímame ako dar, chceme sa stať aj my darom, alebo istota, že sme milovaní, provokuje istotu, že chceme a musíme milovať.
Prirodzenosť lásky je práve takáto: pomáhať žiť tomu, kto je milovaný, dať mu dozrieť a urobiť ho schopným milovať, teda stať sa subjektom lásky, ktorý v sebe objaví schopnosť milovať ako svoju nesmiernu hodnotu. Práve pre tento dôvod mnohí ľudia nechcú a nemôžu priznať, že dostali lásku, a tak sa vyhýbajú (alebo sa klamú, že sa vyhýbajú) zodpovednosti za svoje bytie. Pozorovanie a prijatie svojho bytia v jeho celku nemá teda len jednoduchý význam spomienky alebo vyvolania vďačnosti, ale je to hodnota, ktorú vnímame ako naše povolanie a zodpovednosť.
Z jednej strany nám dá objaviť lásku a poskytne priestor na to, aby sme sa vedeli tešiť z toho, čo sme dostali, a obdivovali nesmiernosť Božej láskavosti, ktorou sa na nás obracia bez našich zásluh. Z druhej strany v nás stvorí slobodu: slobodu, okrem toho, čo sme už povedali, k tomu, aby sme sa vedeli prijať aj v aspektoch a udalostiach, ktoré sú menej pozitívne, spolu so slobodou objaviť pravdu a pozitívnu hodnotu nášho „ja“. Je to sloboda k tomu, aby sme sa učili odpovedať láskou na darovanú lásku a nevnímali to ako nejaký nevídaný hrdinský čin, ale ako povinnosť spravodlivosti a cti voči životu a tým osobám, ktoré od prvej chvíle života boli konkrétnymi a vzácnymi sprostredkovateľmi - hoci so svojimi limitmi a bez toho, aby to vedeli - nesmiernej Božej dobrotivosti a lásky voči nám, ktorá spôsobila, že sme hodní lásky a vieme milovať. Je to ďalej sloboda k tomu, aby sme vedeli nezištne dávať a za všetko, aj za to, že dávame, chváliť Boha.
Záverom môžeme skonštatovať, že prijatie vlastných dejín alebo svojho bytia ako celku nám dáva istotu, že sme milovaní, a v konečnom dôsledku aj istotu, že chceme a musíme milovať. Opak tejto istoty, neschopnosť prijať svoje bytie v jeho celku a dať mu zmysel, provokuje postoj Narcisa (v gréckom bájosloví krásny mládenec, ktorý pohrdol láskou krásnej nymfy Echo a bol potrestaný bohmi tým, že keď zazrel vo vode svoj obraz, zamiloval sa sám do seba). Narcis pohrdol láskou obmedzeného stvorenia, ktorým bola Echo, a zostal po celý život vyhladovaný a prázdny, pretože poprel časť seba a svojich dejín. Tým, že opovrhol dobrotivosťou druhých, skončil tak, že sa utopil vo svojej žiadostivosti a nevďačnosti, pretože nevedel objaviť zväzok medzi láskou prijatou a láskou darovanou. Narcisti nevedia integrovať svoju minulosť ani čítať v nej s vďačnosťou, a preto nikdy nepocítili potrebu byť niekomu vďační. Vždy nájdu niekoho, koho obviňujú za to, čo prežívajú, stratili schopnosť obdivovať nezištnosť. Nikdy si neuvedomia, že ich bytie je celé zamerané na takúto nezištnosť, že je to ich prirodzenosť, a vždy niečo od iných vyžadujú a majú pocit, že im to nedávajú.
Ako byť milovaný: Praktické rady pre úspešné vzťahy
Väčšina ľudí chce niekoho milovať a aj lásku dostávať. No mnohí majú v citovom vzťahu ťažkosti. Čo nerobia správne? Dr. Paul Hack tvrdí, že romantické predstavy o láske sú často zavádzajúce. Aby ste milovali a boli milovaní, treba viac ako láskavosť, trpezlivosť či tolerantnosť. Vzťah, naopak, funguje lepšie, ak sa správate asertívne a obaja partneri „dávajú aj berú“. Vysvetľuje, ako prekonať frustráciu a ako sa vyhnúť iracionálnym a deštruktívnym myšlienkam, ktoré spôsobujú problémy v láske. Opisuje tiež najlepší spôsob, ako dosiahnuť a udržať si úspešné manželstvo. Praktická, čítavá a zaujímavá kniha Dr. Paula Haucka s názvom „Ako byť milovaný“ poskytuje cenné rady pre každého, kto chce zlepšiť svoje vzťahy.
Aj tvoj partner potrebuje lásku. Často sa hovorí, že chlapi sú vnímaní ako silní a nezávislí, čo samozrejme patrí medzi pravdivé výroky. Avšak, aj oni majú city a dokážu milovať celým srdcom. Prejaviť lásku a podporu našej polovičke je kľúčom k zdravému vzťahu. Aj muži chcú byť milovaní. Ak si svojho drahého nikdy nepochválila, zmeň to. Každý muž si vo vzťahu zaslúži podporu od svojej priateľky. V dnešnom svete si ženy často myslia, že chlap musí platiť úplne všetko. Pravda je však taká, že obaja pracujú rovnako, a teda aj žena by mala občas zaplatiť. Ak ho miluješ a cítiš sa pri ňom dobre, povedz mu to. Daj mu najavo, ako sa pri ňom cítiš, povedz mu, že je iný ako ostatní. Poteš svojho miláčika tým, že mu navaríš jeho obľúbené jedlo. Každý muž si zaslúži to, že mu jeho partnerka raz za čas navarí. Niektoré ženy majú problém s tým, aby svojho milovaného prekvapili orálnym potešením. Aj napriek tomu, že ti to nemusí byť úplne príjemné, musíš si uvedomiť, že muži to jednoducho milujú. Poteš ho tým, že mu raz za čas dopraješ dobrý orálny sex. Vzťah je o rovnováhe, vzájomnej úcte a porozumení. Muži síce často nedávajú svoje potreby najavo tak otvorene, no aj oni túžia po láske, uznaní a podpore. Keď im venuješ pozornosť, prejavíš vďačnosť a dáš im pocit, že sú dôležití, váš vzťah sa prehĺbi a posilní. Skutočná blízkosť totiž nevzniká sama od seba. Nezabúdaj na to, že aj tvoj partner potrebuje lásku, podporu a nehu. Každý muž chce od ženy pocit, že je výnimočný. A okrem toho to pomôže aj iným ženám, ktoré si možno konečne prídu na svoje, keď sa chlapi poučia, čo robiť a čo nie.
Andrea, 23-ročná psychologička, zdieľa svoje postrehy: „Som žena do koča i do voza. Snažím sa byť emancipovaná, spoliehať sa sama na seba. Avšak je pekné, keď sa chlap vie o seba starať.“ Ako si ju dokáže získať muž? „No to je náročná otázka! Ale inak by ma zbalil na charizmu a … dobrodružstvo! Som vášnivá povaha.“ Oslovujú ju muži bežne alebo sa jej skôr boja? „Pravdu povediac stávajú sa oba prípady! Väčšinou ide o direktívne oslovenie. Ak nejaký vzťah má stáť za to, tak sa oplatí ho pomaly budovať a ísť na to cez priateľstvo.“ Spomína si na niektoré rande, ktoré bolo vyslovene skvelé? „Fúúúha … 😀 Tejto otázke sa radšej vyhnem… pre moju bezpečnosť.“ Ak by mal chlap kocky na bruchu, bavoráka a veľa peňazí, pomohlo by mu to zbaliť ju? „Jedným slovom - pomohlo. V neposlednom rade však, materiálne bohatstvo vypovedá niečo o danom chlapovi. Je to istý znak toho, že ten človek zjavne musí byť šikovný, pracovitý a mať dobrú robotu, ktorá si zjavne vyžaduje veľkú zodpovednosť. Nejde o samotné hmotné bohatstvo, ale skôr o povahové vlastnosti, čo taký človek musí mať, aby si to zadovážil.“
Čo je pre Andreu dôležité pri vzťahu? „Som sama sebou. Humor, intelekt a snáď aj vzhľadom zaujmú, keď mám dobrý deň. Myslím, že keď som v pohode, tak dávam ľuďom možnosť byť tým, kým sú. Som osoba, ktorá vie akceptovať snáď kohokoľvek, a preto veľa ľudí i chlapov sa cíti so mnou fajn… aspoň dúfam.“
Na otázku, či je v každom vzťahu vždy jedna strana, ktorá ustúpi, Andrea odpovedá: „Nie. Nehovorím, že musí byť nejak zásadne viditeľný, ale v každom prípade vždy bude jedna z dvoch strán ochotná v slabej chvíľke pustiť zábrany. Preto väčšina žien neznesie kamarátky svojich partnerov.“
Kľúčové rady pre upútanie pozornosti:
- Najvýraznejšie, čím môže človek človeka upútať, je vlastnou osobnosťou a názormi.Stojte nohami na zemi a hlavou v oblakoch. Buďte sami sebou, buďte veselí a šťastní, relaxovaní a ľudia budú vyhľadávať vás a nie vy ľudí.
- Stále na sebe pracujte.
Andrea ti prezradila mnoho užitočných informácií.
Odkiaľ sa berie šťastie?
Človek bol stvorený pre lásku, preto potrebuje milovať a byť milovaný. Keďže tieto túžby sú hlboko zakorenené v ľudskom srdci, iba ich napĺňanie môže urobiť človeka šťastný. Každá nevera sebe samému sa človeku vypomstí, preto nebuďme prekvapení, keď je k nám život neláskavý. Pátrajme po príčinách nedorozumení, rozpadu vzťahu a hľadajme riešenie. Na stránkach www.zaostri.sk vám predstavujeme prednášky rímskokatolíckeho kňaza Mgr. Pavla Hudáka zo série "Prečo láska stroskotáva". Nahrávky sú vo formáte mp3 a majú veľkosť 1-20MB. Môžete si ich prehrať priamo z týchto stránok, alebo stiahnuť do vášho počítača.
Súradnice lásky. Má ich každý človek. Základným spoločenstvom pre vytváranie vzťahov je rodina. Sloboda radosti. Sexualita sa týka najhlbšej prirodzenosti ľudského života a človek hľadá jej identitu u seba aj u druhých.