Cestovanie nie je len o spoznávaní iných krajín, ľudí či kultúr. Mnoho sa dozvieme aj pri potulkách rodnou hrudou - najmä ak sa vyberieme na miesta spojené s významnými dejinnými udalosťami. Lebo "kto nepozná minulosť, je odsúdený prežiť ju znova“ (Thomas Mann). Pripomeňme si dnes pri príležitosti 75. výročia SNP miesta, ktoré sú nemým mementom tragických udalostí 2. svetovej vojny. Tragické udalosti z obdobia druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania (SNP), ktoré sa udiali na našom území, pripomína aj zoznam vypálených obcí s viac ako stovkou názvov. Obce a mestá boli zničené jednak prechodom frontu, ale aj za trest, pretože sa zapojili do odboja a pomáhali partizánskym skupinám na našom území. Špeciálne komandá nemeckej armády a ďalšie jednotky vraždili civilné obyvateľstvo, rabovali a vypaľovali celé dediny.
Osada Kalište: Symbol straty a nádeje
Osada Kalište v Nízkych Tatrách v Banskobystrickom okrese bola centrom Partizánskej republiky, ktorá vznikla po vyhlásení Slovenského národného povstania. Sídlili tam aj hlavný štáb partizánskeho oddielu Napred a časť partizánskej brigády Smrť fašizmu. K veľkej tragédii došlo 18. marca 1945, keď v skorých ranných hodinách 300 nemeckých vojakov obkľúčilo južný a východný okraj osady a ostreľovalo hlavnú cestu, ktorá bola ako jediná pre vysoký sneh schodná. Šesť ľudí zastrelili priamo na mieste, deviatich upálili zaživa v domoch, ktoré začali nacisti zapaľovať. Skupina 15 dospelých mužov, ktorá bola zajatá, bola neskôr postrieľaná v neďalekej Moštenici. Dedina Kalište tak doplatila na nacistické represálie na konci druhej svetovej vojny najvyššou cenou - svojou existenciou. Ako jediná nebola nikdy obnovená a nevstala z popola, aj keď istý čas tam ešte nejaký život bol. Dôvodom neobnovenia bola zrejme odľahlá poloha vysoko v horách. Dnes je Kalište národnou kultúrnou pamiatkou v správe Múzea SNP. Hoci ľudia do vypálenej dediny už neprišli žiť, aspoň symbolicky sa tam život vrátil. V Kališti bol totiž vysadený Sad života pozostávajúci zo 105 ovocných stromov - jeden za každú vypálenú dedinu v SR.
Bačkov: Z popola a ruin na prahu slobody
Najťažším obdobím v dejinách obce Bačkov v Trebišovskom okrese bol prelom rokov 1944 a 1945, keď počas druhej svetovej vojny dedinou prechádzala frontová línia. Evakuáciu Bačkova vyhlásilo nemecké velenie v obci v nedeľu 26. novembra a ľudia museli okamžite odísť. Ako spomína miestny rodák a pamätník Ján Dudič, dedinčania sa nechceli vzdať svojich príbytkov a majetku, preto vojaci začali aj za použitia streľby domy podpaľovať. Vypálených bolo 112 domov, zničili aj gréckokatolícky kostol a kaštieľ v miestnom parku, obec bola na 95 percent zničená. Ľudia odišli do okolitých dedín, časť sa ukryla v blízkych lesoch, kde si postavili provizórne bunkre, v ktorých museli prežiť v zime a snehu. Ťažké a krvavé boje s veľkým počtom obetí v tejto oblasti trvali sedem týždňov, od 9. decembra do 18. januára. Zničený Bačkov sa dočkal oslobodenia v prvej polovici decembra 1944. Ľudia, ktorí sa následne vracali domov, boli po návrate zhrození. Na miestach, kde stáli ich domy a hospodárske objekty, boli iba ruiny, niektoré domy boli zrovnané so zemou a súčasťou desivého obrazu bolo aj množstvo zničenej vojenskej techniky, rôzne zbrane aj mŕtve telá padlých vojakov v okolí.
Kľak a Ostrý Grúň: Krvavá nedeľa a odplata za odboj
Obyvatelia obce Kľak sa aktívne zapájali do protifašistického odboja. Podporovali partizánsku brigádu kpt. Jána Nálepku, ktorá operovala v okolitých horách. Obyvatelia im poskytovali potraviny, ošatenie a vykonávali pre nich spravodajskú činnosť. Odplata za pomoc povstalcom prišla 21. januára 1945. Protipartizánsky oddiel Edelweiss a príslušníci Heimatschutzu vtrhli do obce Nový Kľak, kde postrieľali 84 obyvateľov. Domy aj s obeťami podpálili. Následne v Starom Kľaku obyvateľov vyhnali z domov a dedinu podpálili. Aj po rokoch sú spomienky na udalosti z tragickej nedele pre Valériu Zúbekovú ťaživou rozpomienkou. Počas udalostí, ktoré sú známe ako Krvavá nedeľa, prišla o svoju starú mamu aj krstnú mamu s jej štyrmi deťmi. "Mojej rodiny sa to veľmi dotklo. Človeku je zaťažko spomínať," hovorí osemdesiatnička aj dnes so slzami v očiach. Jej rodina bývala na hornom konci dediny. V osudné ráno sa jej mama vydala dole do dediny pre mlieko pre mladšie deti. "Bola to len taká chvíľka, keby sa tam bola zdržala, tak by ju tam určite aj zastrelili. Utekala naspäť hore na horný koniec, prišla domov. Poschovávali sme sa, báli sme sa, lebo streľba už v tej dolnej časti bola," spomína. Rodina mala šťastie v nešťastí, hrôzu udalostí, ktoré sa odohrávali v dolnej časti dediny, nezažila. Tam už obyvateľov sústredili do stredu obce, postavili pred nich tri guľomety so zámerom previesť hromadnú popravu. Medzi ľuďmi bol aj farár Klucha, ktorý si vyžiadal od vojakov čas, aby ľuďom udelil posledné rozhrešenie, vďaka čomu oddialil popravu.
Obyvatelia obce Ostrý Grúň aktívne pomáhali partizánskym jednotkám Jan Žižka a Vorošilov, ktoré prepadávali nemecké jednotky v pohorí Vtáčnik. V nedeľu 21. januára 1945 príslušníci Edelweissu a Heimatschutzu Ostrý Grúň obkľúčili, obyvateľov vyhnali z domov a 64 ľudí zavraždili - 26 mužov, 26 žien a 12 detí. Po vyvraždení obyvateľov v Grúni Nemci vypálili až 128 domov. O tri dni neskôr 24. januára 1945 sa vrátili opäť a obec podpálili. Úplne zhorelo 112 domov a ďalších päť bolo značne poškodených. Bez najbližšej rodiny preto vyrastal aj Ivan Maslen. V januári 1945 mal len dva roky, keď mu v dedine fašisti zabili rodičov a iba náhoda chcela, že o život neprišiel aj sám. O tom, čo sa v onú zimnú nedeľu v tejto obci v Kľakovskej doline neďaleko Žarnovice udialo, vie iba z rozprávania starej mamy, ktorá ho vychovávala. „Aj starká prežila túto tragédiu iba so šťastím. Deň predtým totiž odišla k dcére, mojej tete, ktorá bývala na kopci vysoko nad dedinou. Tam aj prespala, čím si zachránila život," spomína dnes 76-ročný muž. Na druhý deň ráno fašistické komando bralo so sebou ľudí, ktorí bývali pri ceste. Keď skončilo besnenie v Ostrom Grúni, vraždiace komando sa vydalo do vyššie položeného Kľaku. Vtedy sa malý Ivan prebral, vyšiel z postieľky, následne z domu a vydal sa bosý po zasneženej ceste dolu dedinou. To, čo sa v Ostrom Grúni udialo, a že pri tom prišli o život aj obaja rodičia, si Ivan začal plne uvedomovať až ako prvák v základnej škole.
Telgárt: Malý Stalingrad v srdci Horehronia
Rozvoj horehronskej obce Telgárt, ktorý prinieslo vybudovanie železničnej trate Červená Skala - Margecany, zastavila druhá svetová vojna. Tvrdé, krvavé operácie pri Telgárte vošli do našich dejín ako jedny z najvýznamnejších v rámci SNP a dedina si vyslúžila pomenovanie malý Stalingrad. Historici vidia význam bojov o Telgárt v tom, že povstalci dokázali zastaviť postup nemeckých vojsk, spevnili obranu a prešli do protiútoku. Do protifašistického hnutia sa v obci Telgárt zapojilo 152 miestnych obyvateľov. Fašistické jednotky obsadili dedinu 3. septembra 1944. O dva dni neskôr povstalecké jednotky vytlačili príslušníkov úderného pluku 1. nemeckej tankovej brigády z dediny. Počas ústupových bojov fašisti obec vyrabovali a vypálili. Zavraždili 21 obyvateľov vrátane žien a detí, 14 povstaleckých vojakov popravili drastickým spôsobom. Po vojne začali v 50. rokoch na miestach, kde boli vypálené domy, vyrastať nové a postupne sa do obce vracal život. V období od roku 1948 do roku 1990 sa volala Švermovo.
Trstená: Boj o strategickú rafinériu
Udalosti spred 75 rokov zasiahli do životov obyvateľov Trstenej, vtedy rozvinutého remeselnícko-živnostenského mestečka na hornej Orave, výrazným spôsobom. Trstená bola v 40. rokoch minulého storočia sídlom obchodu, v meste pravidelne organizovali trhy a jarmoky so stáročnou tradíciou. V prvej polovici 20. storočia tu zriadili rafinériu na petrolejové oleje a výrobu pohonných hmôt. „V literatúre sa uvádza, že od 31. augusta 1944 využívali partizáni bezplatne pohonné hmoty z tejto rafinérie. V počte 12 mužov ju obsadili a všetky pohonné hmoty zabavili pre účely povstania. Nemecké jednotky však dostali príkaz odviezť všetok benzín, ktorý tu bol uskladnený. Išlo o niekoľko stotisíc litrov paliva a vozili ho smerom cez Suchú Horu. Pred ústupom od rafinérie slovenskí vojaci pootvárali kohútiky na nádržiach a benzín voľne vytiekol do potoka Zábiedovčík, odtiaľ Oravicou do rieky Oravy. Nemci po príchode k rafinérii vrhli všetky sily na záchranu pohonných hmôt. Ustupujúce jednotky podľa kronikára prenasledovali len menšie sily. V boji o rafinériu padlo celkom deväť vojakov, ktorých tam neskôr dali Nemci aj pochovať. Tragické udalosti z rokov 1944 a 1945 na území mesta Trstená pripomínajú viaceré pamätné miesta. Na Námestí Milana Rastislava Štefánika je pomník venovaný Červenej armáde, v lokalite Pod Hálečkovou zas pamätné miesto a pomník SNP.
Uhrovec: Odbojová bašta a nacistické besnenie
Uhrovec v okrese Bánovce nad Bebravou je známy svojou odbojovou činnosťou v druhej svetovej vojne a najmä v SNP. Pôsobila tu partizánska brigáda Jána Žižku pod vedením plukovníka Teodora Polu, ktorú podporovalo obyvateľstvo celej doliny. SNP dodnes pripomína mohyla padlých na Jankovom vŕšku, ktorý v sebe ukrýva i telá obetí bojov či ulica pomenovaná po nacistami zavraždených sestrách Chúťkových. Nacisti 4. novembra 1944 všetkých obyvateľov, ženy či starcov, oblečených aj v pyžamách, vyhnali z domov a 38 domov, čo bol každý druhý alebo tretí dom v obci, zapálili. Fašisti sa do obce vrátili koncom novembra a ľudí starších ako 14 rokov vypočúvali, aby zistili mená organizátorov odboja. Z výpovedí svedkov vyplýva, že Nemci v okolí Uhrovca neustále pátrali po partizánoch. Siedmich objavili v bunkri na Jankovom vŕšku, zavraždili a bunker zapálili. Besnenie nacistov si vyžiadalo životy civilného obyvateľstva. Telá niektorých našli v hromadných hroboch. Následkom vyčíňania trestných oddielov v Uhrovci bolo zničených a vypálených približne 40 domov a viac ako 20 hospodárskych budov.
Vinné: Odbojová činnosť a zničujúca pomsta
Druhá svetová vojna sprevádzala obyvateľov obce Vinné (okres Michalovce) po celý čas jej trvania. Obyvatelia Vinného sa do protifašistického odboja zapájali už dávno pred vypuknutím Slovenského národného povstania. Na čele ilegálneho hnutia stál Pavol Boroš, ktorý roku 1942 zorganizoval bojovú Jánošíkovskú družinu, prvú na Slovensku. Do oslobodenia ich bolo v okolí obce aktívnych ďalších šesť. Dňa 28. októbra 1944 partizánske oddiely obsadili všetky obce v pohorí Vihorlat, medzi nimi aj Vinné, a vyhlásili ich za oslobodené. O dva dni nato však nacisti zaútočili na dedinu. Pod tlakom presily partizáni ustúpili do lesa. Fašisti obec vydrancovali a vypálili. Úplne zhorelo 285 domov a čiastočne 120. Tragické udalosti 30. októbra 1944 dnes v obci okrem typizovaných domov pripomína i Pomník vypálenia obce stojaci v miestnom parku. Plastika „Žena v plameňoch“ od akademického sochára Dušana Pončáka symbolizuje manželku niekdajšieho notára Júliusa Ivana, ktorú s ich štvorročnou dcérou Zorkou a dvojročným synom Igorom nemeckí vojaci upálili v uzatvorenom dome. Notár v tom čase v obci nebol.
Omastiná: Svedectvo o krutosti v malej obci
V obci Omastiná v dnešnom okrese Bánovce nad Bebravou založili Akčný výbor na podporu Slovenského národného povstania (SNP) už niekoľko dní po jeho vypuknutí. Ako TASR informoval starosta Omastinej Viliam Kusý, obec mala v čase vypuknutia SNP 400 obyvateľov, mnohí z nich pomáhali partizánom pri ubytovaní, stravovaní, orientácií v okolitom teréne, pri budovaní bunkrov v Jožkovom údolí a Čiernom vrchu v katastri obce. „Pomoc občanov partizánom sledovali aj prisluhovači nemeckých vojsk, ktoré tieto aktivity chceli prerušiť obsadením obce dňa 23. novembra 1944. Po krátkej prestrelke s partizánmi sa obec Nemcom podarilo obsadiť. Zatkli všetkých mužov v obci od 16 do 60 rokov, ale aj niektoré ženy a odviezli ich na gestapo do Bánoviec nad Bebravou, kde ich vypočúvali a mučili. Nemci obec prepadli opäť 25. novembra 1944, kedy vypálili šesť domov a osem hospodárskych budov. Dvanásť našich občanov zavraždili a uložili do spoločného hrobu na Cibislávke pri Bánovciach nad Bebravou,“ priblížil Kusý s tým, že tretíkrát Nemci obec obsadili aj 2. Omastiná má dnes iba 38 obyvateľov, je najmenšou obcou Trenčianskeho kraja. Podľa starostu však na fašistické besnenie nezabúdajú, každoročne si ho pripomínajú spomienkovým zhromaždením a kladením vencov k pamätníku SNP v obci. Ten postavili v roku 1964 pri príležitosti 20.
Tokajík: Memento partizánskej podpory
Do histórie obce Tokajík v Stropkovskom okrese sa 19. november 1944 zapísal čiernym písmom. V ten deň ju obkľúčilo približne 200 nemeckých vojakov. Podľa starostky Jany Medvecovej za obcou pripravili o život 32 miestnych mužov. "Pri miestnom chráme zhromaždili chlapov, ktorých povyháňali z domov. Kto mohol, tak ešte skôr utiekol, ale bol tam aj jeden človek, ktorý sa vrátil z vojny, ale mal vysoké teploty. Jeho manželka povedala Nemcovi, že je chorý. Musel prísť nemecký lekár a povedal, že fakt je chorý. Ostal doma ležať, a tým pádom sa aj zachránil. Sústredili ich pri miestnom chráme a povedali, že idú kopať zákopy. Chlapi si brali na cestu aj nejaké potraviny a šatstvo. Išli asi kilometer za dedinu, tam ich zhromaždili do trojstupu a prečítali rozkaz, ktorý znel: Za pomoc a podporu partizánov budete na mieste zastrelení. Následne celá obec ľahla takpovediac popolom. "Čo sa týka miesta tragédie a pamätníka, tak to patrí Vojenskému historickému ústavu v Bratislave. V posledných rokoch vynaložili veľa úsilia na celkovú obnovu a rekonštrukciu. Čo sa týka múzea, patrí pod Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Expozícia má názov Fašistické represálie na východnom Slovensku.
Širší kontext: Dedičstvo vojny a pamäť národa
Zoznam vypálených miest a obcí, ktoré boli zničené fašistickými a nacistickými represáliami, sa rozrástol na 111 obcí. Tento proces výskumu je stále otvorený a neustále sa dopĺňa o nové poznatky. Mnohé obce zlikvidovali fašisti ako odplatu za pomoc partizánom, pričom stačilo aj ničím nepotvrdené podozrenie. Nemecké velenie uplatňovalo taktiku deštrukcie všetkých objektov, ktoré mohli pomôcť partizánskemu hnutiu a povstaleckej armáde, s cieľom zlomiť protifašistický odboj. Okrem toho sa represálie konali aj z dôvodu podozrenia z finančnej pomoci partizánskemu hnutiu, zabitia nemeckého vojaka alebo dôstojníka v blízkosti obce, či ukrývania hľadaných osôb. Na Slovensku pôsobilo v rokoch 1944-1945 šesť zložiek s 24 opornými bodmi a úradovňami, ako aj špeciálne protipartizánske jednotky, ktoré sa zúčastňovali na represáliách. Medzi nimi boli aj jednotky Einsatzkommando 13 a 14, špeciálna jednotka Edelweiss a Stíhací zväz Slovenska. Aj keď nie všetci vinníci boli potrestaní, zločiny sa vyšetrovali a mnohí zodpovední boli postavení pred súd. Fašistické represálie na Slovensku si vyžiadali 5304 obetí, ktoré boli pochované v 211 masových hroboch.
Archívne pramene a hľadanie stôp
Pri hľadaní informácií o obetiach druhej svetovej vojny sú kľúčové matriky. V minulosti sa v Uhorsku používala maďarčina ako úradný jazyk, preto sa staršie záznamy môžu nachádzať v maďarskom alebo nemeckom prepise. Dôležité je pamätať na to, že krstné mená sa často prekladali do iných jazykov, čo môže sťažiť vyhľadávanie. Zápisy o mŕtvych sa v matrikách objavujú aj neskôr po vojne, keďže nezvestní sa vyhlasovali za mŕtvych postupne. Okrem štátnych matrík, vedených od roku 1895, existovali aj cirkevné matriky vedené príslušnou farou. Stránka familysearch.org obsahuje skeny niektorých štátnych a cirkevných matrík, ktoré môžu byť užitočné pri genealogickom výskume. Dôležitým zdrojom sú aj vojnové cintoríny a ich archívne zložky, ktoré obsahujú údaje o pochovaných vojakoch, ich hodnosti, mene, priezvisku, jednotke, bydlisku, náboženstve, ročníku narodenia, príčine smrti a dátume úmrtia.
Tieto miesta a príbehy sú živým svedectvom o hrôzach vojny a o sile ľudského ducha, ktorý sa aj napriek nesmiernemu utrpeniu dokázal postaviť na odpor. Ich pripomínanie je našou zodpovednosťou, aby sa podobné tragédie už nikdy neopakovali.