Obec Pata, nachádzajúca sa v centrálnej časti Podunajskej nížiny na juhozápadnom okraji Nitrianskej pahorkatiny, predstavuje fascinujúci pohľad na dlhú históriu osídlenia a vývoja územia. S nadmorskou výškou pohybujúcou sa od približne 121 metrov v najnižších častiach katastra až po takmer 179 metrov v najvyšších bodoch, obec leží v teplej klimatickej oblasti s nížinným typom klímy. Priemerná ročná teplota sa pohybuje medzi 9 až 10 °C a ročné zrážky dosahujú 550 - 600 mm. Dominantným pôdnym typom je úrodná černozem, zatiaľ čo v doline potoka Jarčie prevládajú lužné pôdy. V roku 2021 tvorila poľnohospodárska pôda až 85,9 % z celkovej výmery, pričom orná pôda predstavovala 91,3 % z tejto plochy. Hoci je chotár obce zväčša odlesnený, nájdeme tu pozostatky lužných lesov, najmä v lokalitách Pakdomy a Borody, ako aj menšie zalesnené plochy v lokalitách Dubník, Kopanice, Dolinka a za Hedviga majerom. Z fytogeografického hľadiska patrí územie do oblasti panónskej flóry, s prevládajúcimi jasenmi, agátmi, borovicami a javormi v zarastených plochách. Zvyšné nezalesnené plochy tvoria trvalé trávne porasty a v okolí potoka Jarčie aj mokraďové spoločenstvá. Pata je súčasťou turistického regiónu Dolné Považie a susedí s obcami Šoporňa, Báb, Pusté Sady, Šintava a Hájske. Jej strategická poloha v tesnej blízkosti rýchlostnej cesty R1, 9 km východne od Serede, 17 km od Galanty a približne 25 km od Trnavy a Nitry, ju predurčuje na ďalší rozvoj.
Po stopách pravekých osídlencov
Prvé dôkazy o prítomnosti pravekého človeka v okolí Paty siahajú až do strednej doby kamennej. Územie bolo pravekým obyvateľstvom obľúbené najmä pre jeho strategickú polohu na križovatke ciest, blízkosť brodu cez Váh a pre úrodné pôdne typy. Praveký človek uprednostňoval vyvýšené miesta a pahorkatiny, ktoré sa v katastri obce začínajú a pokračujú smerom na sever. Hrobové nálezy ľudu nitrianskej kultúry v blízkom regióne potvrdzujú osídlenie širšieho územia Paty aj v období staršej doby bronzovej.
Významný archeologický výskum sa uskutočnil v rokoch 1997 - 1999 v lokalite Diely (staršie aj Horné diely), pri rýchlostnej ceste R1 smerom na Šoporňu, pod vedením Ivana Chebena. Objavené boli sídliskové jamy a rozsiahle kostrové pohrebisko únětickej a maďarovskej kultúry. Viac ako 200 hrobov na mieste pohrebiska svedčí o existencii viacgeneračného sídliska na území obce. Napriek tomu, že väčšina hrobov bola v praveku vyrabovaná, výskum priniesol cenné nálezy. Osada maďarovskej kultúry zanikla krátko pred odsunom obyvateľstva z južného Slovenska k Stredomoriu, pričom zvyšky miestneho obyvateľstva pravdepodobne splynuli s čakanskou kultúrou, ktorá zanikla v 12. storočí pred Kristom.
Ďalšie archeologické práce v Pate prebehli v lokalite Vinohrady, v povodí potoka Jarčie. Ide o skromnejšie nálezisko, kde výskum sťažovala predchádzajúca poľnohospodárska činnosť. Nálezy pochádzali z dvoch období: neskorej doby bronzovej (kultsúra Mezöcsát) a z doby rímskej. Z neskorej doby bronzovej bolo objavených 12 sídliskových jám a plytký kostrový hrob, ktorý mohol patriť náhle zosnulému z väčšej karavány prechádzajúcej územím. Z rímskeho obdobia bolo objavených 26 žiarových hrobov s črepmi, ktoré boli čiastočne domácej germánskej výroby a čiastočne pochádzali z rímskej produkcie. Objavilo sa aj šesť odpadových jám a sústava šiestich kolových jám, ktoré podporujú hypotézu o existencii nadzemnej stavby z rímskej doby.
Stredoveká Pata: Od zemianskej usadlosti po privilégiá
Prvá písomná zmienka o obci Pata pochádza z roku 1156. V listine ostrihomský arcibiskup Martyrius oprávňoval kanonikov ostrihomskej kapituly vyberať desiatky z Paty („Pta“) a iných dedín svojho arcibiskupstva, pričom Pata bola pridelená kanonikovi Diovi. Druhá písomná zmienka o obci sa viaže k roku 1252 a spomína miestneho obyvateľa, zemana Ladislava z Paty. Predpokladá sa, že obec vznikla práve z pôvodnej zemianskej usadlosti. Už v stredoveku sa na území obce nachádzal kostol a Pata bola roľníckou obcou obývanou miestnou nižšou zemianskou šľachtou. Miestny zemiansky rod Patovcov (Pathovcov, de Patha) v dôsledku vraždy spáchanej jeho príslušníkmi Ladislavom a Tomášom upadol a v 15. storočí sa úplne vytratil z dobových prameňov. Okrem miestnej šľachty mala už od 12. storočia Pata aj iných obyvateľov.
Počas celého stredoveku zostala Pata obcou obývanou zemanmi. Od roku 1523 patrila k majetkom šintavského panstva, ktoré prešlo z kráľovských rúk do vlastníctva Turzovcov. Minimálne istý čas pretrvával zvláštny status zemianskej obce vo vzťahu k Šintave. Oproti ostatným obciam Pata vystupovala ako privilegovaná obec, oslobodená od platenia daní a poplatkov, pretože jej obyvatelia sa starali o kráľovský rybník Bábi-šári. V roku 1480 podľa registra poplatkov a príjmov hradu Šintava stálo v obci viac ako 60 usadlostí a jeden mlyn. V stredoveku tvorila Pata vlastnú farnosť, ktorá zanikla v 16. storočí pre boje s Osmanskou ríšou. Ako filiálka v tom období patrila najprv pod Šintavu, neskôr pod Šoporňu. Znížil sa taktiež počet obývaných usadlostí a životná úroveň obyvateľstva.
Pata bola pravdepodobne, podobne ako susedná Šoporňa, zasiahnutá vlnou reformácie, avšak už koncom 17. storočia bola miestna krajina rekatolizovaná. Keďže k rekatolizácii susednej Šoporne došlo v roku 1660, podobná situácia bola zrejme aj v Pate. Pred svojou smrťou v roku 1625 dal uhorský palatín Stanislav III. Turzo svoje aktíva v Šintave (a teda aj v Pate) do držby svojej manželke Anne Rosine Listiusovej. Táto duševne chorá barónka, prezývaná ako „šintavská bosorka“, brutálnym spôsobom zavraždila najmenej dvanásť poddaných (prevažne žien) zo Šintavy a okolia. Dve obete, Katarínu Deliovú a zemianku Magdalénu Sölöšiovú, nechala za účasti obyvateľov pochovať na cintoríne v Pate. V procese proti Listiusovej svedčil aj 66-ročný patiansky richtár Juraj Elek. V 17. storočí Pata zažila priame nebezpečenstvo zo strany Turkov, ktorí neúspešne obliehali Šintavský hrad. Podľa ľudovej tradície sa v Pate nachádzali tajné podzemné úkryty (tunely), ktoré mohli slúžiť ako úkryt počas tureckých vpádov. V roku 1715 mala obec 46 domácností a po prvýkrát sa spomína prítomnosť viníc. Počet obyvateľov vzrástol v roku 1828 na 878 obyvateľov bývajúcich v 126 usadlostiach na jednej ulici. V tomto období bola obec už ale viac-menej poddanskou dedinou na čele s richtárom.
Obyvateľstvo a kultúrne začlenenie v priebehu stáročí
Väčšinu obyvateľstva Paty tvorili dlhodobo Slováci. Už maďarská literatúra 19. storočia vyjadrovala smútok nad ich stále klesajúcim počtom. Po vyhnaní Turkov mala byť podľa uhorských autorov približne tretina rodín v Pate stále maďarská; v roku 1715 malo byť zo 45 rodín 13 maďarských. Z poznámok z cirkevnej vizitácie z roku 1785 vyplýva, že obyvateľstvo okrem niekoľkých osôb hovorilo verejne len po slovensky. V Pate žilo v roku 1736 päť Židov, v roku 1746 traja Židia a okolo roku 1779 šesť Židov, pravdepodobne rodina Štrasserovcov. Podľa obecnej kroniky sa k obdobiu okolo roku 1800 viaže aj vznik rannej rómskej komunity v obci. Z roku 1769 pochádza urbár upravujúci vzťahy Paťanov a šintavského panstva.
S Esterháziovcami mali patianski poddaní viacero dôvodov na nespokojnosť, najmä pre nerešpektovanie ich urbariálnych oprávnení. Viackrát preto adresovali listy priamo panovníkovi (v rokoch 1803, 1816, 1817). Šľachta zo Šintavy odpovedala veľmi skromne aj na žiadosti o príspevok na výstavbu nového kostola, ku ktorému sa zaviazala. V roku 1815 sa šintavské panstvo po smrti Františka Esterháziho rozdrobil a Pata pripadla Karolovi staršiemu s panstvom v Seredi. Majetky Karola Esterháziho v Pate získal následne v roku 1853 uhorský poľnohospodár Gustáv Appel, v dôsledku čoho si v Pate zachoval majetky len Anton Esterházi, ktorý ich v roku 1873 predal.
Obce sa priamo dotkla revolúcia v rokoch 1848/1849. V roku 1849 sa honvédske vojsko na čele s veliteľom Jozefom Naďšándorom snažilo brániť povodie Váhu pred postupujúcim cisárskym vojskom. Napriek počiatočným maďarským úspechom sa cisárskemu vojsku v júni podarilo prelomiť vojenskú líniu a preniknúť za Váh. Na území Paty sa následne medzi 16. a 19. júnom odohrala bitka medzi cisárskymi vojskami a honvédskym jazdectvom. Maďarské vojsko bolo zdecimované a vyžiadalo si smrť 140 honvédov. Bitku v obci pripomína uhorský obelisk z roku 1872, stojaci za dedinou. Pata v tomto období zažila vlnu maďarizácie, avšak dedina si zachovala slovenský ráz. Starší obyvatelia obce mali v roku 1869 uviesť, že ich starí otcovia boli čistí Maďari a evanjelici a luteránsky kostol mal byť zničený Esterháziovcami, čo sa však zdá byť nepravdivé. V 19. storočí výrazne vzrástol počet obyvateľov, čo sa prejavilo aj na drobení miestnych majetkov a schudobnení miestneho obyvateľstva. V roku 1869 mala obec 1096 obyvateľov žijúcich v 133 domoch. Obyvateľstvo sa živilo najmä poľnohospodárstvom, pričom centrom bol Hedviga majer. Čiastočnú obživu poskytovalo remeslo, najmä tkáčstvo. Pata (asi od polovice 19. storočia) patrila pod okres Šaľa Nitrianskej župy. V roku 1885 vznikol v Pate dobrovoľný hasičský zbor.
Prvá svetová vojna (1914 - 1918) sa Paty síce nedotkla bojmi, no na rakúsko-uhorských vojnových frontoch zomrelo približne päťdesiat obyvateľov obce. V roku 1931 informovali slovenské noviny o návrate patianskeho obyvateľa Štefana Zmenku zo zajatia v ruskej Sibíri, kde mal stráviť 16 rokov. Po povstaní sa mu malo podariť zo zajatia utiecť a cez Čínu sa dostať domov. Bojov v Rusku sa ako legionár 6. pluku predával aj v rámci československých légií.
Vznik Československa (1918) sa v Pate niesol v znamení španielskej chrípky, ktorá spôsobila smrť mnohých obyvateľov. Dlhodobo obec ťažila zlá ekonomická situácia a postavenie miestnych roľníkov sa nezlepšilo ani vďaka československej pozemkovej reforme, ktorá sa Paty príliš nedotkla. Podľa správy anonymného obyvateľa uverejnenej v roku 1921 v Robotníckych novinách bola obec navyše v tom čase zažalovaná obcou Pustakert (Pusté Sady) preto, že sa jej na polia mal vyliať potok Jarčie a spôsobiť tam škodu. Prípad v obci vyšetroval županský správca s komisárom, no zrejme predbežne rozhodli v neprospech obce. Miestny občan sa sťažoval na to, že situáciu posúdili nesprávne a „proti ľudu“, v prospech bohatého Žida Schwitzera, ktorý mal ako árendátor panského poľa potok čistiť.
František Hečko v diele „Prechádzky po kraji“ opisuje Pata ako obec s biednymi obyvateľmi, kde mnohí odchádzali za prácou do zahraničia a kde bola zadĺžená aj samotná obec. V obci bola počas prvej republiky pomerne vysoká kriminalita. Ekonomickú situáciu v obci zhoršil aj medializovaný prípad sprenevery peňazí spáchaný Ferdinandom Berinským, ktorý bol v rokoch 1928 až 1930 patianskym notárom. Berinský prijímal z pošty poukážky, ktoré mal doručiť občanom, no ktoré si pod falošnými podpismi ponechával. Rovnako prijímal peniaze z miestneho hasičského fondu a tisíce korún získal od roľníkov za obecné pozemky predávané obcou. Obec nemohla dokonca postaviť ani novú budovu pre školu, ktorú požadoval štát. Zlú situáciu chceli Paťania riešiť založením úverového družstva, ktoré ekonomicky riadila riaditeľka miestnej školy a spisovateľka Margita Kováčová. V roku 1934 dokonca v obci vypukla vzbura proti exekúciám, o ktorej rozsiahlo písala aj dobová tlač. Dňa 29. novembra 1939 prišli do Paty berní exekútori z Galanty, aby exekvovali u bývalého legionára Augustína Janicu a podľa neskoršej komunistickej literatúry aj u iných dlžníkov, pre daňové poplatky. Úradníkov počas prvej návštevy sprevádzalo päť četníkov. Proti nim sa postavili obyvatelia obce.
Antonín Václavík v diele „Podunajská dedina v Československu“ (1925) spomína, že Šoporňa, Kepešd [dnes Hájske] a Pata sú miestom, kde sa rodí nielen červené víno, ale kde sa maľujú aj červené ruže, kde sa tkajú červené plachty a kde rudá červeň prechádza nielen do výšiviek rukávcov, čepcov, ale aj do jemnej i hrubej práce čipkárskej. Je ťažko dnes zistiť, akými vplyvmi bolo tu čipkárstvo uvedené.
Z národnostného hľadiska je zaujímavé zistenie, že aj keď bola Pata zasiahnutá vlnou maďarizácie, dedina si zachovala slovenský ráz. Starší obyvatelia obce mali v roku 1869 uviesť, že ich starí otcovia boli čistí Maďari a evanjelici a luteránsky kostol mal byť zničený Esterháziovcami, čo sa však zdá byť nepravdivé. V 19. storočí výrazne vzrástol počet obyvateľov, čo sa zjavne prejavilo aj na drobení miestnych majetkov a schudobnení miestneho obyvateľstva. V roku 1869 mala obec 1096 obyvateľov žijúcich v 133 domoch. Obyvateľstvo sa živilo najmä poľnohospodárstvom, centrom bol Hedviga majer. Čiastočnú obživu poskytovalo remeslo, najmä tkáčstvo. Pata (asi od polovice 19. storočia) patrila pod okres Šaľa Nitrianskej župy.
Súčasnosť a potenciál obce Pata
V súčasnosti má Pata 3 241 obyvateľov (k 31. decembru 2021), čo ju radí k stredne veľkým obciam Slovenska. V obci sa nachádzajú dva rímskokatolícke kostoly zasvätené narodeniu Panny Márie. Pata leží v turistickom regióne Dolné Považie a jej strategická poloha v blízkosti rýchlostnej cesty R1 a krajských miest Trnava a Nitra poskytuje dobré predpoklady pre ďalší rozvoj.
Napriek svojej bohatej histórii a strategickej polohe, obec Pata čelila v minulosti mnohým výzvam, od ekonomických ťažkostí až po sociálne problémy. Súčasné snahy o rozvoj obce sa pravdepodobne zameriavajú na zlepšenie infraštruktúry, podporu miestneho podnikania a skvalitnenie života jej obyvateľov. Zachovanie historického dedičstva v kombinácii s moderným rozvojom je kľúčom k budúcnosti Paty.