Slovenský hokej momentálne žije príbehom Šimona Latkóczyho, mladého brankára, ktorý sa z neznámeho hokejistu stal cez noc témou tisícok rozhovorov na Slovensku. Jeho vynikajúci výkon proti Švajčiarom na nedávnych majstrovstvách sveta príjemne prekvapil mnohých fanúšikov. Avšak pre tých, ktorí Šimona poznajú lepšie, to nebolo až také prekvapenie. „Poznám ho a viem, čo v ňom je. Som hlavne rád, že chytal na majstrovstvách sveta a vyšlo mu to,“ hovorí Peter Koša, jeho tréner, ktorý ho naučil chytať a pozná ho zo všetkých trénerov najlepšie. Latkóczyho cesta na vrchol však nebola jednoduchá a bola spojená s momentmi pochybností a hľadaním motivácie.
Od prvých krokov k brankárskej výstroji
Príbeh Šimona Latkóczyho sa začal písať už v detstve, keď si ako štvrtáčik prvýkrát obliekol brankársky výstroj. „Od maličkého decka, keď si ako štvrtáčik prvý raz obliekol brankársky výstroj,“ spomína Koša. Vzťah k nemu bol tak silný, že sa jeho manželka vyjadrila, že je ako ich „ne হোস্টný syn“. Táto hlboká väzba a vášeň pre hokej sú základom, na ktorom sa dá stavať.
Charakter a prístup k hre: Viac než len zákroky
Brankári sú často vnímaní ako tichí introverti, no Šimon Latkóczy je v tomto smere výnimkou. „Brankári sú často tichí introverti. On je práveže veľmi otvorený. Rád komunikuje a žartuje, veľa sa usmieva. Nepokazí žiadnu zábavu, preto ho kabína má rada,“ opisuje Koša. Tento otvorený a pozitívny prístup k životu sa prenáša aj na ľad. Počas zápasu je síce veľmi koncentrovaný a hokej berie vážne, ale nie „úplne smrteľne“. Vie si zápas aj užiť, čo je pre mladého športovca nesmierne dôležité.
Parádny zákrok mladého košického brankára
Vnímanie zákrokov: Medzi fanúšikom a trénerom
Zákroky, ktoré bežný fanúšik vníma ako fantastické, sú pre brankárskych trénerov často len štandardnou súčasťou hry. „Je to pekné, keď puk v lapačke zostane. Keď ho tam hráč trafí. My to však berieme ako štandardný zákrok po odrazenom puku. Pre trénerov brankárov je to teda niečo normálne, hoci bežný laický fanúšik to berie ako fantastický zákrok,“ vysvetľuje Koša. Dodáva, že ak by puk nešiel presne tam, kde skončil, téma by sa možno ani neotvorila. Toto odlišné vnímanie podčiarkuje dôležitosť odbornej interpretácie výkonov a potrebu rozlišovať medzi momentom prekvapenia a rutinnou prácou profesionála.
Mentálna príprava a radosť z hry
Latkóczy spolupracuje s mentálnym koučom, čo je v dnešnom vrcholovom športe čoraz bežnejšie. Peter Koša mu však predovšetkým zdôrazňuje dôležitosť radosti z hry. „Ja sa Šimonovi snažím zdôrazňovať, že ho hokej musí hlavne baviť. To je základ. My nemôžeme ísť na zimák otrávení, ako keby sme išli fárať do bane. Treba tam ísť s radosťou, že sa niečo nové naučím a môžem sa porovnávať s ďalšími chalanmi,“ hovorí tréner. Táto motivácia zvnútra, podložená pozitívnym prístupom a radosťou z pohybu, je kľúčová pre dlhodobý rozvoj a úspech.
Americké skúsenosti a kríza motivácie
Cesta Šimona Latkóczyho nebola vždy priamočiara. V Amerike nemal vždy dobré čísla, čo však mohlo byť spôsobené aj slabšou obranou tímu a veľkým počtom striel, ktorým čelil. „V Amerike nemal dobré čísla, hoci ich môže skresľovať, že hral za tím so slabou obranou a v každom zápase na neho išlo veľa striel,“ uvádza Koša. Po návrate z Ameriky v minulom roku bola situácia ešte zložitejšia. Uvažovalo sa o jeho účasti v tréningovom kempe pre minuloročnú dvadsiatku, no pozvánka napokon neprišla. „Na rovinu poviem, že sa dostal do nastavenia, keď nemal chuť do hokeja. Mentálne bol na dne,“ priznáva tréner.
Prekonávanie prekážok: Pauza, rodina a návrat
V takejto situácii bolo potrebné zvoliť radikálnejšie riešenie. „Riešil som, ako mu pomôcť. Napokon sme načas úplne vypustili tréningy, aby si užil rodinu a kamarátov. Nech dobehne všetko, čo mu počas štyroch mesiacov v Amerike chýbalo a príde na iné myšlienky,“ opisuje Koša postup, ktorý zvolili. Následne ho tréner zavolal, aby si zatrénoval s mužstvom Trenčína. „Domáce prostredie aj podpora trénerov či spoluhráčov mu pomohli,“ dodáva. Tieto kroky ukázali, že niekedy je najlepším riešením pauza a návrat k základným hodnotám - rodine a priateľom.
Budúcnosť a americký univerzitný hokej
Hoci boli momenty, kedy Šimon Latkóczy uvažoval o budúcnosti inak, tréner ho vždy povzbudzoval, aby sa sústredil na svoj výkon. „Nikdy totiž nevie, či ho nesleduje nejaký skaut, ktorého môže zákrokmi a pracovitosťou zaujať napriek zlému výsledku,“ vysvetľuje Koša. Vzhľadom na jeho výšku a súčasné trendy v hokeji, cesta cez americký univerzitný hokej sa javí ako najperspektívnejšia. „Šimonovi sme povedali, že jeho cesta vedie cez americký univerzitný hokej. Keď získa diplom, môže sa rozhodnúť, či bude hrať seniorský hokej v nižšej americkej súťaži, vráti sa do Európy alebo sa rozhodne robiť po štúdiu niečo iné,“ uvádza tréner. Táto cesta už v minulosti úspešne viedla aj iných brankárov ako Maťa Tomeka, Davida Hrenáka či Adama Húska.
Výška nie je všetko: Príklady úspešných brankárov
V modernom hokeji sa kladie veľký dôraz na výšku brankára, pričom optimálna výška sa pohybuje okolo 190 centimetrov. Šimon Latkóczy meria len 179 centimetrov, čo ho v očiach skautov NHL stavia do nevýhodnej pozície. „Na Slovensku je teraz viacero mladých talentovaných brankárov a takmer všetci majú okolo 190 centimetrov, čo je optimálna výška pre moderného brankára. Latkóczy však meria len 179 centimetrov,“ konštatuje Koša. Priamy pohľad na realitu NHL potvrdzuje, že dostať sa tam s nižšou postavou je „takmer nemožné“.
Napriek tomu však existujú výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Príkladom je Jaroslav Halák, ktorý s výškou 179 centimetrov sa presadil v NHL. „Jarovi však pomohlo aj to, že bol draftovaný trošku skôr. Pred pätnástimi rokmi sa brankári neposudzovali podľa takých prísnych noriem ako teraz. Aj tak to mal ale ako nižší brankár náročné. Miesto si vybojoval pracovitosťou a vytrvalosťou,“ vysvetľuje Koša. Podobne sa v Nashville presadil fínsky brankár Juuse Saros, tiež s výškou 179 cm. Títo brankári sú však skôr výnimky, ktoré musia svoje miesto potvrdzovať každý deň. Ich úspech je výsledkom výnimočného charakteru, tímovosti, brankárskeho "šiestého zmyslu", ale predovšetkým neustálej pracovitosťi a vytrvalosti.
Slovenská brankárska škola a konkurencia
Na Slovensku sa traduje, že viacerí úspešní brankári, ktorí sa presadili na medzinárodnej scéne, mali nižšiu postavu. Medzi nich patria Ján Lašák, Peter Budaj či Jaroslav Janus. „Väčšina slovenských brankárov, ktorí sa presadili na dvadsiatkach či v seniorskom hokeji, však mala nižšie postavy,“ uvádza Koša. Výhodou slovenských brankárov v nižšej konkurencii je možnosť ľahšie sa dostať na šampionát, kde sú na očiach. Ak im turnaj vyjde, majú šancu sa niekam dostať.
Situácia v krajinách s hlbšou základňou, ako je Kanada, je však diametrálne odlišná. „Kanada má v ročníku takýchto brankárov možno päťdesiat a na šampionát môžu ísť len traja. Mnohí potom nemajú v zámorí kde chytať a aj preto prichádzajú do Európy,“ porovnáva Koša. Na Slovensku máme v jednom ročníku okolo osem brankárov. Ak je z nich vysoký len jeden, ktorý môže byť navyše nemotorný, presadí sa skôr šikovnejší nižší brankár. Ak by však Kanada mala svojho 179 cm vysokého Latkóczyho, na šampionát by sa zrejme nedostal, pretože v ročníku je ďalších dvadsať brankárov, ktorí sú rovnako šikovní, no zároveň majú potrebnú výšku.
Brankárska budúcnosť na Slovensku
Slovenský hokej bol v minulosti známy skôr ofenzívnym talentom a slabšími brankármi. V posledných rokoch sa situácia mení. „Za éry pánov Filca, Sakáča či Jurčenka bola veľká snaha pracovať s brankármi a pokračuje v tom aj naša trénerská generácia na reprezentačných zrazoch a brankárskych kempoch. Základňa teda nejaká je,“ hovorí Koša. Problémom však zostáva, že ak chce talent napredovať, v istom veku je nútený odísť do zahraničia, pretože „vyspelý hokejový svet je inde ako hokej na Slovensku“. V zahraničí však čelí oveľa väčšej konkurencii a inému prostrediu.
Kľúčovou je aj vášeň pre šport. „Niektoré deti sú z bohatších rodín, ale úplne bežné sú deti zo strednej vrstvy. Rozhodujúce nie sú peniaze, ale to, či majú vášeň pre šport. Ak ju nemajú, ďaleko to nedotiahnu. Je to totiž psychicky veľmi náročný šport,“ zdôrazňuje Koša. Dorastenci a juniori síce ešte nie sú profesionáli zárobkami, ale musia nimi byť vo svojom prístupe, čo sa podľa neho často nedeje. Zväz sa snaží brankárom pomáhať cez Jána Lašáka a ľudí v kluboch, ale hlavným motorom musí byť samotný hráč a jeho chuť rozvíjať sa.
Politické boje a ich vplyv na hokej
V pozadí úspechov či neúspechov jednotlivých hráčov sa často odohrávajú aj politické boje v rámci hokejových zväzov. Príkladom je situácia okolo Miroslava Šatana, ktorý odmietol ponuku na post generálneho manažéra reprezentácie po voľbe nového vedenia Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH). Hoci bol sklamaný z výsledkov volieb, nechcel sa stať súčasťou „vojny medzi oboma stranami“, ktorá podľa neho vedie k „väčšej skaze v slovenskom hokeji“.
Šatan zdôraznil, že v súčasnej situácii, keď hrozia bojkoty, si nevie predstaviť volať chlapcov do reprezentácie, ktorí vyhlasujú, že nebudú spolupracovať so zväzom. Napriek tomu si vie predstaviť svoje pôsobenie na tomto poste v budúcnosti, ak by bola situácia iná a jeho pôsobenie by bolo prospešné pre slovenský hokej.
Odmietnutia a bojkoty v reprezentácii
Situácia s odmietnutiami hráčov reprezentovať Slovensko nie je novinkou. V roku 2017 čelil vtedajší tréner Zdeno Cíger hromadnému bojkotu, kedy až 45 hráčov odmietlo prísť na majstrovstvá sveta. „Tí chlapci boli radi, že sú v reprezentácii, ale nemali na to. Hrali sme, čo sme mohli, ale keď ti niekto odmieta ísť hrať, aj tí lepší hokejisti, a ešte nahovárajú druhých, aby nešli, to je katastrofa,“ povedal vtedy Cíger. Rozdiel v kvalite medzi slovenským tímom a tradičnými hokejovými veľmocami bol priepastný.
Cígera dodnes mrzí nedostatok podpory od najväčších hviezd. „Volal som asi 10-15 hráčov, aj tých zlatých, aby sa išli postaviť na striedačku a pomohli nám. Každý to odmietol, to bolo vtedy také smutné,“ spomína. Tréner vtedy zvažoval odstúpenie, pretože cítil, že práca mu je znechucovaná. „Mal som sa na to vykašľať, nemusel som sa trápiť,“ priznal. Situácia nastala kvôli bojkotu elitných slovenských hokejistov kvôli voľbe šéfa zväzu a boju proti vtedajšiemu prezidentovi Igorovi Nemečkovi.
Sabotáž a podrazy v zákulisí
Bývalý tréner Zdeno Cíger sa sťažoval aj na Martina Kohúta, ktorý bol vtedajším prezidentom zväzu. Kohút otvorene pred MS vyhlasoval, že s Cígerom po turnaji už nepočíta, čo Cíger vnímal ako „podraz za podrazom“. „Ja som sa s ním nechcel baviť a bolo dobré, že nebol pri mne. S takým človekom sa ani nechcem stretnúť,“ povedal vtedy Cíger. Vyhlásil tiež, že mu niektorí ľudia vedome znechucovali prácu. „Celý turnaj sa v slovenskom podaní niesol v dusnej atmosfére, ku ktorej to smerovalo už dávno pred majstrovstvami sveta. Zlom bol už počas sezóny. Jeden rok je bojkot, potom sabotáž. Veď chalani to cítia. To je neskutočné, čo sme si zažili,“ tvrdí Cíger.
Odchod Rado Suchého a paradoxné dôvody
Aj príbehy hráčov, ktorí končia kariéru, môžu byť spojené s nečakanými okolnosťami. Hokejový obranca Rado Suchý sa po rokoch strávených v zahraničí vrátil do Popradu s cieľom ukončiť kariéru. Avšak klubové vedenie sa s ním oficiálne nerozlúčilo a oznámilo, že s ním nepočítajú kvôli „omladzovaniu tímu“. Paradoxne mu bolo oznámené, že ho už „nemôžu zaplatiť“, aj keď bol jedným z najlepších hráčov. „Som pre nich príliš lacný. Áno, je to nezmysel, ale to je dôvod, lebo vraj vek ani výkonnosť v tom nehrá rolu,“ nechápe Suchý. Klub mu nepredložil žiadnu zmluvu a dokonca odmietol aj jeho návrh na minimálnu mzdu.
V klube ho nechceli ani ako trénera juniorky za minimálnu mzdu. „Nakoniec som sa dozvedel, že bola voľba medzi mnou a Arnem Krotákom, kto ostane v Poprade hrať. To by som si ja nikdy nedovolil, zostať hrať v Poprade na úkor Arneho,“ uviedol Suchý. Svoje skúsenosti tak bude odovzdávať hráčom v Liptovskom Mikuláši. Riaditeľ popradského klubu Ľudovít Jurinyi mal na odchod Suchého iný názor a uviedol, že sa s Radom Suchým nepodarilo dohodnúť na podmienkach.
Športová taktika a príprava na MS
Miroslav Šatan, ktorý v súčasnosti pôsobí ako prezident SZĽH, sa vyjadril aj k príprave reprezentácie na majstrovstvá sveta. Počas turnaja NaturEnergie Challenge vo Švajčiarsku, kde Slováci prehrali oba zápasy, bola podľa neho vidieť potreba zlepšenia taktickej disciplíny. „Podali sme jeden dobrý výkon a jeden slabší. Turnaj nám ukázal veľa vecí, ale s výsledkom určite spokojní nie sme,“ povedal Šatan.
Najmä v zápase proti Nórsku chýbala ofenzívna sila a lepšia pripravenosť. „Jednoznačne sme sa veľmi málo snažili strieľať. Proti Nórsku sme mali aj málo šancí pri hre 5 na 5, s Rusmi to bolo oveľa lepšie, tam sme mali šancí dosť,“ zhodnotil Šatan. Na turnaji sa prvýkrát v reprezentačnom drese predstavili obranca Michal Ivan a brankár Matej Tomek, ktorého výkon proti Rusom bol pochválený. Nasledujúcou zastávkou v príprave na MS bol domáci turnaj Kaufland Cup vo februári, kde sa očakávalo postavenie najlepšieho možného kádra s cieľom dosiahnuť lepšie výsledky.
Zdeno Chára: Kapitán a jeho pohľad na neúspech
Zdeno Chára, dlhoročný kapitán Boston Bruins a legenda slovenského hokeja, sa vyjadril k neúspechu svojho tímu, ktorý dvakrát po sebe nepostúpil do play-off NHL. „Je to jednoznačne neúspech tejto silnej a tradičnej organizácie zámorského hokeja,“ priznal Chára. Zmluva s Bostonom mu plynie do konca sezóny 2016/2017 a zatiaľ neuvažuje o zmene tímu, hoci špekulácie o jeho odchode existovali. „Určite by bolo pre mňa ľahké prísť za manažérom a požiadať, aby ma poslal do iného tímu, kde by bola väčšia šanca na Stanley Cup. To by však podľa mňa bolo aj trošku zbabelé,“ vyhlásil.
Chára priznal, že tím mal dostatočne dobré a talentované mužstvo na postup do play-off, ale v závere základnej časti nedokázali nazbierať dostatočný počet bodov, zatiaľ čo ich konkurenti dôležité duely zvládli. „Je to veľké sklamanie pre celé mužstvo, organizáciu, mesto a jeho fanúšikov,“ uviedol. Napriek tomu si zachováva profesionálny prístup a chce byť v najlepšej forme a dosahovať najlepšie výsledky. Rodinné povinnosti ho dokonca prinútili odmietnuť účasť na majstrovstvách sveta, čo bolo prvýkrát v jeho kariére z rodinných dôvodov.