Pre mnohých obyvateľov Československa bola túžba po slobode a živote na Západe silnejšia ako strach z nebezpečného úteku. Doba, keď tabule zakazujúce vstup do hraničného pásma boli bežným obrazom, je pre mnohých z nás už minulosťou. Tí, ktorí dnes nemajú tridsať rokov, si možno ani nedokážu predstaviť, že nestačilo jednoducho nastúpiť do vlaku či auta a bez akýchkoľvek prekážok sa dostať do vysnívaného cieľa, akým bola napríklad Viedeň. Bez špeciálnej vycestovacej doložky nebolo možné vycestovať na Západ. Tí, ktorí sa tam napriek tomu chceli dostať, aby žili slobodne, často zaplatili tú najvyššiu cenu - vlastným životom. Ich príbehy, či už hrozivé alebo so šťastným koncom, sú najlepším svedectvom jednej doby.
Kopčianska ulica: Cesta smrti a spomienok
Na konci Kopčianskej ulice v bratislavskej Petržalke sa nachádza miesto, ktoré kedysi tvorilo súčasť pohraničného opevnenia. Odbočením doprava a kľukatou úzkou cestičkou sa dostaneme k vojenskému bunkru BS-8 z obdobia druhej svetovej vojny. V slnečnom jesennom počasí, najmä cez pracovný deň, keď je tu pokoj a minimum ľudí, je toto miesto ideálne na rozjímanie či prechádzku. Miesto je upravené a pôsobí pokojne. Zdanie však klame. Aj dnes tu cítiť pachuť ľudských tragédií, nielen z obdobia komunistického režimu, ktoré trvalo štyri desaťročia.
„Tieto miesta medzi Bergom, Kittsee a Petržalkou boli vždy bojové polia, strategický bod,“ hovorí Miroslav Košírer, predseda Občianskeho združenia (OZ) Zachráňme petržalské bunkre. „Boli tu keltské armády, rímske légie, Maďari, Turci, tá zem by vedela rozprávať.“ Na tomto mieste sa bojovalo počas prvej svetovej vojny a dnes tu nájdeme zrekonštruovaný vojenský cintorín s vyše 300 padlými z deviatich krajín. Počas druhej svetovej vojny tu židovskí väzni kopali zákopy a nakoniec sa toto miesto stalo doslova miestom, kde bola železná opona, a to v pravom zmysle slova.
OZ Zachráňme petržalské bunkre niekoľko rokov organizovalo v dňoch okolo výročia Nežnej revolúcie ukážky, ako to na hraniciach vtedy reálne vyzeralo. Návštevníci mohli vidieť dobové uniformy „esenbákov“ či rolu „utečenca“, ktorého naháňajú psy. Samozrejme, že chytený bol už len figurant, ale aj tak z tých scén mrazilo.
„Kopčiansku nazývali cestou smrti,“ dodáva Miroslav Košírer. Židovskí väzni pri kopaní zákopov zomierali od hladu, smädu, chorôb a vyčerpania, alebo ich jednoducho zabili. Doslova cestou smrti sa stala aj počas štyroch desaťročí komunistického režimu, keďže to bolo zrejme najstráženejšie miesto slovensko-rakúskej hranice. Väčšinu tých, ktorí utekali za slobodou, zastrelili, roztrhali psy. Niektorí zomreli po výbuchu míny alebo po zásahu elektrickým prúdom pri plote pod vysokým napätím. OZ postavilo repliku ostnatého drôtu, aby dnešné deti mali predstavu, ako to na hraniciach s imperialistickým nepriateľom vyzeralo a ako ťažko sa dala prekročiť.
Príbehy útekov cez Železnú oponu
Ľudia, ktorí nenávideli totalitu a túžili po slobode na Západe, vymýšľali rôzne prostriedky, ako sa tam ilegálne dostať. Niektorým sa to podarilo netradičnými spôsobmi.
Na rogale
V roku 1984 sa 23-ročný študent Ivo Žďársky úspešne dostal do Rakúska na rogale. Napriek podozreniam ŠtB sa mu podarilo odštartovať z Lozorna, nad hranicou vypol motory, potom ich opäť naštartoval a pristál na Schwechate. Kričal, že je emigrant a mával pasom. V roku 1987 sa rodák z Kežmarku Vladimír Prislupský na motorovom rogale dostal zo západných Čiech do Nemecka. Pohraničná stráž ho síce objavila a dokonca za ním leteli dve vojenské stíhačky, no kým ho dobehli, hranicu preletel a piloti sa do nemeckého vzdušného priestoru neodvážili. Prislupský sa dostal z lesa a náhodná okoloidúca mu potvrdila, že je naozaj v západnom Nemecku. „Vďakabohu,“ bola vraj jeho prvá reakcia.
Plavci
Niektorí to skúšali po vode, cez Dunaj či cez Moravu. Karel Brabec si doma vyrobil skafander a údajne viackrát preplával do Rakúska a späť. Začiatkom 50. rokov ho chytili a uväznili. Či chcel takto svojráznym humorom dokázať, že hranica sa prekonať dá, je otázne. Podľa viacerých zdrojov bol rakúsky agent, čo je logickejšie vysvetlenie. V každom prípade si vyslúžil prezývku „Kráľ Dunaja“. Ďalší plavec, Libor Veselský z Břeclavi, dostal od kamaráta neoprénový oblek. Našiel dutý kmeň stromu, vystlal ho polystyrénom a osem kilometrov sa plavil v studenej vode až na rakúsku stranu.
Hrubá sila
Niektorým sa zdalo, že najistejšie bude na druhú stranu sa dostať pomocou hrubej sily. V roku 1951 traja zamestnanci železníc uniesli vlak. Rušňovodič jednoducho nezastavil v cieli na stanici v Aši, ale pridal a prerazil zátarasy. Uniesol aj nič netušiacich pasažierov a niekoľko agentov ŠtB, ktorých úlohou bolo v prípade potreby zatiahnuť záchranné brzdy. Vlak sa však dostal do západného Nemecka, nechcených emigrantov síce vrátili do Československa, ale pár ich situáciu využilo.
V roku 1953 našiel bývalý živnostník a automechanik Václav Uhlík v lese opustený obrnený transportér. Pod zámienkou, že vozidlo bude slúžiť na zvážanie dreva, ho niekoľko mesiacov opravoval. Vozidlo bolo opancierované, s dvoma podvozkami a ukrylo automechanikovu rodinu i niekoľko ďalších osôb. V noci 24. júla 1953 Uhlík vyrazil k štátnej hranici. Strážcovia socialistického režimu nestihli ani vystreliť. Transportér prerazil všetky zátarasy a Uhlík zastavil až 30 kilometrov za hranicou, v Nemecku. Médiá písali o „freedom tanku“.
Tank slobody
Išlo o prípad troch politických väzňov, ktorí sa spriatelili v jáchymovských baniach a neskôr sa dohodli na spoločnom úteku. Zohnali desaťtonovú vojenskú Tatru. Obrnili ju železnými plátmi, vpredu navyše nainštalovali akýsi „rezač“ drôtov, jeden z nich tam priviedol elektrinu, ktorá mala spôsobiť výbuch transformátora. Vzadu vytvorili úkryt pre svoje rodiny, aby boli chránené pred streľbou. Termín určili na august 1961, čas žatvy, keď im celonočný hluk družstevných strojov mohol poskytnúť akú-takú zvukovú ochranu. Vyrazili v noci, bez svetiel. Terén bol nerovný, auto neuveriteľne skákalo. Takisto vzbudili pozornosť pohraničnej stráže, ale nevzdali sa. Jednoducho trielili dopredu, ako sa dalo. Prerazili prvý plot, druhý až na druhý pokus. A pohraničníci si ich akoby zázrakom nevšimli. Ani tí rakúski, takže posádka sa dostala až do Viedne. Keď sa to „prevalilo“, v Rakúsku vybuchol škandál. Tlač aj parlament sa pýtali, ako je možné, že niekto z východného bloku len tak prešiel hranice. Tatrovku tiež nazvali „tankom slobody“. Skupina sa po roku - po pobyte vo vyšetrovacej väzbe a v utečeneckom tábore - dostala do USA.
Odvážni mliekari
Skupina odvážlivcov sa vydávala za mliekarov, pristavili vozidlo v Devíne pri ostnatom plote a preliezli ho pomocou rebríka. Jeden z úspešných útekov z 80. rokov.
Železná opona: Neprekonateľná bariéra?
Železná opona predstavovala komplexný systém obrany, ktorý mal zabrániť prechodom občanov do západných krajín. Trojitý plot sa na hranici so západnými krajinami začal budovať od roku 1948. V roku 1951 sa podľa novozvoleného zákona o ochrane štátnej hranice „ochrana“ postavila nad hodnotu ľudského života. Okolo hranice bolo zriadené zakázané pásmo, zväčša do vzdialenosti dva kilometre, a hraničné pásmo siahalo do šesť kilometrov kolmo na hranicu.
Ploty boli tri. Prvý, asi dvojmetrový, bol vytvorený spleťou ostnatých drôtov, na niektorých úsekoch podmínovaný. Neskôr míny odstránili, pretože výbuchy zraňovali samotných strážcov a poškodzovali stĺpy a zátarasy. Druhý plot mal výšku 220 centimetrov. Tretí plot slúžil ako ochrana pre zver, aby neprenikala k elektricky nabitému plotu. Pod plotmi bolo zorané pásmo, na ktorom bolo dobre vidieť stopy utečenca či miesto, kde plot prekonal.
„Hranice nie sú korzo, aby sa tu voľakto prechádzal!“ povedal prezident Gustáv Husák. Úlohou pohraničnej stráže bolo, aby „prechádzky“ neboli žiadne. Dostávali za to dovolenky alebo povýšenia. Naopak, úspešný prechod cez hranice sa nazýval „preryv“. Ak sa podaril, službukonajúcich pohraničníkov tvrdo trestali.
Ale aj pohraničníci boli obeťami. Pri výkone služby zomrelo 468 z nich, väčšinou išlo o samovraždy, tragické nehody či zastrelenie kolegom. Len na slovenskom úseku hraníc s Rakúskom zomrelo pri pokuse o útek v rokoch 1951 až 1989 asi 42 ľudí. V rámci celého socialistického Československa to bolo približne 240 osôb. Tých, ktorých pohraničníci zadržali pri pokuse o útek, bolo ročne od 200 do 350. „Úspešnosť“ preryvov (počet úspešných útekov) bola v 50. rokoch približne šesťpercentná, v 60. rokoch začala klesať a v 70. rokoch sa zastavila na čísle 0,5 až 1,5 percenta. Tieto čísla sú však len odhady, keďže výskumy nie sú ukončené, upozorňuje Peter Mikle, archivár Ústavu pamäti národa. Tieto čísla nie sú konečné, o mnohých prípadoch sa stále nevie, pretože utečencov pochovávali v anonymných hroboch na neznámych miestach a výskum v tejto oblasti stále pokračuje.
Rakúske médiá prípady úspešných útekov podrobne opisovali. „Vďaka“ tomu československé orgány často zistili, komu sa vôbec podarilo utiecť.
Rakousko na železné oponě - Na konci světa, dokument
Svedectvá súčasnosti
Drvivá väčšina prípadov útekov sa skončila tragicky a poznamenala celé rodiny. Dnes tieto hrôzy pripomína úsek železnej opony na konci Kopčianskej v Petržalke. Prechádza sa tu pár so športovým kočíkom. „Ja mám 40, tie časy si pamätám, aj keď som bol ešte dieťa. Ale som rád, že v tom nemusím už žiť,“ hovorí muž, ktorý nechce prezradiť meno. Jeho manželka je mladšia a tvrdí, že „tie časy“ už, našťastie, nezažila.
Prichádza autobus so skupinou Američanov, väčšinou seniorov. „Keď náš prezident vyhlásil, že potrebujeme múr na hranici s Mexikom kvôli migrantom, zdalo sa mi to nepredstaviteľné. Ale vidím, že podobné veci už existovali, aj keď u vás to bolo naopak - vláda nechcela, aby vaši ľudia odišli,“ krúti hlavou žena, ktorá sa predstavila ako Jessica.
V neďalekom Kittsee je slnečné jesenné popoludnie. Obyvatelia sa príliš rozprávať nechcú. „Vôbec nemám šancu si to pamätať, mám 16 rokov. Doma o tom nehovoríme. Pred 30 rokmi? To boli moji rodičia mladučkí, politika ich nezaujímala,“ hovorí mladá blondína. Asi 60-ročný pán vraví, že sa o tom ani vtedy veľmi nehovorilo, len všetci tvrdili, že „na druhej strane“ je strašná tma. „Nechajte to tak, je to už za vami, aj vy, aj my máme úplne iné starosti,“ mávne rukou muž zrejme v rovnakom veku ako pisateľ článku. „Počkajte, ja si spomínam, bola som malá, ale naši niečo splietali o voľajakom tanku,“ dodáva ďalšia obyvateľka Mária v pokročilom dôchodkovom veku.
Tieto miesta a príbehy nám pripomínajú cenu slobody a odvahu tých, ktorí sa o ňu pokúšali získať, často s nasadením vlastného života. Sú trvalým mementom doby, kedy hranice neboli len čiarou na mape, ale smrteľnou prekážkou.
tags: #hra #zrekonstruovany #byt #utek