V súčasnej dobe, keď sa čoraz viac stretávame s filozofickým skepticizmom a tendenciou vytesňovať metafyziku na okraj záujmu, sa vynára naliehavá potreba prehodnotiť jej postavenie, najmä v kontexte základných pilierov našej spoločnosti, akými sú ľudské práva. Tvrdenie, že „je-li lidské bytí jen náhodou mezi nicotou a zase nicotou (uvnitř nicoty), je všechno jedno (Sein zum Tod)“, hoci pochádza z prostredia existencializmu, môže slúžiť ako provokatívny východiskový bod pre úvahy o tom, ako sa vyrovnávame s otázkou zmyslu a podstaty ľudskej existencie, a ako táto existencia formuje naše chápanie práv.
Napriek tomu, že sa na konferenciách a v akademických kruhoch často stretávame s negatívnym postojom k metafyzike, dokonca s jej označovaním za „nič“ či „sféru fikcií“, je nevyhnutné si uvedomiť, že aj samotné tieto tvrdenia sú svojou povahou metafyzické. Skeptik, ktorý tvrdí, že „metafyzika je nič“, nesie rovnako dôkazné bremeno ako hociktorý metafyzik. Tvrdenie, že metafyzická argumentácia je od ľudských práv separovateľná, je prinajmenšom diskutabilné. Je pravdou, že konzekvencialistické argumenty môžu byť užitočné pri obhajobe ľudských práv, avšak ich ontologickú podstatu - teda to, čo ich robí nezameniteľnými, nezciziteľnými, nepremlčiteľnými a nezrušiteľnými - nedokážu odôvodniť. Odstránenie metafyzickej argumentácie mení nielen spôsob zdôvodnenia, ale aj samotnú podstatu pojmu ľudských práv, pričom výsledkom môže byť práve ona „fikcia ľudských práv“, ku ktorej sa mnohí teoretici nevedomky dopracujú.
Filozofické predpoklady ľudských práv
Nezciziteľnosť, nezadateľnosť, nepremlčiteľnosť a nezrušiteľnosť ľudských práv, ako sú zakotvené napríklad v Ústave Slovenskej republiky a v Listine základných práv a slobôd, neodmysliteľne stoja na metafyzickom koncepte prirodzenosti. V dnešnej dobe však tento koncept čelí zásadnému spochybneniu v mainstreamovom filozofickom a právnom myslení. Obnovený záujem o právny pozitivizmus, ktorý sa zdá byť reakciou na tragické historické skúsenosti s totalitnými režimami, paradoxne oslabuje základy právneho systému tým, že odďaľuje jeho legitimitu od transcendentnej dimenzie.
Robert Alexy a E.-W. Böckenförde vo svojich prácach poukazujú na neúspech snáh odpútať základný zdroj legitimity práva od transcendentnej dimenzie. História posledných storočí nás učí o márnosti pokusov nahradiť Boha ako posledný dôvod legitimity práva nacionalizmom, beztriednou spoločnosťou či sociálnym pečovateľstvom. Tieto myšlienky, hoci sa môžu zdať prekvapivé, nachádzajú ozvenu aj u filozofov ako Jürgen Habermas, ktorý v neskoršom období svojej kariéry priznal, že „štát s liberálnou ústavou má byť naliehavo odkázaný na teológiu ako zdroj hodnôt“. Max Horkheimer, zakladateľ frankfurtskej školy, dokonca vyhlásil: „Politika bez teológie je absurdná. Všetko, čo súvisí s morálkou a ľudskosťou sa vracia k biblickému zvestovaniu.“
V. E. Frankl, psychológ, ktorý sa vo svojich neskorších prácach prikláňal k existencializmu, rovnako zdôrazňoval transcendentný základ morálky: „Svedomie by nikdy nemohlo byť rozhodujúcim slovom v imanencii, keby nebolo transcendentného Ty.“ Každý kategorický imperatív získava svoju legitimitu výhradne z transcendencie.
Metafyzika ako základ európskej civilizácie
Otázka transcendentného základu legitimity práva a morálky nie je v 21. storočí zastaraná. Naopak, súčasná civilizačná kríza západnej spoločnosti, ktorá sa odrezáva od svojich kultúrnych a náboženských základov, vyvoláva naliehavú potrebu nanovo formulovať základy ľudských práv. Táto obnova však nie je možná bez rehabilitácie metafyziky. Súčasný filozofický, morálny a právny diskurz tieto skutočnosti nedostatočne reflektuje. Profesor Smith z Univerzity v San Diegu poukazuje na to, že morálny diskurz sa často redukuje na „pašovanie“ preferovaných hodnôt, pretože dominujúce nonkognitivistické východiská znemožňujú konzistentné obhájenie hodnôt.
Snaha o „očistenie“ práva od morálnych obsahov, ktorú presadzuje napríklad doktor Sobek, predstavuje riziko, ktoré európske dejiny už poznajú. Právny pozitivizmus svojím hodnotovým agnosticismom a relativizmom nebol schopný čeliť nástupu totalitných režimov a stal sa východiskom pre premenu práva na bezprávie. Preto v druhej polovici 20. storočia došlo k renesancii prirodzenoprávnych doktrín.
Plíživý návrat pozitivistického ducha sa prejavuje aj v tendencii premeny prirodzených práv na taxatívny výpočet práv, s ktorými sa zachádza ako s pozitívnym právom - teda meniteľným a rušiteľným na základe konsenzu alebo mocenskej prevahy. Tým sa podkopáva ich základný princíp: že základné ľudské práva sú apriórne a štát je im podriadený. Človek ich poznáva a dotvára, ale nevytvára voľne.
Obnova európskeho myslenia a civilizácie
Bez návratu k metafyzike a ontologickému diskurzu nie je možná obnova koncepcie ľudských práv s ich nezciziteľnými atribútmi. Ba čo viac, bez tohto návratu nie je možná obnova európskeho myslenia a európskej civilizácie. Hoci sa to nemusí zdať, reálne sa nikdy neprestalo myslieť metafyzicky a ontologicky. Aj najhlasnejšie vyhlásenia agnostikov a nonkognitivistov sú vo svojej podstate ontologické a metafyzické. Dominancia nonkognitivistických východísk v našom priestore je však nezpochybniteľná.
Pohľad doktora Sobka, že „prirodzené práva neexistujú“, je len dovŕšením súčasných mainstreamových filozofických východísk. Kritická debata o existencii prirodzených práv si vyžaduje predovšetkým kritické zhodnotenie filozofických predpokladov, ktoré ich existenciu implikujú alebo vylučujú. Pozícia skeptikov sa pri bližšom rozbore neukazuje ako taká neochvejná, ako napovedá ich popularita.
Metafyzické a ontologické znejistenie, ktoré vnímame v oblasti práva, je znakom hlbšej celospoločenskej civilizačnej krízy. Odrezanie sa od svojich kultúrnych (kresťanských) základov vedie k dezintegrácii a rozkladu. Obnova prirozenoprávnej teórie a rehabilitácia metafyziky sú nevyhnutné pre znovuformulovanie základov ľudských práv a pre zachovanie integrity európskeho myslenia a civilizácie. Idey majú svoje následky a filozofické východiská, ktoré dnes dominujú, môžu viesť k nepredvídateľným a nebezpečným výsledkom, či už v podobe agresívneho liberalizmu, alebo otvorenia cesty islamizmu. Je čas vrátiť sa k základom a znovuobjaviť to, čo dáva našej spoločnosti a našim právam skutočnú legitimitu a hĺbku.
tags: #filozoficke #koncepty #reality