Galéria: Samé doma
Letné prázdniny a dovolenkové obdobie často prinášajú rodičom dilemu: kam umiestniť deti, keď obaja pracujú a možnosti ako tábory, pobyty u príbuzných či prázdniny u starých rodičov nie sú k dispozícii? V takýchto situáciách sa často vynára otázka, či je možné nechať deti doma samé. Slovenská legislatíva na túto otázku nemá jednoznačnú odpoveď, avšak obsahuje ustanovenia, ktoré je nevyhnutné dodržiavať, aby sa predišlo potenciálnym komplikáciám. Naplánovať aktivity svojim deťom počas letných prázdninových týždňov môže byť pre veľa rodičov tvrdým orieškom. Možnosti sa nielen koncom prázdnin väčšinou vyčerpajú a rodičia riešia aj dilemu, či môžu nechať svoje ratolesti doma aj bez dozoru, celkom samé.
Riziká spojené s ponechaním detí bez dozoru
Aj keď viesť deti k samostatnosti a dôverovať im je dobré, predsa len tu existujú isté riziká. Počas vašej neprítomnosti sa totiž môže stať čokoľvek nepredvídané a deti nie vždy dokážu správne vyhodnotiť situáciu. Záleží to pravdaže od ich veku, skúseností a vedomostí, ktoré majú. Je dobré mať preto pripravený zoznam rôznych dôležitých telefónnych čísel pre každý prípad. Zároveň ich upozornite, aby vám vždy zavolali a dali vedieť, keď sa niečo vážne udeje, alebo chcú z domu odísť ku kamarátovi, či len tak von. Či teda zveriť váš príbytok do detských rúk je rozhodnutie iba na vás, ale musíte vedieť, že existujú legislatívne obmedzenia.
Legislatívne rámce a právne dôsledky
Ďalším z rizík je to, že legislatívne nemôžeme len tak nechať doma maloleté deti bez dozoru dospelej osoby, ktorá dovŕšila 18 rokov. Ani keď je to len na pár hodín. Ak by vás niekto nahlásil na polícii, mohli by byť z toho poriadne opletačky. Polícia totiž takýto prípad posúva odboru sociálnych vecí (na ÚPSVaR) v danom meste, ktorí potom preverujú situáciu v rodine a to, ako je o deti postarané. Skutok sa veľmi ľahko môže klasifikovať ako opustenie dieťaťa, vystavenie nebezpečenstvu ublíženia na zdraví, či zanedbanie starostlivosti, na čo existujú paragrafy v Trestnom zákone.
Citujeme z poradne právnika: „Predmetom trestného činu opustenia dieťaťa podľa § 206 je dieťa, ktoré si samo nemôže zadovážiť pomoc. Ide spravidla o dieťa predškolského veku, predovšetkým dieťa útleho veku, ktoré nie je schopné vlastnými silami čeliť prípadnej nepriaznivej situácii, v ktorej sa ocitlo. Môže ale ísť aj o staršie dieťa, ak pre svoju nesamostatnosť, ako aj podmienky prostredia, v ktorom zostalo opustené, nie je schopné samo sa vymaniť z hroziaceho nebezpečenstva. … Páchateľom môže byť iba osoba, ktorá má povinnosť o dieťa sa starať. Takou osobou môžu byť rodičia, osvojitelia, opatrovník alebo pestún dieťaťa na základe súdneho rozhodnutia, pracovník ústavu, v ktorom sa vykonáva ústavná alebo ochranná výchova nariadená rozhodnutím súdu, ale aj osoba, ktorá prevzala starostlivosť o dieťa na základe dohody uzavretej s tým, kto má inak povinnosť o dieťa sa starať. Pokiaľ páchateľ vie o tom, že v dôsledku opustenia dieťaťa môže dôjsť aj k smrteľnému následku a je s tým uzrozumený, môže za určitých okolností naplniť týmto konaním aj znaky trestného činu vraždy podľa § 219 Trestného zákona, resp. pokusu o tento trestný čin.“
V kontexte rodinného práva, zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v § 42 uvádza, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. V prípade, ak jeden z rodičov nežije alebo je neznámy, alebo bol pozbavený rodičovských práv, alebo mu bol výkon týchto práv obmedzený či pozastavený, vykonáva ich druhý rodič. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Zabezpečenie adekvátneho dozoru
Aby sa predišlo všetkým komplikáciám, zabezpečte preto radšej svojim ratolestiam dozor. Môže to byť susedka odvedľa, známa, dobrá kamarátka, stará mama, sesternica detí staršia ako 18 rokov, kohokoľvek dospelého. Aj keď deti zvládnu zodpovednosť postarať sa o seba samé istý čas už od veku 12 rokov, pokiaľ by sa niečo vážne stalo, majú tendenciu spanikáriť, konať emocionálne. Po trestno-právnej stránke sú za všetko na zodpovednosť, pravdaže, braní rodičia, takže podceniť prázdninové aktivity a voľný čas detí nie je vôbec vhodné. Opatrnosti nikdy nie je dosť, u detí to platí zvlášť.
Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele (zákon č. 305/2005 Z. z.) v § 4 definuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako subjekt zodpovedný za ochranu práv detí. Tento orgán spolupracuje pri zabezpečení dobrovoľného návratu alebo vycestovania, najmä s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu.
Rovesníci a ich vplyv
Pre deti je počas prázdnin dôležitá zmena prostredia, oddych od školských povinností, pobyt vonku, čo najviac pohybu a kamaráti rovnakého veku - rovesníci, s ktorými si najviac rozumejú. Pokiaľ skutočne neviete ako a komu zveriť malého prázdninujúceho šibala, a ak akýkoľvek spomínaný dozor u vás neprichádza do úvahy, jednou z možností je nechať ho na pár potrebných hodín počas dňa u najlepšieho kamaráta. Samozrejme, pod dozorom niekoho z jeho rodiny. V iný dohodnutý deň by ste mohli dozor prevziať vy a chlapcov, či dievčatká zase postrážiť na oplátku. Toto vzájomné zastupovanie môže byť riešením, avšak vždy s dôrazom na prítomnosť zodpovednej dospelej osoby.
Čo je to tlak rovesníkov: Vysvetlenie vplyvu iných pre deti
Špecifické potreby tínedžerov
Čo s tínedžermi? Všetky dobre vieme, že sa jedná o veľmi rizikový vek, preto rozhodnutie nechať ich doma celkom bez dozoru sa musí dôkladne zvážiť. Výhodou je aspoň mobilný telefón, prostredníctvom ktorého sa dá aspoň na diaľku ako-tak skontrolovať situácia doma, aby ste po príchode nebola až priveľmi prekvapená. Veľa detí tohto veku trávi väčšinu času pri počítači alebo pred televízorom, ale môže im napadnúť aj laškovanie s opačným pohlavím, fajčenie čohosi na balkóne, či párty s kamarátmi a „troškou“ alkoholu.
V kontexte právnych predpisov, zákon o rodine definuje maloleté dieťa ako osobu do 18 rokov veku. Aj keď tínedžeri môžu prejavovať vyššiu mieru samostatnosti, právna zodpovednosť za ich konanie v plnej miere nesú rodičia.
Posilňovanie rodinného prostredia a deinštitucionalizácia
Štát sa snaží urobiť všetko pre to, aby sa deti do detských domovov vôbec nedostávali, ale aby čo najviac z nich vyrastalo vo svojej rodine. Pred vyše desiatimi rokmi pristúpilo ministerstvo k deinštitucionalizácii. Cieľom tohto procesu bolo, aby deti umiestňované v detských domovoch vyrastali v prostredí, ktoré sa čo najviac podobá rodinnému prostrediu. „Reforma, ku ktorej pristupujeme teraz, vychádza z toho, aby sme urobili všetko pre to, aby sa deti do detských domovov vôbec nedostávali, aby boli čo najmenej vynímané z rodinného prostredia,“ vysvetlil Ondruš.
Poslankyňa národnej rady Natália Blahová (SaS) však tvrdí, že túto hlavnú myšlienku z tejto novely nie je poznať. Ak podľa jej slov niekto chcel takýmto zásadným spôsobom meniť zákon, mal ho prepísať celý. „V týchto zmätkoch, ktoré nastali rôznym pozmeňovaním jednotlivých paragrafov sa podľa mňa nikto nebude dlhú dobu vyznať. Problém je miešanie rôznych foriem starostlivosti,“ upozornila poslankyňa. Novela má podľa nej obrovské diery a bojí sa, že budú zneužité a vzniknú nebezpečné situácie. Ondruš argumentoval, že zákon má byť účinný od 1. apríla 2018, ale všetky ustanovenia, ktorými sa spustí systém, budú účinné až od 1.1.2019.
Poslankyňa parlamentu Magdaléna Kuciaňová (SNS) túto novelu víta a vníma ju ako prínos. „Jednak z hľadiska samotného profesijného obsadenie, financovania, ale aj ďalších iných možných riešení,“ podotkla s tým, že tejto novele treba dať priestor. Poslankyňa Soňa Gaborčáková (OĽaNO) vníma za pozitívne, že novela prináša nové možnosti práce s rodinou. Na druhej strane sa však pýta ministerstva, prečo prichádza táto reforma až po prevalených kauzách ako utýraná Lucka či Čistý deň. „Dnes na Slovensku je to tak, že náklady na dieťa v kamennom detskom domove sú 1000 eur a profesionálny náhradný rodič dostáva 225 eur. To je možno odraz, prečo nastoľovať veci inak.“
Štatistiky a realita slovenských detských domovov
Na konci septembra 2020 žilo na Slovensku mimo svojich rodín 13 820 detí. Z nich najviac, takmer 7-tisíc, je v náhradnej osobnej starostlivosti. To znamená, že sa o ne starajú ich príbuzní, napríklad starí rodičia, strýkovia, tety alebo aj dospelí súrodenci. Ďalších vyše tisíc detí žije v pestúnskej starostlivosti. Biologickí rodičia v tomto prípade nestrácajú svoje práva a za istých podmienok je možné, aby sa k nim dieťa vrátilo. Niekoľko ďalších stoviek detí je - ľudovo povedané - v polepšovniach. V klasických detských domovoch (po novom premenované na Centrá pre deti a rodiny), zostáva aktuálne 4 668 detí. Menšie, ktoré pôjdu ďalej na adopciu, sú v profesionálnych rodinách. Ktoré deti teda reálne zostávajú priamo v detských domovoch? Väčšinou sú to Rómovia, viaceré výskumy hovoria približne o 60 percentách. Sú staršie a do domova prišli s viacerými súrodencami. Mnohé z nich trpia rôznymi poruchami správania či inými diagnózami. Ďalšou skupinou sú ťažko postihnuté deti. Ich situácia je najhoršia. Šanca, že raz opustia detský domov, je minimálna a ani v dospelosti sa ich život nijako nemení. Len ich presunú do zariadenia pre dospelých.
Tieto fakty vysvetľujú, prečo sa v súčasnosti čakacia lehota na osvojenie dieťaťa počíta na dlhé roky. Momentálne je v poradovníku na adopciu 1075 žiadateľov. O adopciu väčšinou premýšľa pár, ktorému sa nedarí mať vlastné deti. Je len prirodzené a nemôžeme im to nijako zazlievať, že chcú čo najmenšie dieťa. A často chcú, aby to dieťa bolo zdravé a „biele“. A na také dieťa sa čaká aj dlhé roky. „Čím sú žiadatelia otvorenejší k prijatiu detí, tým je doba čakania kratšia. Napríklad, keď má väčšina žiadateľov záujem o novorodenca bez akýchkoľvek znevýhodnení a chcú ho výlučne len do osvojenia, čakacia doba môže byť aj štyri až päť rokov. Ak by však prijali ročné dieťa a etnicita by u nich nehrala rolu, čakajú napríklad dva roky. Ak chcú prijať aj dieťa, ktoré nie je právne voľné - teda sú stotožnení s myšlienkou pestúnskej starostlivosti -, môže im byť dieťa ponúknuté aj hneď po ukončení prípravy,“ povedala pre Postoj psychologička Soňa Očkášová z občianskeho združenia Návrat.
Neochota adoptovať si rómske dieťa má širší spoločensko-kultúrny rámec. Podľa psychologičky sa mnohé páry obávajú reakcií okolia, najmä svojich rodičov a širšej rodiny. Obávajú sa aj rasizmu na škole, s ktorým by sa dieťa v budúcnosti stretávalo.
Deti sa nevedia z detských domovov dostať aj preto, že sú z viacdetných rodín a v ústave sa ocitli všetci súrodenci. Nemalo by sa zabúdať ešte na jeden dôležitý fakt, prečo deti zostávajú v domovoch. Nie všetky deti v nich sú právne voľné. Ak sa rodičia či starí rodičia o deti zaujímajú a sporadicky alebo pravidelne ho v domove navštevujú, nemôžu byť adoptované.
Štátna zodpovednosť a prevencia
Prichádzame k téme, kde je už pasivita štátu výrazná a kde by sa nemal spoliehať len na ľudí z cirkvi či občianskych združení. Na Slovensku sa mnohé deti dostanú do štátnych ústavov vinou extrémnej chudoby. Sociálni pracovníci s rodinami v núdzi, a to najmä s Rómami v osadách, nepracujú. Situácia sa tak vyhrotí do extrému a potom úrady prídu a odoberú deti. Pričom keby sociálni pracovníci s týmito rodinami aktívne pracovali, mnohé deti vôbec nemuseli skončiť v detských domovoch. V extrémne chudobných rodinách nefungujú základné veci. Nie je práca, nie sú peniaze, rodiny často žijú v podmienkach, keď v jednej izbe býva aj dvadsať ľudí. V zime nemajú čím kúriť, nemajú riadne oblečenie. Tu by malo byť riešením sociálne bývanie. Sociálne byty však na Slovensku žalostne chýbajú. „Tu by mala nastúpiť samospráva, ale nerobí to. Je to jej zodpovednosť zo zákona. Keď rodina stratí bývanie, ocitá sa na ulici, a to z toho dôvodu, že u nás neexistuje trh sociálnych bytov alebo verejných bytov na prenájom,“ povedal pre Postoj predseda o. z. Návrat Marek Roháček.
Samosprávy akoby zaspali a situáciu ponechávajú na štát a jeho úrady práce. „To sú vzdialené úrady, nepoznajú tieto rodiny, nepoznajú kontext ich situácie. Samospráva nám jednoducho deti nezachytí, nevie im poskytnúť podporu a sprevádzanie. Dlho sa nechá situácia tak a keď je to už naozaj zlé, príde úrad a deti vyjme z rodiny,“ vysvetlil Roháček.
Štát rodinám v extrémne zlých podmienkach nepomáha ani sociálnymi dávkami. Typickým príkladom môže byť príspevok na bývanie. Človek si logicky myslí, že slúži práve v takýchto prípadoch. Ale to je omyl. Mnohí z tých, ktorí skutočne potrebujú náhradné bývanie, nespĺňajú podmienky na získanie príspevku. „Takže tí, ktorých životná situácia je najťažšia a ktorí to najviac potrebujú, sa najprv vlastnými silami musia dostať na určitú úroveň, aby im potom štát mohol poskytnúť akú-takú pomoc. Pomoc potrebujú aj iné skupiny rodičov. V detských domovoch totiž často končia deti tých, ktorí sami v tomto prostredí vyrastali. Nielen že nevedia odovzdávať svojim deťom rodičovské zručnosti, oni ani nevedia, čo im majú odovzdávať. „Je veľmi dôležité, aby im úrady nehovorili len to, čo robia zle, ale aj ako majú robiť. Potrebujú podporu. Čo je podľa neho dôležité a nerobí sa to? Podľa neho tieto rodiny potrebujú oceniť, že u nich aj niečo funguje, hoci by to bola pre nás samozrejmosť. Napríklad, že dieťaťu treba dať jesť viac ako jeden raz za deň. To ich povzbudí, aby správne veci opakovali. „Rodičov sprevádzame aj v zručnostiach, aby deťom čítali rozprávku, lebo to nie je banalita. Buduje to veľmi veľa vecí, je to dôležité pre deti i rodičov. Je to príležitosť pre rozhovor, vzťah, pre dôveru, intimitu, dotyk, pre spracovanie dňa. Vedieme ich k tomu, aby mali vzťah ku škole, aby do nej chodili a zvládali prípravu. To ich musí niekto naučiť. Podľa Roháčka by štát spravil dobre, keby viac investoval do podpory neštátnych a cirkevných subjektov, ktoré v tomto prostredí prirodzene fungujú. Prebudiť sa musia aj samosprávy, ktoré by mali oživiť spoluprácu so školami. „Sú to prirodzené inštitúcie, poznajú tie deti, kontext rodiny a vedia nájsť nejaké riešenie. „Niekedy sa hovorí, že je zlý zákon a je málo peňazí. Ja si myslím, že ani jedno ani druhé v tomto prípade nie je pravda,“ myslí si šéf Návratu. Horšie je to však už s efektívnosťou prerozdelenia peňazí. O tom, ako namiesto reálnej pomoci ľuďom v núdzi zbytočne plytváme peniazmi na projekty, ktoré nedávajú zmysel, cituje vyššie spomínaná štúdia aj sociálnu pracovníčku z jedného neštátneho detského domova v Prešovskom kraji. „Rómovia sami svoju situáciu ovplyvniť nevedia a nám (spoločnosti) to takto vyhovuje. My sa tým živíme, vymýšľame EÚ projekty a my ich učíme, dajme tomu 30 Rómov, ako zapnúť počítač. Alebo urobíme prednášku o tom, ako nebyť rasistami.“
Štát fatálne zlyháva najmä v rodinách s ťažko postihnutými deťmi. Je až neskutočné, v akej bezradnosti sa ocitajú. Chýba tu sieť služieb, ktorá by umožnila dennú starostlivosť o postihnuté deti. „Donedávna totiž bola politika, že na prvé tri roky života rodina s postihnutým dieťaťom nedostala nič. Veď ešte nevieme, ako sa postihnutie vyvinie, tak nemôžeme im dať nejaké peniaze alebo kompenzačné pomôcky. Možno bude časom dieťa zdravšie. Keď sa to vykryštalizuje, tak potom im dáme,“ opisuje štátnu filozofiu v tejto oblasti Marek Roháček. Za posledných päť rokov sa situácia trochu zlepšila vďaka sieti Centier včasnej intervencie (CVI), ktoré sa zameriavajú na pomoc ihneď po narodení dieťaťa. Situácia, keď prvé roky po narodení dieťaťa neprichádza žiadna podpora od štátu, dokázala dostať mnohých rodičov na kolená. Rodiny to nezvládli, mnohé manželstvá sa rozpadli. „Alebo tí ľudia kolabovali fyzicky či psychicky. Svoje deti milovali, chceli sa o ne starať, ale nakoniec ich nechali v starostlivosti štátu,“ opisuje ich situáciu Roháček. Dostať ich do tohto psychického stavu niekedy pomôžu aj samotní lekári. Tí často namiesto podpory rodičov povzbudia, aby dieťa dali do ústavu, lebo sa nebudú vedieť o neho postarať. Deti sa tak ocitnú v detských domovoch v starostlivosti zdravotníkov. Aj keď sú už v opatere štátu, ten na ne nemyslí ani teraz. Mnoho z nich by si totiž dokázalo nájsť svoje miesto u pestúnov či profesionálnych rodičov, to by im však musel štát chcieť pomôcť. „To je už služba štátu, poskytnúť väčšiu nielen finančnú, ale aj sociálnu a technickú podporu,“ povedal Roháček. Táto služba však v praxi nefunguje. Napríklad keby si postihnuté dieťa zobral niekto do pestúnskej starostlivosti, sám sa uvrhne do chudoby. Pestúni totiž nie sú ako profesionálni rodičia zamestnancami detských domovov, teda štátu. Musia chodiť do práce. Adopcia ťažko postihnutých detí je výnimočná. „Poznám ľudí, ktorí si zobrali dieťa s Downovým syndrómom do adopcie, ale to sú prípady, ktoré spočítate na jednej ruke,“ doplnil na záver Roháček. Keď sa ťažko postihnuté dieťa prepadne do starostlivosti štátu, len výnimočne sa z nej dostane von.
Azyl a starostlivosť o maloletých bez sprievodu
Dňa 20. júla 2015 je účinná novela zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ktorú vypracovalo ministerstvo vnútra. Dôvodom zmien v zákone je najmä prebratie smerníc Európskeho parlamentu a Rady EÚ. Ide o smernicu o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracovaná procedurálna smernica) a smernice, ktorou sa ustanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracovaná prijímacia smernica). V novej úprave sú tiež zapracované poznatky z aplikačnej praxe zákona o azyle a zákona o pobyte cudzincov. Jednou z hlavných zmien, ktoré rieši návrh novely, je umiestňovanie maloletých bez sprievodu, za ktorých súdom ustanovení opatrovníci podajú žiadosť o udelenie azylu. Navrhuje sa, aby maloletí bez sprievodu zostali aj počas konania o udelenie azylu v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. To znamená, že nebudú z tohto dôvodu premiestňovaní do azylových zariadení ministerstva vnútra. Nová úprava tak bude viac vychádzať v ústrety záujmom maloletého dieťaťa. S tým súvisia aj zmeny v zákone o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele (zákon č. 305/2005 Z. z.). Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bude spolupracovať s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu pri zabezpečení dobrovoľného návratu alebo vycestovania. Určuje sa povinnosť detského domova informovať ministerstvo vnútra o tom, že dieťa, ktoré je žiadateľom o udelenie azylu, bez súhlasu opustilo detský domov. Navrhuje sa, aby príspevok na uľahčenie osamostatnenia sa poskytoval aj maloletému bez sprievodu, ktorý bol umiestnený v detskom domove a dosiahol plnoletosť.
Ďalšie zmeny oproti súčasnému stavu v zákone o azyle (zákon č. 480/2002 Z. z.): Maloletí budú musieť byť prítomní pri podávaní vyhlásenia o tom, že žiadajú o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovú ochranu. Ministerstvo vnútra zabezpečí, ak je to možné, pohovor a tlmočenie osobou rovnakého pohlavia aj na žiadosť žiadateľa a azyl. Teda nielen z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ako uvádza súčasný zákon. Zavádza sa osobitný postup voči žiadateľom o azyl, ktorý potrebujú osobitné procesné záruky. Upravujú sa dôvody, kedy MV SR zamietne žiadosť o azyl ako neprípustnú alebo zjavne neopodstatnenú. Dopĺňa sa kritérium na určenie štátu za bezpečnú krajinu pôvodu.
Zmeny v Občianskom súdnom poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.): Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia vo veci azylu a doplnkovej ochrany bude pre súd rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia.
Zmeny v zákone o pobyte cudzincov (zákon č. 404/2011 Z. z.): Znižuje sa administratívna záťaž štátnych príslušníkov tretích krajín pri predkladaní niektorých dokladov k žiadosti o udelenie prechodného pobytu. Ich administratívna záťaž sa znižuje aj pri žiadaní o obnovenie prechodného pobytu na vymedzené účely. Rozširuje sa okruh osôb, ktorým môže policajný útvar udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas. Pôjde o štátneho príslušníka tretej krajiny mladšieho ako 18 rokov zvereného do osobnej starostlivosti štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na neobmedzený čas. Taktiež bude možné udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas bez splnenia podmienok ustanovených v zákone plnoletej osobe, ktorá mala poskytnutú doplnkovú ochranu ako maloletý bez sprievodu najmenej tri roky, počas ktorých študovala na škole na území Slovenskej republiky. Ustanovuje sa možnosť predĺženia lehoty na predloženie lekárskeho posudku potvrdzujúceho, že štátny príslušník tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie. Rozširuje sa okruh osôb, ktoré môžu za bezvládneho štátneho príslušníka tretej krajiny podať žiadosť o udelenie alebo predĺženie tolerovaného pobytu. Rieši sa zabránenie monitorovania policajtov, ktorí vykonávajú hraničný dozor na slovensko-ukrajinskej hranici. Každý, kto bude chcieť umiestniť technické zariadenia na snímanie obrazu alebo zvuku v blízkosti vonkajšej hranice, to bude povinný písomne oznámiť policajnému útvaru.
Zmeny v zákone o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (zákon č. 305/2005 Z. z.): V záujme transpozície prepracovanej procedurálnej smernice sa v zákone výslovne upravuje režim poskytovania právnej pomoci v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny a v konaní o zaistení žiadateľa o udelenie azylu.
Záverom
Rozhodnutie o tom, ako deťom vyplniť zvyšný prázdninový čas je len na vás. Závisí to od toho, nakoľko im dôverujeme, či sú už samostatné, či nezneužijú vašu neprítomnosť, či sa nenechajú kamarátmi ovplyvniť a nahovoriť na „huncútstva“, či vás niekedy oklamali, alebo klamú pravidelne, či dodržujú dohodnuté pravidlá, ako sa s nimi komunikuje a dá rozumne dohodnúť… Vhodné je samostatné trávenie voľného času detí trénovať a pravidelne overovať ich konanie! Netreba ale zabúdať, že zodpovednosť je na vašich pleciach, ako i to, že legislatívne nie je možné nechať maloleté deti doma osamote počas vašej neprítomnosti dlhší čas, jedine pod dozorom osoby staršej ako 18 rokov. Aj keď priznajme si, že veľa rodičov to robí. Vždy je lepšie predvídať a zabezpečiť adekvátny dohľad, ako čeliť potenciálnym právnym a morálnym následkom.