Palmovou nedeľou vstupujeme do Svätého týždňa, ktorý vrcholí Veľkonočným trojdním. Jednotlivé dni sa nedajú vzájomne od seba oddeliť. Piatok utrpenia Pána nemožno oddeliť od Veľkonočnej nedele, tak, ako Ježišovo utrpenie a smrť nemožno oddeliť od jeho víťazstva nad ňou a od zmŕtvychvstania. Preto ani Ježišovo utrpenie nemôžeme redukovať iba na bolesť. Neznáša utrpenie ako obyčajná obeť alebo ako literárny či filmový hrdina, ale ako Boží Syn. Každý moment svojho utrpenia prežíva inak, než druhí odsúdenci na smrť. Jeho utrpenie nie je najväčším utrpením v dejinách ľudstva. Sú ľudia, ktorí trpeli viac ako on, sú ľudia, ktorí trpeli oveľa dlhšie ako Ježiš. Ale iný je spôsob a motív, ako a pre ktorý toto utrpenie znáša.
Utrpenie ako Boží Syn
Utrpenie a bolesť znáša ako Boží Syn. Jeho kríž je miestom stretnutia s Nebeským Otcom. A toto je dôležité posolstvo pre všetky naše utrpenia a kríže. Ani v našom prípade nejde len o bolesť. Kríž nie je test našich asketických či vôľových schopností. Je testom nášho vzťahu k Bohu. I my ho môžeme prežívať ako Božie deti, ako jeho synovia a dcéry. I z našich krížov môže prebleskovať zmŕtvychvstanie. Sú kríže, ktoré preberáme dobrovoľne, viac-menej kvôli nášmu osobnostnému rastu. Ony nemajú zmysel sami v sebe, ale vždy sú zamerané na nejaký cieľ. Na štúdium, prácu alebo napríklad na sebazdokonalenie či vylepšenie prostredníctvom disciplíny. Sú kríže, ktoré treba dočasne niesť a ktoré neskôr z nášho života zmiznú. Pre mnohých je osamelosť krížom, no po čase dokáže človek nadobudnúť priateľov a dokonca i osamelosť vie zmeniť na užitočnú samotu. Podobne je to i so stratou blízkej osoby, ktorá sa na začiatku zdá neznesiteľným krížom. Avšak pravidlom ľudskej existencie, pravidlom, ktoré nemá výnimku, je to, že sú utrpenia a je tu smrť, ktorým sa jednoducho nemožno vyhnúť a ktoré sú trvalou súčasťou nášho života. V každom povolaní sa po istom čase objavia ťažké momenty a človek je neraz zaskočený ich intenzitou. Mnohokrát sa vynoria tam, kde by ich vôbec nečakal. Tvárou v tvár krížu či utrpeniu človek neraz hľadá únikovú cestu alebo cestu ľahšieho odporu. Často zuteká a kríž odhodí, mysliac si, že sa ho zbavil. Toto je neraz spoločný menovateľ rozvodov či odchodov z rehoľných spoločenstiev. Lenže takto odhodený kríž sa vráti v novej, často intenzívnejšej podobe. Niekedy je ešte ťažší, boľavejší, zaťažený váhou nevery, zlyhania a zbabelosti. Kríže a utrpenia, ktoré patria do kategórie nášho povolania, poslania či misie, nemožno odhodiť, možno ich len statočne niesť. Vždy nás to stojí veľa námahy, ale táto námaha je zmysluplná. Ba čo viac, takýto postoj k utrpeniu a krížu človeka zušľachťuje, dodáva mu dôstojnosť, ba dokonca ho posväcuje.
Ján Chryzostom si všíma trojaký aspekt statočne nesených krížov: očistný, pedagogický a osobnostný.
Očistný aspekt
Vo sv. Písme čítame: „Prijímaj všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia” (Sir 2, 4 - 5). V spirituálnej teológii hovoríme o morálnom očisťovaní, o očisťovaní svedomia a očisťovaní srdca i o očisťovaní zmyslov a citov. Očisťovanie vo všetkých týchto príkladoch nie je akási činnosť navyše, ale dobrá reakcia na udalosti, ktoré z Božej prozreteľnosti vstúpia do nášho života. Raz som bol pri lôžku mladej ženy, ktorá zomierala na rakovinu. Ako každý mladý človek i ona mala veľa plánov, túžob do budúcnosti. V priebehu niekoľkých týždňov sa všetkého postupne vzdala a svoj stav komentovala prekvapujúcou poznámkou: „Pán ma očistil od všetkých mojich túžob, aby som túžila iba po Ňom.“
Pedagogický aspekt
Podľa Jána Chryzostoma naše vlastné utrpenia nás robia citlivými na utrpenia druhých ľudí a naše kríže nám otvárajú oči srdca, aby sme videli kríže iných. Utrpenie je akoby stálym výkričníkom krehkosti nášho života. Pripomína nám a učí nás nezabúdať na to, že náš pozemský život je časovo obmedzený a že nemáme zabúdať na ten večný. Dodnes si pamätám, ako sme počas štúdia teológie pomáhali na rôznych oddeleniach v nemocnici. Stretnutie s ľudským utrpením, ktoré silne kontrastovalo so zabezpečeným životom seminaristu, bolo pre mňa novou školou. Stretával som sa i s bolesťou príbuzných, ktorí z izby svojich blízkych neraz odchádzali so smútkom či slzami v očiach. Myslím, že z týchto chvíľ som sa naučil viac, ako z kníh či prednášok na Teologickej fakulte.
Osobnostný aspekt
Ján Chryzostom je presvedčený o tom, že nesenie krížov človeka zušľachťuje a robí ho podobným Kristovi, ktorý nás svojím krížom vykúpil. Toto je dôvod, prečo ho uchovávame v našich domovoch, prečo sa nachádza na rázcestiach, cintorínoch či kostoloch. Týmto znakom značíme naše čelá, naše mysle, ale predovšetkým naše srdcia. Tento znak odháňa nepriateľov našej duše a nás samotných posilňuje. V jednej zo svojich homílií tento cirkevný otec ďalej píše: „Nejestvuje človek, ktorý by nemal skúsenosť s utrpením. Ak nie dnes, zajtra alebo v krátkej budúcnosti sa celkom isto s utrpením stretne každý človek. Ako nie je možné, aby navigátor na rozbúrenom mori neprežíval isté obavy, tak nie je možné, aby človek, ktorý žije na tomto svete, neprežíval obavy z neseného kríža. Avšak tak, ako sa majstrovstvo navigátora prejaví práve na rozbúrenom mori, tak i hodnota a veľkosť človeka zažiaria práve pri nesení kríža.“ V živote neraz stretávame tzv. šikovných ľudí, ktorí vedia vyťažiť z každej situácie pre svoj ekonomický či spoločenský prospech. Buďme i my šikovní ľudia a učme sa vyťažiť z každých ťažkostí a krížov duchovný prospech.
Sedem slov z kríža: Most k večnosti a šťastiu
Úcta k posledným siedmym Ježišovým slovám na kríži siaha do dvanásteho storočia. K týmto slovám napísal komentár sv. Bonaventúra. Božie slovo zaznieva do ticha. Ako kresťania veríme, že všetko existuje a je udržované týmto slovom, ktoré tu je od počiatku. Vyvrcholením drámy kríža sú slová na kríži. V nich je zakorenená naša viera, že slová nás presahujú a že sa dotýkajú konečného cieľa. Naše slová môžu byť neprimerané a len letmo sa dotýkať tajomstva, ale nie sú prázdne. Tých sedem slov nás vyzýva, aby sme verili, že na slovách záleží. Každý, kto kladie dôraz na svoje slová a uchováva ich zmysel, nám môže napomôcť počúvať slovo, ktoré je životom a svetlom pre všetkých ľudí. V týchto siedmych slovách sme svedkami posledného zápasu medzi slovami a tichom, zmyslom a nezmyselnosťou.
Odpustenie ako prvý krok k večnosti
Odpustenie predchádza rany, ukrižovanie i smrť. Odpustenie je vždy prvé. Pred tým než zhrešíme, je nám odpustené. Nemusíme si to zaslúžiť, nemusíme sa ospravedlňovať. Odpustenie je tu, čaká na nás. Boh berie vážne to, čo robíme a nezabúda na to, že sme ukrižovali jeho syna. No tento kríž sa skrze odpustenie stal stromom života. Boh nás pozýva k tomu, aby sme jedli z tohto stromu. Vďaka odpusteniu, ktoré nám dáva, sme schopní si pripomínať utrpenie a bolesť (počas Veľkej noci), ktoré sme mu spôsobili. Ak sa otvoríme odpusteniu, ktoré nám ponúka, tak nás premení. Naozaj, naše hriechy skrze odpustenie sa môžu stať našou cestou k Bohu. Žiadna z chýb nie je slepou uličkou. Hriech Adama a Evy sa označuje ako „šťastná vina“, pretože viedla ku Kristovmu príchodu. Keď hrešíme, dopúšťame sa skutkov, ktoré sú samé o sebe neplodné a absurdné a podrývajú zmysel nášho života. Boh ich však prijíma.
- „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Večnosť nie je to, čo nastane na konci časov. Vždy, keď milujeme a odpúšťame, robíme prvý krok do večnosti. A to je dôvod, prečo byť plný radosti. Ježiš nám sľúbil, že dosiahneme šťastie a my ho dosiahneme. Ľudia sú stvorení, aby boli šťastní a žiadna moc im to nesmie prekaziť. Byť šťastný znamená byť živý. A Ježiš nám sľubuje, že budeme s ním v raji. Jediné, čo musíme pre to urobiť, je prijať život ako dar, ktorý nám ponúka. Boh nás pozýva do svojho domu, kde dosiahneme šťastie. Boh v nás našiel zaľúbenie. Akoby hovoril každému: „Je úžasné, že existuješ“. Môžeme byť v jeho blízkosti so všetkými slabosťami a zlyhaniami. Napriek tomu, Boh má radosť z našej existencie a sľubuje nám raj. Ako môže Cirkev hovoriť o morálke, ak nevie ľuďom sprostredkovať základnú skutočnosť: že Boh ich miluje napriek ich hriechu a hoci sa hriechom vzdialili z jeho blízkosti, on ich neopustil, miluje ich a bez výčitiek im ponúka svoju lásku… Byť šťastní, znamená zdieľať Božie zaľúbenie v ľuďoch. Šťastie preto nevylučuje smútok. Opakom šťastia nie je smútok ale kamenné srdce. Smútok otvára naše srdce, aby v ňom bol priestor, v ktorom môže zaznieť Božia radosť.
Spoločenstvo zrodené pri kríži
- „Žena, hľa, tvoj syn!“ Judáš ho predal, Peter zaprel a väčšina učeníkov sa rozpŕchla. Jeho spoločenstvá sa rozpadli. V tom najťažšom okamihu však toto spoločenstvo povstáva k životu. Svojej matke dáva za syna svojho najbližšieho priateľa a svojmu milovanému učeníkovi dáva matku. Nie je to akékoľvek spoločenstvo, je to naše spoločenstvo. Je to zrod Cirkvi. Byť kresťanom znamená pochopiť, že pri kríži sa zrodila naša rodina, všetci sme bratmi a sestrami. Každý z nás je priťahovaný ku Kristovi inou láskou. Často nedokážeme poznať Boha v láske tých druhých. Ale tam pri kríži sme všetci rodina. Našou úlohou je objať sa, cez všetky hranice nepriateľstva, ktoré ľudí rozdeľujú. Kresťanská rodina nás vedie za tieto hranice, odpútava nás od nás samých, aby sme objavili našich bratov a sestry, ktorí sú našimi príbuznými.
Zdanlivá opustenosť a Božia prítomnosť
- „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ V tomto zlomovom okamihu sú to slová plné beznádeje. Je to výkrik plný bolesti a samoty. Tieto slová sú naozaj prejavom jeho skúsenosti, dokonca aj neprítomnosť Boha (zdanlivá) je jej súčasťou. Niekedy musíme s ľuďmi zdieľať ich utrpenie, ktoré sa javí ako zbytočné, nezmyselné a bezdôvodné. Podobnými chvíľami môžeme prechádzať aj my. Všetky zbožné slová, ktoré nám prichádzajú na myseľ, znejú horšie než ticho. Môžeme urobiť len jednu vec, byť tu a veriť, že Boh je tu tiež. Každý z nás môže prežiť chvíle, kedy nie je žiadne prečo alebo preto… Vtedy si spomeňme, že Ježiš na kríži povedal slová plné bolesti a utrpenia.
Vzťah Boha k stvoreniu charakterizuje dar. Pretože byť stvorený znamená dostať dar života a zároveň prijať tento dar. Boh túži po tom, aby sme boli jeho priateľmi a priateľstvo predpokladá rovnosť. Boh nás preto pozýva k priateľstvu s ním a túži po tom, čo mu môžeme ponúknuť, no predovšetkým túži po nás. Božia láska nie je vypočítavá ani podmieňujúca. Boh k nám prichádza ešte pred tým, než sa k nemu vôbec obrátime. Boh túži po našej láske. Je veľmi bolestivé zistiť, že túžime po niekom, kto nám našu lásku neopätuje. Sme zraniteľní, keď si priznáme, že milujeme viac než sme milovaní a v okamihu, kedy odkryjeme svoju túžbu, vystavujeme sa možnosti odmietnutia a poníženia. Väčšina ľudí si myslí, že náboženstvo nás núti spútať svoje túžby. To však nie je tradičné učenie cirkvi.
Dokonalá láska ako cieľ
- „Je dokonané.“ Všetci snívame o dokonalej láske, láske, ktorá je bezvýhradná a úplná. No veľa ľudí sa zriekne tejto lásky. Ježiš nás však vyzýva, aby sme ju hľadali. Ježiš túži po našej láske a prijíma to, čo mu ponúkame. Dokonalosť lásky je vtedy, keď druhých prijimame takých, akí sú, možno nie sú takí, ako sme si vysnili… Ale pokiaľ ich prijmeme s vďačnosťou, naša láska bude rásť k dokonalosti. Dokonalá láska je možná a vidíme ju na kríži. Ak milujeme, potom si dokonalá Božia láska našla príbytok v našich krehkých láskach, ktoré sú nedokonalé a plné chýb. Začal si milovať? Potom Boh v tebe začal prebývať. Ježiš všetko vracia Bohu, odovzdáva nás všetkých, aj s našimi obavami a nádejami, späť do Božích rúk. Je to zvrchovaný akt dôvery.
Keď Ježiš zomrel, slnko a mesiac zahalila tma, hroby sa otvorili a mŕtvi z nich vyšli. To je koniec, ktorý predpovedali proroci. To najhoršie, čo sme si kedy dokázali predstaviť, je teda už za nami. Svet sa zrútil a prišla Veľkonočná nedeľa. Ježiš nás vyzýva, aby sme sa nebáli. Všetko, čoho sa desíme, sa už na Veľký piatok stalo, bol to deň, kedy starý svet skončil a nový začal.
The Žurnál: Viac než len diár, cesta k cieľom
V dnešnej dobe, kedy technológie vládnu svetu, je ľahké nechať sa pohltiť digitálnym chaosom. Aplikácie, notifikácie, nekonečné zoznamy úloh v telefóne - to všetko môže viesť k fragmentácii nášho života a znižovať našu schopnosť sústrediť sa na to podstatné. Papierové diáre, ako ten s názvom The Žurnál, však ponúkajú alternatívu. Vytvoril ho tím troch Slovákov - Ivan Zaťko, Juraj Zamborský a produktový dizajnér Matej Binka, ku ktorým sa pridala aj Ivanova manželka Monika. Ich cieľom bolo vytvoriť diár, ktorý namiesto nudného úvodu ponúkne majiteľovi časť venovanú nastaveniu osobnej vízie.
Metóda a filozofia The Žurnálu
Prvotná myšlienka na diár skrsla v hlave Ivana Zaťka a Juraja Zamborského. Chceli spolu niečo vytvoriť a vedeli, že chcú podnikať. V tom čase sa už s Maťom Binkom angažovali v rôznych projektoch a organizovali workshopy o time-managemente, ktoré mali dobrý ohlas. Zistili, že ľudia potrebujú metódu na nastavovanie cieľov a písanie. Sami používali diáre značky Moleskine a prispôsobovali si ich. Impulzom bolo odstrániť z bežných diárov zbytočné informácie v úvode a namiesto toho zakomponovať metódu, ktorá by používateľa viedla k dlhodobým plánom.
The Žurnál sa začína jednoduchými otázkami, ktoré pomáhajú používateľovi uvedomiť si svoje silné stránky, hodnoty a to, čo ho v živote baví. Nasleduje cvičenie "O 10 rokov", ktoré sprevádza užívateľov ich typickým dňom o desať rokov neskôr. Pýtajú sa na detaily ako: "Čo je prvá vec, ktorú uvidíš, keď sa zobudíš, alebo koho uvidíš prvého, keď sa zobudíš?" a "Ako vyzerá tvoj byt alebo dom? Žiješ v meste alebo na vidieku?". Tieto otázky pomáhajú mileniálom predstaviť si svoj život v budúcnosti.
Z tejto "desaťročnice" vzniká "päťročnica", ktorá sa zameriava na konkrétnejšie veci a definuje míľniky potrebné na dosiahnutie cieľov. Následne prichádza "polročnica", kde sa míľniky rozdelia do piatich oblastí. Cieľom diára je prostredníctvom dlhodobých cieľov nastaviť tie krátkodobé. Napríklad, ak chce niekto zabehnúť polmaratón v lete, musí si cieľ rozmeniť na menšie ciele, v jazyku Žurnálu nazývané "mesačné mordovačky". To znamená, že si človek stanoví cieľ na január, napríklad začať behať a vytvoriť si mesačný plán.
Diár The Žurnál je koncipovaný ako prémiový produkt, vyrábaný a navrhnutý na Slovensku. Má minimalistický dizajn a kládol sa dôraz na vzhľad aj na metódu, na ktorej je postavený. Dôležitá je aj spätná väzba od používateľov, na základe ktorej sa diár neustále vylepšuje. Prvotná verzia bola celoročná a príliš hrubá, navyše s problematickou koženkou. Po získaní spätnej väzby bola gumička vymená a neskôr sa prešlo na polročné verzie, ktoré sú praktickejšie a umožňujú častejšie prehodnocovanie osobných plánov.
Papier verzus digitál
Hoci existuje množstvo aplikácií na plánovanie, tvorcovia The Žurnálu veria v silu papiera. Štúdie naznačujú, že písanie rukou podporuje lepšie zapamätanie a hlbšie spracovanie informácií. Automatizácia v digitálnom svete môže viesť k zleniveniu a povrchnému prístupu k úlohám. Ivan Zaťko sám zažil problémy s time-managementom počas štúdia a zistil, že písanie úloh na papier funguje efektívnejšie ako digitálne aplikácie. The Žurnál sa nesnaží presvedčiť každého, ale cielí na tých, ktorým mobilné plánovanie prerastá cez hlavu a hľadajú hlbší, papierový prístup k organizácii svojho života.
Na spustenie projektu vyzbierali cez crowdfunding viac ako 10-tisíc eur od drobných podporovateľov. Tento úspech svedčí o dopyte po produktoch, ktoré kombinujú funkčnosť s osobným prístupom a príbehom. Tvorcovia si uvedomujú, že diár nie je len o zapisovaní schôdzok, ale o prepojení osobnej stránky s pracovnou, o nastavovaní vízie a rozdeľovaní veľkých úloh na malé.
Kríza? Ani náhodou!
V úvode špeciálu k medzinárodnému veľtrhu Aquatherm v Nitre sa objavila provokatívna otázka: „Kríza?… Ani náhodou!“ Táto myšlienka odráža istú skepsu voči mediálne nafukovaným obavám z ekonomického poklesu. Citát Henryho Kissingera, "V nasledujúcich týždňoch nemôže byť žiadna kríza, môj diár je už plný," slúži ako pripomienka, že niekedy je dôležitejšie sústrediť sa na svoje plány a povinnosti, než podliehať všeobecnej panike.
"Európu obchádza strašidlo - strašidlo komunizmu." Áno, pamätáte si to dobre, ide naozaj o úvodnú vetu z Manifestu Komunistickej strany pánov Marxa a Engelsa, ktorú mojej generácii tlačili do hlavy už od škôlky. Je mi ich oboch až ľúto, aké to museli mať pred 150 rokmi ťažké… šíriť myšlienku triedneho boja bez televízie, rádia, internetu. Bez tabletov, notebookov, smartphonov. Bez pripojenia k wifi vždy a všade. A pekne ma hnevá, ako to majú teraz makro-ekonómovia, všetci tí odborníci, komentátori, politici a obecne hviezdy mediálneho priestoru, ľahké. - Len vymeniť slovo „komunizmus“ za „krízu“ a zo strašidla je v tú ranu realita obchádzajúca nielen Európu, ale vlastne celý svet. Pretože, čo je na youtube a v televízii, stane sa skôr či neskôr nevyhnutnou realitou. Stokrát opakovaná lož sa stane pravdou a ja som nikdy nerozumel tomu, prečo. Prečo mi to niekto zas a znova pchá do hlavy. Skrátka, kríza začína byť témou. Všetci už z médií vieme, že je nevyhnutná a je za dverami. Že príde, len sa ešte nevie kedy. Ale už by predsa bolo dobré byť v kríze, aspoň tej mentálnej, hneď, pretože potom to budeme lepšie znášať. Počúvame o nej v nedeľných televíznych diskusiách, rozprávame sa o nej na poradách, doma a preboha, už aj v krčme. Podarilo sa to a už sa vôbec nebudeme pýtať, či je nutná.
Nie som ekonóm a vôbec nespochybňujem realitu súčasnej ekonomiky. Je mi jasné, že nárast predaja o x-percent ročne čohokoľvek nie je možný do nekonečna. Je mi jasné, že dvojpercentná nezamestnanosť nie je to najlepšie pre udržanie zdravej ekonomiky. Nepúšťam sa do diskusie o navyšovaní alebo znižovaní úrokových sadzieb centrálnej banky, pretože tomu nerozumiem a len dúfam, že dotyční bankéri tomu rozumejú a nepodliehajú vplyvu bulvárneho média. Stopercentne ale verím, že je rozdiel medzi krízou, ktorá postihla svet pred desiatimi rokmi a prostým spomalením ekonomiky. Chápem ale, že oznámiť nám prostredníctvom médií všetky tie prognózy a pesimistické odhady je pre samozvaných prognostikov cieľom a životným poslaním. Ale kto vie? Nebyť ich, možno by žiadna kríza neprišla. Globálnemu mediálnemu svetu ale neutečieme a po stoprvom opakovaní sa lož stane pravdou.
My máme však výhodu. A to ste Vy, naši vystavovatelia a návštevníci. Spolu s Vami sme za tých 20 rokov konania veľtrhu Aquatherm Nitra prežili kríz už niekoľko a prežijeme aj ďalšie. Ale prosím Vás, pokoj. Žiadna kríza ešte nie je a možno ani žiadna nebude. To len moji milí kamaráti z krčmy zase počúvali nejakú mediálnu ekonomickú celebritu v televízii.
Henry Kissinger, poradca pre národnú bezpečnosť a minister zahraničných vecí Spojených štátov, sa zapísal do histórie aj týmto citátom: „V nasledujúcich týždňoch nemôže byť žiadna kríza, môj diár je už plný.“ Takže fuck off všetkým fake news, falošným sľubom a zlým prognózam, ani my si nemôžeme dovoliť žiadnu krízu. A to kvôli Vám.
