Didaktika, ako pedagogická veda, sa zaoberá skúmaním vyučovacieho procesu, jeho charakteristík, etáp a špecifík. Jej cieľom je teoreticky zdôvodniť a následne prakticky aplikovať poznatky o tom, ako efektívne učiť a učiť sa. Tento proces je zložitý a dlhodobý, pričom ho významne ovplyvňujú individuálne danosti a vekové osobitosti učiteľa aj žiaka.
Vymedzenie a predmet skúmania didaktiky
Pojem "didaktika" pochádza z gréckych slov "didaktikos" a "didasko", čo znamená "učím" alebo "poučujem". V staroveku a stredoveku boli didaktika aj iné pedagogické disciplíny súčasťou filozofie. V 17. storočí nemecký pedagóg W. Ratke zaviedol termín "didaktika" ako umenie vyučovať náuky, jazyky a umenia. Vývoj didaktiky formovali kľúčové osobnosti ako J. A. Komenský, J. F. Herbart, J. J. Pestalozzi, J. J. Rousseau, W. A. Diesterweg a F. B. Skinner.
V Československu dosiahla didaktika a školstvo pred prvou a druhou svetovou vojnou svetovú prestíž vďaka reformnému hnutiu pod vedením profesorov V. Příhodu, O. Chlupa, S. Vránu, ako aj Baťovmu školskému systému. Po druhej svetovej vojne prispeli k rozvoju didaktiky na Slovensku najmä O. Pavlík, V. Václavík, J. Velikanič a E. Stračár. V súčasnosti sa v oblasti didaktiky venujú publikovaniu napríklad E. Petlák, Š. Švec, M. Zelina, J. Bajtoš, M. Blažko a I. Turek.
Skalková (2007) vymedzuje všeobecnú didaktiku ako teóriu vzdelávania a vyučovania. Didaktika odpovedá na zásadné otázky: Prečo je výučba potrebná? Čo si majú žiaci a študenti osvojiť v škole, aby to využili v živote? Vedecky zdôvodňuje určovanie cieľov vyučovacieho procesu, výber učiva, metód, organizačných foriem a materiálov na základe odhaľovania zákonitostí vyučovacieho procesu (Turek, 2010). Didaktický proces je neoddeliteľný od svojho obsahu a funkcie obsahu sa nedá vyjadriť bez jeho začlenenia do procesu učenia a vyučovania.
Rozvoj didaktiky v kontexte spoločenských zmien
Počas historického, sociálno-ekonomického a kultúrneho vývoja spoločnosti sa menili požiadavky na výchovu a vzdelávanie, ich funkcie a tým aj obsah pojmu "didaktika". Filozofické a psychologické východiská, na ktorých sa didaktická problematika opierala, sa tiež menili. Ani v súčasnosti neexistuje všeobecne prijímaná definícia didaktiky (Skalková, 2007). Názory na jej úlohu a základné pojmy ako výchova, učenie či vzdelávanie nie sú jednotné.
V súčasnej dobe, keď sa vedecké a technické poznanie rýchlo rozširuje, sa otázka jeho osvojovania stáva nielen školským, ale aj spoločenským problémom, čo zvyšuje význam didaktiky. Pole didaktických javov sa rozširuje do mnohých ďalších smerov. Procesy učenia a vyučovania sa uplatňujú v rôznych formách, ako sú masmediálne prostriedky, kurzy, rekvalifikačné vzdelávanie mládeže aj dospelých, a nové formy vysokoškolského vzdelávania, napríklad dištančné štúdium. Určité aspekty všetkých týchto foriem patria do predmetu skúmania didaktiky.
Didaktika ako samostatná veda a jej vzťah k iným disciplínam
V súčasnosti sa didaktika chápe ako samostatná vedná disciplína. Nemôžeme ju však ostro oddeľovať od ostatných súčastí pedagogiky, predovšetkým od teórie výchovy. Pozícia didaktiky ako vedy je lepšie určená jej miestom v sieti vnútorných väzieb a vzťahov k ďalším vedným poliam (Skalková, 2007).
Otázka, či je didaktika exaktný alebo humanitný odbor, je predmetom diskusií. Kalhous et al. (2009) porovnávajú európsku a americkú tradíciu. Uvádzajú, že pojem "didaktika" je typický pre kontinentálnu Európu, najmä strednú. Britský slovník "Dictionary of Education" (Lawton - Gordon, 1993) a iné medzinárodné slovníky tento pojem vôbec nepoznajú. Nejde len o rozdiel v názvoch, ale skôr o rozdiel v celkovom myšlienkovom ponímaní. V Európe vzdelanie historicky vyrastalo predovšetkým z duchovných koreňov. V kontinentálnej, najmä nemeckej vede, prevládal názor, že javy spojené s ľudskou činnosťou, historické, kultúrne a sociálne javy, sú špecifické a vyžadujú si špecifickú metódu, odlišnú od metódy skúmania prírodných javov. V Amerike sa pedagogické vedy zakladali na pozitivistickom, empirickom a neskôr tradičnom anglosaskom stanovisku pod silným vplyvom pragmatizmu.
Profesionalita učiteľa závisí od jeho odbornosti v oblasti nástrojov, s ktorými pracuje (metód), a od jeho citlivosti na vhodnosť a opodstatnenosť výberu konkrétnej metódy. Výber metód ovplyvňuje aj vzťah a postoj žiakov k učeniu, múdrosti, knihám a k životu. Učiteľ by mal byť expertom na riadenie učebného procesu a efektívne využívanie nástrojov v systéme autentického "know-how", teda v taktike a metodológii dizajnovania výučby. Schopnosť naučiť iných učiť sa je považovaná za strategické jadro didaktiky.
Schémy a praktiky pretrvávajúce z čias 19. storočia sa už v dnešnej meniacom sa edukačnej realite a súčasných trendoch vo vzdelávaní nezaobídu bez reflexie. Apeluje sa na potrebu reflektovania meniacej sa spoločnosti, učebných prostredí a dopytu po ľudskom potenciáli.
Kľúčovým fenoménom didaktiky je vyučovací proces - výučba. Teoretické poznanie jeho charakteristík, etáp, špecifík a následné nadobúdanie spôsobilosti aplikovať tieto poznatky do praxe je zložitý a dlhodobý proces v kariére učiteľa. Tento proces sa výrazne podpisuje pod individuálne danosti a vekové osobitosti subjektov edukácie - učiteľa i žiaka.
V súčasnej dobe, keď sa rýchlo rastúce vedecké a technické poznanie stáva globálnym fenoménom, rastie aj význam didaktiky. Pole didaktických javov sa rozširuje a zahŕňa procesy učenia a vyučovania uplatňované v rôznych formách, vrátane masových komunikačných prostriedkov, kurzov, rekvalifikačného vzdelávania a nových foriem vysokoškolského štúdia, ako je dištančné vzdelávanie. Všetky tieto aspekty spadajú do predmetu skúmania didaktiky, ktorá sa tak stáva kľúčovou disciplínou pre pochopenie a formovanie vzdelávacích procesov v neustále sa meniacom svete.
tags: #didakticka #rekonstrukcia #uciva #skolska #veda