Súčasný svet, pretkaný technológiami a rýchlymi zmenami, kladie pred deti nové výzvy a formuje ich túžby a ambície. Výskum psychológa PhDr. Martina Dolejša, Ph.D., na vzorke 2000 žiakov vo veku 11-15 rokov, odhalil fascinujúce premeny v ich vnímaní sveta a budúcnosti. Zatiaľ čo generácie pred nimi vyrastali v prostredí s dôrazom na osobný kontakt a vonkajšie aktivity, dnešné deti čoraz viac žijú vo virtuálnom svete. Tento posun prináša so sebou nielen nové príležitosti, ale aj výzvy v oblasti výchovy, sociálnych vzťahov a rozvoja osobnosti.
Zmena prostredia: Od ulice k obrazovke
Pred desiatimi rokmi, keď Martin Dolejš začal zbierať informácie a chodiť do škôl, deti sa navzájom rozprávali. Dnes sú deti viac osamotené a pozerajú väčšinou do mobilov, v ktorých väčšinou hrajú rôzne hry. V minulosti deti nemali také možnosti, aké majú dnešné deti, a tak je prirodzené, že sa navzájom stretávali, rozprávali sa a hrali sa vonku. Učiteľky Veronika Marušáková a Lýdia Pažitková zo Športovej akadémie Mateja Tótha potvrdzujú tento trend. Lýdia, ktorá učí už 30 rokov, si pamätá časy, keď deti trávili celé dni vonku, hrali sa na uliciach, liezli po stromoch a ich jedinou povinnosťou bolo prísť domov na večeru. Veronika, narodená v roku 1985, tiež spomína na hry na ulici, no už vtedy sa začal prebúdzať internetový svet, ktorý niektorých spolužiakov lákal domov k počítačovým hrám. Dnešné deti, ako hovoria, sa často ani nevedia samostatne hrať, pretože sú neustále pod dozorom rodičov.
Psychologička: Deti nikdy netreba nechať vyplakať, mozog si myslí, že dieťa odpadlo
Virtuálny svet verzus realita: Nové závislosti a identita
Závislosť na cigaretách a alkohole, ktorá bola v minulosti problémom u tínedžerov, ustúpila závislosti na technológiách. Výskum Martina Dolejša potvrdil, že deti medzi 11. - 15. rokom menej pijú alkohol a menej fajčia. Toto zníženie však nie je spôsobené uvedomením si škodlivosti týchto látok, ale skôr tým, že sa menej schádzajú v skupinách a nemusia sa týmto spôsobom predvádzať a niečo si dokazovať. Teda tým, že sú viac zavretí doma v izbách, alkohol ani fajčenie nie sú pre ne lákadlom.
Momentálne sú najradšej doma a dôležitý je pre ne virtuálny svet. Martin Dolejš upozorňuje, že je to preto, lebo je pre deti jednoduchší a aj príťažlivejší. Môžu v ňom kedykoľvek meniť svoju identitu. Keď sa im nepáči jedna, za pár minút ju môžu zameniť za inú. Na sociálnych sieťach sa aj vzťahy budujú ľahšie ako v realite. Keď v normálnom živote dieťa povie niečo nevhodné, musí niesť za to následky. Na sociálnej sieti môže povedať čokoľvek komukoľvek. Väčšinou sa nič nestane. Problém je aj v tom, že emócie vyjadrujú len pomocou smajlíkov. Výskum vyplynulo, že niektoré deti sú extrémne závislé na počítačoch. Je to pre ne akýsi druh drogy. Táto skupina detí sa v budúcnosti len veľmi ťažko vymaní spod tohto vplyvu. V dospelosti sa z týchto detí môžu stať jedinci extrémne závislí na internete a zmyslom ich života bude fungovať pod nejakou identitou.
Výchova k zodpovednosti a samostatnosti: Kde sa stratili povinnosti?
Dnešné deti nevychovávame k zodpovednosti a samostatnosti. V dnešnej dobe majú deti málo príležitostí byť za niečo zodpovedné. V minulosti museli deti v rámci rodiny plniť rôzne povinnosti a domáce práce. V súčasnosti rodičia deti neposielajú radšej ani do obchodu, aby sa im náhodou niečo nestalo. Do školy a zo školy ich vozia autom. Nemajú podmienky na to, aby si zvykali na samostatný život.
Rodičia majú pre deti čoraz menej času. Dnešná spoločnosť núti ľudí, aby veľa pracovali. Rodičia majú veľa finančných záväzkov, a tak musia pracovať aj v dvoch alebo v troch zamestnaniach. Potom nemajú na deti dostatok času. Martin Dolejš hovorí: „Rodičia by už asi potrebovali mať stanovené zákonom, aby s deťmi komunikovali a aktívne spolu trávili čas. Nestačí deťom dať jesť a urobiť si úlohy. Potrebné je aktívne spolu prežívať čas, venovať sa spoločne niečomu a veľa spolu komunikovať.“ V minulosti deti mnohé práce robili spolu so svojimi rodičmi a aj kvôli tomu boli viac spolu. Pri práci sa dalo navzájom komunikovať. Dnes veľa rodičov chodí s deťmi športovať, ale pri športe nemajú často čas na kvalitnú komunikáciu. Na všetko je málo času. Všetko sa realizuje vo veľkej rýchlosti a podľa presne stanoveného plánu. Kvalitná komunikácia spojená s aktívnym počúvaním rozvíja empatiu, emocionalitu a vzájomnú súdržnosť. A práve tieto atribúty sa zo vzťahov vytrácajú. Nemôžeme byť potom prekvapení, že medzi ľuďmi vládne chlad a odmeranosť. Kde sa majú deti naučiť súcitu a empatii?
Existuje však aj taká skupina rodičov a starých rodičov, ktorá sa snaží deťom maximálne venovať, ale deti odmietajú komunikovať, hrať karty, pexeso, robiť ručné práce a čokoľvek iné, lebo ich to všetko maximálne nudí. Stále ich to ťahá len k počítaču. Prečo je to tak? Lebo všetky činnosti s rodičmi sa im zdajú málo akčné, málo rýchle, málo farebné. Jednoducho je to tak, že realita je pre niektoré deti málo zaujímavá a pôvabná. Internetový a virtuálny svet im bežná realita už nevie nahradiť. A preto sa napríklad niektoré deti odmietajú stretávať aj so starými rodičmi. Ich svet sa im zdá maximálne nudný. Podobná situácia je aj v školách. Deti, ktoré sú závislé na počítačoch, škola už nevie zaujať. Zdá sa im nudná, statická, nezáživná.
Rastúca agresivita a túžba po moci: Strata hodnôt v spoločnosti
V spoločnosti rastie túžba po moci, peniazoch, bezstarostnom živote. Martin Dolejš upozorňuje: „Agresivita rastie preto, lebo sa strácajú hodnoty v rodine. Stráca sa úcta k druhým, k životu, k sebe samým. Keď dieťa vidí, že sa rodič správa agresívne, podvádza a získava tak pre seba rôzne výhody, tak tento vzorec správania sa naučí aj dieťa a v živote ho používa tiež.“ U detí sa agresivita môže prejavovať rôznymi spôsobmi. Niektoré deti spolužiakov šikanujú, ďalšie kradnú v obchodoch, iné sa správajú bezohľadne a vulgárne.
„Keby som išiel do histórie, tak po 2. svetovej vojne, keď ľudia zažili ťažkú dobu, agresivitu, bolesť, smrť blízkych a podobne, hlásali predovšetkým mier. Pochopili, že spoločnosť môže fungovať len vtedy, keď obyvatelia nebudú na seba agresívni,“ upozorňuje Martin Dolejš. Dnes takmer všetci chcú mať všetko. A aj deti, samozrejme. Niektoré z nich netúžia chodiť na brigády, šetriť si peniaze, a tak začnú kradnúť a zneužívať iných ľudí, len aby získali výhody. Deti to majú všetko odpozorované zo spoločnosti. Niektoré deti sa správajú aj k učiteľom arogantne. Často je to preto, lebo tak isto sa k učiteľom správajú aj rodičia. A rodičia sa nemusia agresívne prejavovať priamo v škole. Stačí, keď doma na učiteľov nadávajú.
Zmena hodnôt ako cesta k lepšej budúcnosti
Zmena môže nastať len zmenou hodnôt. „V minulosti bolo menej ľudí, ktorí túžili po moci, peniazoch a funkciách. Mali v sebe aj určitú mieru pokory a úcty k iným. Dnes takéto niečo už takmer neexistuje. V minulosti bolo viac ľudí spokojných so svojím životom. Vedeli sa radovať v rámci svojej rodiny, a to im k životu stačilo. Dnes je to iné. Dnes chce čoraz viac ľudí kupovať drahé autá, kamarátiť sa s vplyvnými ľuďmi, kupovať luxusné dovolenky. Málo je tých, ktorých zaujíma vnútorná spokojnosť, zmysel života, pomoc druhým, zdravý a slušný život,“ upozorňuje Martin Dolejš. Keď takýto prístup k životu deti vidia u svojich rodičov, prestávajú veriť v dobro, je samozrejmé, že narastá u nich agresivita a nepáči sa im reálny svet. Nemôžeme byť prekvapení, že virtuálny svet im je sympatickejší, utiekajú sa smerom k nemu a stávajú sa závislými.
Túto situáciu môže zmeniť len nové nastavenie hodnôt v spoločnosti. Keď deti budú vidieť, že pravda je skutočnou pravdou, že dobrými ľuďmi sú ľudia spravodliví, čestní, pracovití a čestní, tak sa budú snažiť stať takými aj ony.
Vplyv generácií na pohyb a životný štýl
Vzťah k pohybu, voľnočasovým aktivitám aj učeniu sa mení s každou novou generáciou. Generácie X, Z, mileniáli aj súčasná alfa vyrastali v odlišných podmienkach. Učiteľky Športovej akadémie Mateja Tótha, Veronika Marušáková a Lýdia Pažitková, ktoré vychovávajú deti naprieč generáciami, priblížili tieto rozdiely.
Lýdia zdôrazňuje, že už v prvom ročníku vie učiteľ telesnej výchovy "namotať" deti na šport. Vždy sa snažila upozorniť rodičov na talent detí a podporiť ich v ďalšom rozvoji. Veronika, ktorá učí na druhom stupni, sa zameriava na motiváciu detí a povzbudzuje ich, aby sa nebáli skúšať nové veci. Cieľom je, aby si deti užívali pohyb, aby šport nebol povinnosťou, ale radosťou a zábavou.
Šport ako nástroj rozvoja osobnosti
Šport nie je len o fyzickej kondícii, ale aj o formovaní charakteru. V Akadémii vnímajú obrovskú spolupatričnosť medzi deťmi, ktoré sa navzájom podporujú a tlieskajú si. Aj menej pohybovo zdatné dieťa sa vďaka podpore ostatných cíti lepšie a má väčšiu motiváciu.
Hodiny telesnej výchovy sú dnes „plné farieb“ vďaka množstvu moderných pomôcok, ktoré samy osebe okamžite zaujmú deti. Zo športu sa nemôže vytratiť radosť a hravosť. Rodičia by preto nemali očakávať od detí výsledky vrcholových športovcov a vytvárať na ne tlak. Vďaka ŠAMT-u sa na hodiny zaradili aj cvičenia zamerané na vývojovú kineziológiu, ktorá má obrovské fyzické benefity pre deti. Telesná je dnes zábava, pričom skvelo pohybovo rozvíja deti.
Šport nás učí dodržiavať pravidlá, vyrovnať sa s neúspechom a mentálne zvládnuť výhry. Učí deti správať sa s úctou a rešpektom k spoluhráčom, podporuje spoluprácu a priateľstvo. Učí ich, že posmech nemá miesto ani v hre, ani v živote. Deti sa učia hrať fair-play, rešpektovať pravidlá aj súpera bez ohľadu na výsledok. Uznanie víťazstva druhých je rovnako dôležité ako túžba vyhrať a prehry by ich nemali odrádzať, ale skôr motivovať ďalej sa zlepšovať.
Schopnosť zvládať výhry aj prehry sa prirodzene prenáša aj do iných oblastí života. Deti sú schopné lepšie reagovať na konflikty, zvládať sklamania a budovať si pevnejšie vzťahy. Tieto hodnoty získané prostredníctvom športu sprevádzajú deti aj mimo ihriska a pomáhajú im rozvíjať sa.
Nové trendy a rodičovský vplyv na pohyb detí
Životný štýl detí sa zmenil, menej sa hýbu vonku. Školy sa snažia prispôsobiť novým trendom. Využívajú interaktívne zóny na chodbách a organizujú aktívne veľké prestávky. Deti sa hýbu rady, ak je pohyb spojený so zábavou.
Silný vzor v rodine je základ. Deti zo športových rodín sú často výkonnejšie. Pár rokov si však všímam, že deti majú problém zvládať náročné situácie, pretože sú naučené, že rodičia to za ne vyriešia. Rodičia by nemali robiť všetko za deti. Mali by ich viac skúšať, vystavovať náročnejším situáciám či výzvam a ísť im príkladom.
Stres a tlak: Ako sa deti vyrovnávajú s nárokmi?
Dnešné deti zvládajú prekážky ťažšie. Na druhej strane sú dnešné deti tlačené do výkonu. Rodičia očakávajú vynikajúce školské výsledky, keď dieťa donesie horšiu známku, rodič ide za učiteľom. Rovnako je to aj v športe. Rodičia deťom hovoria, akí budú skvelí futbalisti, že dajú veľa gólov. Keď sa deťom potom nedarí, sú v strese. Na zápasoch rodičia na deti kričia, vyvíjajú na ne tlak a deti z toho niekedy úplne kolabujú. Akoby sa vytratila radosť z pohybu a hravosť.
Za veľkými očakávaniami aj prísnosťou rodičov je mnoho faktorov. Pri športe malých detí robia viac stresu rodičia. Majú vysoké očakávania už na začiatku trénovania. Na tréningoch rodičia často stoja za mantinelom a kričia na deti, čo trénera a aj deti rozptyľuje. Deti mi často hovoria, že musia ísť na tréning, a sťažujú sa, že si ani neoddýchli. Rodičia ich tlačia do výkonu a chcú z nich mať vrcholových športovcov.
Deti sú často športom preťažované. Rodičia veľa pracujú, na deti nemajú čas, tak ich zapisujú na viacero krúžkov, do toho sa musia ešte učiť, robiť si úlohy. S preťažovaním detí súvisí aj ďalšia téma - deti nemajú čas na nudu. Deti by sa mali vedieť nudiť. Vtedy si nájdu činnosť alebo pohybovú aktivitu, ktorá ich rozvíja aj baví. Všeobecne sa odporúčajú dva krúžky. Rodičia by si mali uvedomiť, že je potrebné tráviť s deťmi čas. Nielen prehodiť pár povinných slov po škole, ale skutočne aktívne s nimi tráviť čas - hrou, športom, výletmi, podnetnou debatou.
Obdobie vzdoru a emocionálna regulácia: Ako na to?
Vedkyňa Jana Bašnáková z Dondersovho centra pre kognitívne neurozobrazovanie v holandskom Nijmegene vysvetľuje, že obdobie vzdoru, ktoré trvá od 18 mesiacov do 4,5-5 rokov, nie je primárne o vzdore, ale o reakcii dieťaťa na silné emócie, ktoré ho zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. Dieťa nie je malý dospelý, je impulzívne, rigidné, egocentrické a myslí si, že „všetko je tu pre mňa“. Jeho mozog, konkrétne nedozretá prefrontálna kôra, ešte nedokáže efektívne utlmiť silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.
Pri silnej emócii je najlepšie byť pri dieťati, nejak to prečkať, prípadne ho odstrániť z danej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby jej dieťa porozumelo. Uznanie emócie, napríklad: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel,“ pomôže dieťaťu cítiť, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Fyzický kontakt, napríklad objatie, môže pomôcť, no niektoré deti ho počas silnej emócie nemajú rady. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť.
V situáciách, keď sa ponáhľame do práce alebo škôlky a dieťa sa nechce obliecť, je dôležité, aby malo dostatok času a aby mu bolo jasné, čo sa bude diať. Vytvorenie rutiny, zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje, pomáha zvládnuť aj náročné situácie.
Pri hádkach detí na ihrisku o hračky či atrakcie, ako je šmykľavka, je dôležité situáciu opísať ako komentátor: „Vidím, že to veľmi chceš, ale teraz je na šmykľavke chlapček. Viem, že je ti to ľúto, ale potom pôjdeš aj ty.“ V takom prípade treba ošetriť plač dieťaťa. Zabrániť eskalácii pomôže aj presmerovanie pozornosti na inú aktivitu.
Láska a limity: Dva piliere výchovy
Dieťa potrebuje dve „L“: lásku a limity. Potrebuje cítiť, že ho máme radi, no zároveň potrebuje mať hranice. Hranice znamenajú vyžadovať od dieťaťa primerané správanie a zároveň vytvoriť predvídateľný svet so štruktúrou a rutinou. Pri uplatňovaní hraníc je dôležité byť konzistentný, pretože dieťa potrebuje mať kontrolu nad svojím okolím.
Motivovať dieťa porovnávaním s tým, aké bolo v minulosti, je účinné. Porovnávanie s inými deťmi však dieťaťu nerozumie. Je lepšie predvídať a odstrániť dieťa zo situácie ešte predtým, než eskaluje, ako sa spoliehať na jeho vyvíjajúcu sa schopnosť ovládať svoje impulzy.
Pri situáciách, ako je hryzenie, je dôležité dieťa z nich vziať, emócie osloviť, pomenovať a vyjadriť ich intenzitu. Až keď emócia odznie, k situácii sa možno vrátiť a poskytnúť logické vysvetlenie. Rodič by mal modelovať emočnú reguláciu počas bežného dňa, komentovať svoje pocity a spôsoby ich riešenia.
Detské úzkosti a rodičovské očakávania
Psychológ a špeciálny pedagóg Viktor Križo pracuje s deťmi, ktoré chcú ubližovať sebe alebo druhým. Hovorí o „náročnej láske“, ktorá nás môže veľa naučiť. Zlo nie je v hlavách zlých, ale v bezmocnosti si ním občas pomáhame všetci. Hovorí sa tomu násilná komunikácia, keď žalostne chceme naplniť naše potreby, ale nevieme ako.
Deti, ktoré sa trápi alebo chcú trápiť druhých, potrebujú špecifickú pozornosť a láskavé zaobchádzanie. Je dôležité im porozumieť, namiesto ich nálepkovania ako „problematické“. Tieto deti sa učia od nás, preto je kľúčové, aby sme im boli dobrým vzorom a učili ich zdravým spôsobom vyjadrovať svoje emócie a napĺňať svoje potreby.
tags: #deti #rozpravali #cim #chcu #byt