Človek, ako tvor spoločenský, je neoddeliteľne spätý s inými bytosťami. Potrebuje niekoho ďalšieho, aby mohol dýchať a premýšľať. Táto základná potreba spolupatričnosti a vzájomnej závislosti formuje naše životy a hodnoty. Keď študent v 21. storočí premýšľa nad najväčšou hodnotou svojho života, táto otázka sa stáva zložitou. V dnešnom konzumnom svete dominuje honba za peniazmi a úspechom, kde rýchlosť životného štýlu často určuje heslo: „Kto má peniaze, má moc!“ Materiálne hodnoty sa tak na prvý pohľad javia ako tie najdôležitejšie.
Avšak hlbšie zamyslenie nás vedie k preskúmaniu aj iných, menej hmatateľných hodnôt. Viera, zdravie, láska - to všetko sú pilieriky, na ktorých staviam svoj život. Ale čo ak stratíme zdravie? Kto nám pomôže? Lekár - človek. Ak pochybujeme o svojej viere, kto nám ju objasní? Kazateľ - človek. Keď nás prepadne smútok, kto nám podá pomocnú ruku? Priateľ - človek. A ak nám chýbajú financie, kto nám poskytne prácu? Zamestnávateľ - človek. Dokonca aj pri zariaďovaní nášho domova, kto navrhne jeho podobu? Architekt - človek. Keď sa tieto otázky vynárajú, uvedomíme si, že nad láskou, vierou, zdravím a peniazmi stojí iná, univerzálnejšia hodnota - človek. Je to práve človek, kto je základom našej existencie a kto nám umožňuje prekonávať životné prekážky.
Vedomie vlastnej omylnosti: Cesta k ľudskosti
Človek sa už dávno korunoval za pána všetkého tvorstva. Svoju nadradenosť si postavil na schopnosti logicky rozmýšľať a pretvárať okolie pre svoje potreby. Ak sme však takí dokonalí, nemali by sme sa dopúšťať žiadnych chýb v myslení či konaní. Ale máme vôbec nejaké chyby? Máme si čo priznávať? Veru máme! Stačí sa pozrieť späť do histórie a zistíme, že dejiny ľudstva nie sú len dejinami rozvoja a pokroku, ale aj dejinami našich omylov a chýb.
V starovekom Grécku panoval názor, že otroci nie sú ľudia a nemali by mať žiadne práva. Napriek tomu sa medzi týmito „neľuďmi“ našiel človek, ktorého pozná celý svet - Ezop, bájkar, ktorý vedel svojou múdrosťou zachytiť podstatu ľudského bytia. Jeho dedičstvo svedčí o vysokej hodnote jeho práce, aj napriek jeho postaveniu. Našťastie sme si priznali svoj omyl a zrušili nezmyselné delenie na otrokov a pánov.
V každom historickom období sa nájde nejaká mýlka. Galileo Galilei prvý prišiel na to, že stredom vesmíru nie je Zem, ale Slnko. Vtedajší cirkevní hodnostári a učenci, poplatní dobovému učeniu, však nechceli priznať svoj omyl. Galilea upálili na hranici ako bezbožníka, ktorý hlása hriešne myšlienky. Bol to človek, ktorý mohol dospieť k ešte väčším objavom, keby niekto priznal, že urobil chybu. Rovnaký osud čakal v minulosti aj ľudových liečiteľov a mastičkárov. Koľko ich muselo zomrieť, kým sme pripustili, že na ich „šarlatánstve“ naozaj niečo je. Dnes sa rastliny a ich liečivé účinky bežne využívajú vo farmaceutickom priemysle.
Naša minulosť nám ukazuje, že slová Stanislawa Dygata: „Život spočíva v úsilí čo najúčinnejšie neutralizovať následky hlúpostí, ktorých sa človek kedysi dopustil,“ nie sú iba prázdnou frázou. Priznať sa k niečomu zlému nie je ľahké. Malé dieťa sa len ťažko priznáva k zjedeniu zakázaného cukríka. Dospelí často tvrdošijne trvajú na svojom názore, aj keď vedia, že sa mýlia. Nechcú sa cítiť trápne pred známymi, alebo nechcú svojim deťom ukázať, že aj oni sa môžu mýliť. Niekedy sa fakt, že sme sa mohli mýliť, prejaví až tak ďaleko, že sa rozpadajú rodiny a priateľstvá.
My ľudia sme už raz takí! Vieme upozorňovať na chyby iných, dokonca omyly druhých sú často dôvodom nášho vlastného potešenia, no vlastné chyby nevidíme. To, že si niekto prizná chybu, by však nemalo byť posledným krokom. Pre každého človeka by to mala byť skúška vlastného svedomia. A ak už človek prešiel touto skúškou, mal by urobiť aj niečo, aby svoju chybu napravil.
Veľakrát si povieme, že keby sme nejakú vec mohli urobiť ešte raz, urobíme ju inak, lepšie, bez chýb. V tom tkvie podstata problému robenia a priznávania chýb. „Rozumný človek sa učí z chýb iných, hlúpy zo svojich vlastných.“ Na to, aby sme sa mohli učiť, musíme vedieť priznať chybu a hľadať príčinu, prečo sme ju urobili. Zbytočne sa bude záhradník vyhovárať, že kvietok mu nevyklíčil preto, že nepršalo. Musí priznať, že urobil chybu, keď semienko málo polieval. Keď to urobí, poučí sa a aj iní budú vedieť, ako sa starať o také semienko. Ak si však nebol schopný priznať vinu a tvrdošijne sa bránil zodpovednosti, urobí ďalšiu chybu. Veľkí ľudia sa učia zo svojich chýb, malí ľudia sa k nim nepriznávajú. Každý z nás by mal medzi chybami, ktoré urobil, listovať ako v múdrej knihe, aby si už nikdy nemusel vyčítať, že znovu raz urobil tú istú chybu. Priznajme, že nie sme žiadni nadľudia, ktorí sú neomylní. Keď dokážeme byť zodpovední za svoje konanie a myslenie, vtedy sa človek stáva človekom, naberá ľudské rozmery.
Kritické myslenie: Štít proti predsudkom a fanatizmu
Nie každý človek si navykol kriticky sa zamyslieť. Mnohí v lenivosti ducha prijímajú bez zdôvodnenia názory iných, neskúmajú ich oprávnenosť a netrápia ich logické protirečenia. Zostávajú hluchí k námietkam a nezaujímajú ich názory iných. Ich videnie sveta je čierno-biele, jednoduché a nezdôvodnené. V krajnom extréme ide o človeka, s ktorým je škoda strácať čas a energiu, je hluchý k akýmkoľvek námietkam a opakuje si len svoje. Jeho nešťastím je, že sa takto primkne iba k úzkej spoločnosti rovnako nevidiacich a rovnako odmietajúcich širšie hľadiská. Stráca inteligentných, uvažujúcich kamarátov.
Jednostranné postoje berú na seba najrôznejšie podoby. Vypätý nacionalizmus a šovinizmus zakladajúci obdiv k vlastnému národu na nenávisti ku všetkým ostatným je jedným z nich. „Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi,“ píše Ľudovít Štúr v roku 1853! Z nenávisti ku všetkému cudziemu vychádza aj rasizmus, uznávajúci iba vlastnú, takzvanú čistú rasu. Odmietanie žien (mizogýnia) alebo strach z mužov (androfóbia) sú tiež dôsledkom skresleného, úzkeho pohľadu. Odmietanie iných náboženstiev (bigotnosť, fundamentalizmus) malo a má často veľmi neblahé dôsledky až po fyzickú likvidáciu nevercov. Stretneme sa však aj s negatívnym postojom k starým ľuďom (ageizmus) alebo nevraživosťou voči deťom (mizopédia). Všimnime si, že všade tu chýba tolerancia, láska, porozumenie. Predsudky existujú voči chorým ľuďom, voči obéznym, chudobným i nenadaným.
O čom svedčia takéto fanatické, málo informované a nenávistné postoje? Ich vznik môžeme pripísať trom príčinám. Po prvé, dotyčný sa stotožnil s niektorou jemu blízkou, málo informovanou osobou, najčastejšie s jednostranne zameranými rodičmi a už nikdy sa nezamyslel nad oprávnenosťou ich názorov. Odklon od rodičovského názoru by pokladal za neveru a zradu, hoci láska sa prejavuje aj v kritickom domýšľaní, ako to napríklad robil mladý Milan Rastislav Štefánik.
Po druhé, tragickým predsudkom je neinformovanosť alebo východisko z nesprávnych údajov. „Odborné“ dôkazy o menejcennosti niektorých rás sa ukázali ako dôsledok nevhodných kritérií. Tretia príčina spočíva v tom, že človek hľadá pocit spolupatričnosti s rovnako zmýšľajúcimi jedincami, získava dôvod k nenávisti a agresii a falošnou ideológiou napĺňa svoj inak prázdny život. Život postavený na nenávisti je osobnou tragédiou a prípadné precitnutie môže viesť k depresii z premárneného času. Rôzne skupinky neonacistov a neofašistov, ktoré sa hlásia o pozornosť, nie sú ničím iným, než dôkazom chýbajúcej ochoty k hlbšiemu zamysleniu a poctivému hľadaniu zdôvodneného životného postoja. Prevaha negatívnych afektov im bráni pokojne uvažovať.
Naučiť sa kriticky myslieť, vypočuť si jednu, druhú aj tretiu stranu, pozháňať si širšie informácie a samostatne usudzovať, to je poslanie inteligentného človeka, ktorý si váži svoju potenciu vychádzajúcu z najzložitejšieho systému - ľudského mozgu. Človek nedozrie automaticky. K dovŕšeniu jedinečných možností ľudskej osobnosti je potrebné prejsť namáhavým obdobím vnútorného sebavýchovného a premýšľavého zretia, ktorému istý nemecký filozof priliehavo vravel filozofická puberta. Tieto roky vnútorného hľadania ležia kdesi medzi dvadsiatkou a tridsiatkou a pokračujú celoživotne. Treba sa vyrovnať s názormi rodičov, prevziať ich alebo bez straty lásky kriticky odmietnuť. Rovnako kriticky sa však postaviť k názorom priateľov aj k moderným trendom súčasnej spoločnosti.
5 tipov na zlepšenie vášho kritického myslenia – Samantha Agoos
Vznik slovenskej literárnej moderny a jej odraz v spoločnosti
Na začiatku 20. storočia dochádzalo v literatúre k rýchlejšiemu striedaniu prúdov a smerov. Tieto zmeny vyplývali zo zmien v spoločenskom živote - maďarizácia, vojna, vznik Československej republiky. Narástla robotnícka trieda, odpor voči spoločnosti, a človek sa cítil bezmocný. Na básnikov vplýval pesimizmus a individualizmus. Preto začala vznikať slovenská literárna moderna ako prejav protirečenia spoločnosti. Taktiež vznikol pojem „umenie pre umenie“.
V svetovej moderne sa stretávame s tulákmi a bohémmi. Zakladateľom slovenskej literatúry bol Ing. Ján Botto, ktorý študoval v Rimavskej Sobote a v Brašove. Bol tiež prekladateľom rumunských básnikov.
Napriek úvahám o „umení pre umenie“ sa v tomto období kládol dôraz aj na spoločenskú angažovanosť a prácu pre národ. Literatúra sa stala zrkadlom doby, odrážajúcim nielen vnútorné pohnútky jednotlivca, ale aj širšie spoločenské otrasy a túžby.
V kontexte týchto turbulentných zmien je otázka vlastnej hodnoty a identity ešte naliehavejšia. Ako sa v tomto chaose nájsť? Ako si udržať vlastný názor a zároveň byť otvorený svetu? Odpoveď spočíva v neustálom dialógu - s vlastným vnútrajškom, s inými ľuďmi a s históriou. Len tak môžeme prekonať vlastné obmedzenia a stať sa skutočne slobodnými a zodpovednými bytosťami.