Pred dvadsiatimi rokmi sa Slovensko, spolu so Slovinskom, Estónskom, Lotyšskom, Litvou, Rumunskom a Bulharskom, stalo plnohodnotným členom Severoatlantickej aliancie. Tento historický krok nebol výsledkom náhody, ale dlhodobého zahraničnopolitického snaženia, ktoré sa začalo formovať už v prvých rokoch po páde komunistického režimu. Členstvo v NATO, spolu s integráciou do Európskej únie, patrilo k hlavným priorít všetkých štyroch Vyšehradských štátov po roku 1989. Už prvá zahraničnopolitická koncepcia Slovenska z januára 1991 jasne stanovila tieto ciele, hoci na ich naplnenie si krajina musela počkať jedenásť rokov.
Počiatky integračných snáh a alternatívy
Počiatočné obdobie po roku 1989 prinieslo rôzne geopolitické úvahy. V roku 1990 sa krátko objavila myšlienka akýchsi Paneurópskych konfederácií, najmä v reakcii na obavy Václava Havla z možného zotrvania sovietskych vojsk na území Československa. Podobné neistoty vnímali aj iní lídri v regióne. Avšak, ako sa napätie postupne uvoľňovalo a bolo jasné, že Sovietsky zväz sa sťahuje, záujem o alternatívne formy spolupráce klesol. Namiesto toho sa pozornosť sústredila na etablované západné štruktúry. Už v marci 1990 navštívili ministri zahraničných vecí Poľska a Československa centrálu NATO v Bruseli, ku ktorým sa v júni pridal aj ich maďarský kolega. Rozpad Varšavského paktu 1. júla 1991 len potvrdil smerovanie k západnej integrácii, čo bolo opätovne potvrdené na Pražskom samite Vyšehradskej štvorky v máji 1992.
Cesta k NATO: Vzťahy s USA a Partnerstvo za mier
Napriek jasnému cieľu, cesta k členstvu v NATO nebola pre krajiny strednej a východnej Európy jednoduchá. Američania, ako kľúčový hráč Aliancie, si neboli istí, či chcú prijímať nových členov. Václav Havel a Lech Wałęsa sa počas návštev u prezidenta Clintona snažili presvedčiť ho o potrebe rozšírenia. Wałęsa otvorene hovoril o strachu z Ruska a o potenciálnej agresívnej politike Moskvy voči Poľsku a Ukrajine.
Clintonova administratíva však spočiatku váhala a namiesto priameho prijatia ponúkla koncept Partnerstva za mier (PfP). Tento program mal slúžiť ako dočasné riešenie, kým sa nevyjasní budúcnosť Aliancie. Pre stredoeurópske a baltské štáty však PfP predstavovalo nedostatočné riešenie, keďže neposkytovalo žiadne konkrétne bezpečnostné záruky. Vnímali ho skôr ako taktiku na oddialenie rozhodnutia zo strany USA.
Vysokí predstavitelia kandidátskych krajín, ako napríklad Lech Wałęsa v roku 1994, vyjadrovali svoje obavy. Wałęsa vtedy prirovnával ruské záväzky k situácii, kde "jedna ruka drží pero a druhá granát". Václav Havel sa snažil získať od Clintona garancie, že Partnerstvo za mier je len "prvým krokom vedúcim k plnému členstvu" v NATO. Rastislav Káčer, ktorý sa neskôr vyjadril k pozícii kandidátov v 90. rokoch, zdôraznil: "My nechceme partnerstvo, my chceme členstvo." Bývalý riaditeľ CIA Robert Gates reflektoval, že hlavným dôvodom pre vstup do NATO bol jeho charakter vojenskej aliancie, pričom krajiny s dlhoročnou skúsenosťou s Ruskom si boli vedomé možného návratu agresívnej politiky Moskvy. Časť Clintonovej administratívy si podľa neho plne neuvedomovala pretrvávajúci význam NATO.
Čečenský šok a jeho dopad
Začiatok čečenskej vojny v roku 1994 výrazne prehĺbil nedôveru voči Moskve, najmä v Poľsku, ktoré začalo naliehať na urýchlené prijatie do NATO. Hoci z pohľadu medzinárodného práva bolo ruské konanie v Čečensku vnímané ako vnútorná záležitosť (s výnimkou Afganistanu ovládaného Talibanom, žiadny štát neuznal nezávislosť Čečenska), vojna v regióne vyvolala obavy v mnohých krajinách bývalého východného bloku.
Čečenskí separatisti na začiatku 90. rokov neboli primárne islamskými fundamentalistami, ale skôr nacionalistami, ktorí sa podobali na politické elity v mnohých postkomunistických štátoch. Aj prezident Džochar Dudajev bol vtedy rešpektovaným bývalým generálom Sovietskej armády. Situácia sa zmenila po jeho smrti v roku 1996 pri ruskom nálete a po tom, čo sa ukázalo, že islamisti získavajú podporu z arabských štátov.
Napriek tomu, že nikto nemal v pláne uznať nezávislosť Čečenska, bombardovanie Grozného presvedčilo mnohých, že Rusko sa v zásade nezmenilo. Moskve sa vyčítalo mimoriadne brutálne riešenie konfliktu, ktorý mohol byť vyriešený rokovaniami. V USA tiež pokleslo presvedčenie o Rusku ako o spoľahlivom partnerovi. Navyše, kampaň za rozšírenie NATO podporovali aj početné komunity amerických Poliakov, pobaltských národov a Slovákov.
Slovensko: Vnútropolitické prekážky a stratené príležitosti
Na Slovensku sa dianie v Čečensku odrazilo menej a zahraničná a bezpečnostná politika ustúpila do pozadia domácim problémom. Hoci Vladimír Mečiar oficiálne deklaroval cieľ členstva v EÚ a NATO a jeho vláda to mala aj vo svojom programovom vyhlásení, kroky ako únos Michala Kováča mladšieho alebo vylúčenie poslanca Františka Gauliedera z parlamentu boli s členstvom v týchto organizáciách nezlučiteľné.
Koaličná Slovenská národná strana (SNS) na čele s Jánom Slotom navyše už vtedy presadzovala protizápadnú líniu a vyzývala voličov, aby sa nenechali "oklamať" a nedopustili, aby "synovia nášho národa umierali a bojovali v cudzích krajinách za záujmy veľkokapitálu".
Americký diplomat Ronald Asmus v tejto súvislosti poznamenal: "Krajinou, ktorá neriešila svoje problémy a diskvalifikovala sa z prvého kola rozširovania, bolo Slovensko." Hoci sa objavili obvinenia slovenských predstaviteľov o "tajnej dohode" s Moskvou, realita bola taká, že Slovensko sa diskvalifikovalo samo. V čase, keď americká vláda začala diskutovať o tom, ktoré krajiny bude podporovať, nebol v nej nikto, kto by na nadchádzajúcom samite v Madride podporil kandidatúru Slovenska.
Vladimír Mečiar sa snažil neúspech pri rokovaniach bagatelizovať. V roku 1995 vyhlásil, že "ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ". V roku 1997 jeho minister vnútra Jozef Krajči zmaril referendum o vstupe do NATO, ktoré obsahovalo aj absurdné otázky týkajúce sa rozmiestnenia jadrových zbraní. Volebná účasť dosiahla len 9,53 percenta, čo znamenalo, že referendum bolo neplatné. V dôsledku týchto udalostí sa vstup Slovenska do Aliancie stal nemožným a Slovensko sa ako jediný štát Vyšehradskej štvorky nedostalo na pozvánku na Madridskom samite v roku 1997. Madeleine Albrightová, vtedajšia americká ministerka zahraničných vecí, o rok neskôr opísala Slovensko ako "čiernu dieru na mape Európy".
Koniec anomálie a cesta k členstvu
Prístupový proces sa obnovil až po víťazstve pro-mečiarovskej opozície v roku 1998. Avšak, na prístup spolu s Poľskom, Maďarskom a Českom už bolo neskoro. Títo traja partneri vstúpili do NATO 12. marca 1999 bez Slovenska. Dzurindova vláda bola odhodlaná nenechať si ujsť ani druhé kolo rozširovania, ktoré prišlo v roku 2004.
HZDS už bolo v opozícii a dokonca aj zdiskreditovaný Vladimír Mečiar sa vrátil ku karte členstva, pričom v apríli 2001 vyhlásil, že HZDS je "garantom kontinuity pokračovania prístupového procesu do NATO". Za členstvo Slovenska vtedy lobovali aj českí a poľskí politici, ako napríklad vtedajší minister zahraničných vecí Bronisław Geremek.
Neistotu okolo budúcnosti Slovenska definitívne ukončilo druhé víťazstvo Mikuláša Dzurindu v septembri 2002. Hoci HZDS bolo stále najsilnejšou stranou, Dzurindova vláda mohla v obmenenej podobe pokračovať. Na Pražskom samite v novembri 2002 Slovensko spolu s tromi pobaltskými štátmi, Slovinskom, Rumunskom a Bulharskom dostalo pozvánku do NATO. Rokovania sa začali v decembri a 26. marca 2003 budúci členovia podpísali prístupové protokoly. V apríli členstvo Slovenska schválil parlament aj prezident Rudolf Schuster. O rok nato bola zavŕšená ratifikácia všetkými členskými štátmi NATO. Slovenská vlajka pred centrálu NATO v Bruseli prvýkrát zaviala 2. apríla 2004.
Dvadsať rokov v NATO: Bezpečnosť, prosperita a výzvy
Dvadsať rokov po vstupe do NATO prinieslo Slovensku nespochybniteľné benefity. Pohľad na susedné krajiny bývalého Sovietskeho zväzu ukazuje, že z deviatich štátov v Európe a na Kaukaze len tri pobaltské štáty unikli vojne a zachovali si suverenitu. Moldavsko a Gruzínsko zažili separatistické vojny podporované Ruskom a dodnes sú čiastočne pod ruskou okupáciou. Vojna na Ukrajine stále zúri, Arménsko a Azerbajdžan viedli dve medzištátne vojny a Bielorusko je dnes suverénnym štátom len na papieri, keďže Lukašenkov režim je životne závislý od podpory Moskvy.
Význam NATO si plne uvedomujú aj na Balkáne. Po krvavom rozpade Juhoslávie sa takmer všetky krajiny regiónu, okrem Srbska, snažili a naďalej snažia stať členmi Aliancie.
Slovensko vďaka členstvu dokázalo ušetriť približne pol percenta HDP ročne v porovnaní s obdobím pred vstupom. Okrem toho, státisíce mužov pravdepodobne vďačia Aliancii za zrušenie povinnej vojenskej služby. Otázkou tiež zostáva, či by bez vízie členstva v NATO bol možný rýchlejší vstup do Európskej únie. Z dvanástich štátov, ktoré sa stali členmi EÚ v 21. storočí, sa len Cyprus nestal členom NATO pred svojím vstupom do Únie.
Geopolitická situácia potvrdzuje potrebu bezpečnostného dáždnika. Ako poznamenal jeden z aktérov, "možno to bol viac inštinkt ako nejaké logické zdôvodnenie, ktorý mi našepkával, že takto geopoliticky situovaná krajina s takou minulosťou proste musí mať ten bezpečnostný dáždnik. Môžeš byť bohatá, ale ak ťa okradnú, lebo si slabá, asi to nie je veľmi dobré."
Igor Melicher o postavení Slovenska v NATO, či vytváraní euróskych obranných síl | Štúdio SITA
Postoje verejnosti a politické rozdelenie
Napriek jasným benefitom členstva v NATO a EÚ, postoje slovenskej spoločnosti k týmto inštitúciám, ako aj k veľmociam ako USA a Rusko, vykazujú hlboké rozpory. Podľa prieskumu agentúry Focus z februára 2025, Slováci sú v otázke EÚ a NATO ukotvení na Západe, no voči USA a Rusku prechovávajú skepsu.
Najväčšej obľube sa na Slovensku teší EÚ (52 % sympatie), tesne nasledovaná NATO (51 % pozitívny vzťah). Vo vnímaní USA a Ruska je však spoločnosť oveľa kritickejšia. K USA má sympatie len 28 % občanov, zatiaľ čo 60 % deklaruje nesympatie. Ruská federácia dopadla ešte horšie, s len 27 % pozitívnych vzťahov a 61 % negatívnych postojov.
Prieskum odhalil tri odlišné názorové tábory v závislosti od politických preferencií:
Vyhranený prozápadný blok (PS, SaS, Demokrati): Títo voliči vo veľkej miere podporujú EÚ a NATO (okolo 90 %) a majú silný odpor voči Rusku (približne 90 % negatívny postoj). Prekvapivo, podpora USA nie je bezvýhradná, pričom u voličov PS a SaS prevažuje skôr negatívny alebo vlažný postoj.
Proruský a euroskeptický blok (Smer, Republika, SNS): Tento blok združuje voličov s extrémnejšími postojmi. Voliči Republiky prejavujú až 79 % pozitívny vzťah k Rusku a odmietajú EÚ a NATO (viac ako 75 %). Voliči Smeru-SD preferujú Rusko (61 % sympatie), no odmietajú EÚ (66 %) a NATO (61 %), pričom voči USA vyjadrujú ešte silnejší odpor (64 %). Podobné, aj keď miernejšie, postoje vykazuje aj SNS.
Stredový a konzervatívny blok (Hlas, KDH, Hnutie Slovensko): Voliči Hlasu-SD predstavujú stredový bod. Sú proeurópski (61 % pozitívny postoj k EÚ), no v otázke NATO sú rozdelení (47 % za, 47 % proti). Pri Rusku a USA prevažujú nesympatie. Konzervatívne strany ako KDH a Hnutie Slovensko si zachovávajú prozápadné ukotvenie, podporujú EÚ a NATO a prechovávajú silný odpor voči Rusku. Aj u nich však nájdeme vysokú mieru nedôvery voči USA.
Zahraničnopolitická orientácia je tak jedným z najsilnejších deliacich znakov slovenskej spoločnosti. Slováci patria medzi najskeptickejších členov NATO, pričom len pätina ľudí podporuje vystúpenie z Aliancie, zatiaľ čo dve tretiny sú proti. Podobne sme skeptickí aj v otázke ďalšej podpory Ukrajiny.
Napriek tomu, prieskum z februára 2025 ukazuje, že až 67 % opýtaných nesúhlasí s vystúpením Slovenska z EÚ. Väčšina voličov rôznych politických strán podporuje zotrvanie v EÚ, s výnimkou voličov SNS a Republiky. V otázke NATO sú postoje podobné: dve tretiny populácie je proti vystúpeniu. Výraznejšie proti sú najmä vysokoškolsky vzdelaní ľudia a obyvatelia Bratislavského kraja.
Online prieskum, ktorý sa uskutočnil od 5. do 9. februára 2025, zahŕňal 1 001 respondentov vo veku 18+, ktorí tvorili reprezentatívnu vzorku online populácie. Výskumná agentúra NMS Market Research, s pobočkami v Česku, Maďarsku, Thajsku a na Slovensku, sa okrem výskumu trhu zaoberá aj politickými a spoločenskými témami.