S príchodom jari sa príroda prebúdza k novému životu. Teplé slnečné lúče, jemný dážď a osviežujúci vánok stimulujú rast a obnovu. Tento proces prebúdzania sa však netýka len rastlín a zvierat, ale aj nás, ľudí. Potrebujeme slnečné dlane, ktoré nás nežne objímu, pokojný dážď, ktorý uhasí náš smäd po živote, a jemný vánok, ktorý nám prinesie posolstvo nádeje a rastu.
Vôľa rastu: Od slepca Bartimeja po moderného človeka
V centre tohto procesu rastu stojí naša vnútorná túžba, naša vôľa. Túžba po raste, po naplnení, po zmysle. Túto túžbu môžeme vidieť v príbehu slepca Bartimeja z Jericha. Hoci sedel pri ceste a žobral, jeho duch bol mladý a plný chcenia. Chcel vidieť, chcel rásť, chcel žiť plnohodnotný život. Jeho príbeh nám pripomína, že aj v zdanlivo bezvýchodiskových situáciách je možný rast a zmena, ak v sebe nosíme túžbu po lepšom.
Podobne aj mladý muž, ktorý padol Ježišovým nohám s otázkou: "Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?", vyjadroval túžbu po niečom viac, po naplnení, po večnosti. Mladý Šalamún, keď mu Boh ponúkol čokoľvek, si vyžiadal múdrosť, aby mohol správne vládnuť a žiť. Tieto príklady nám ukazujú, že mladosť je často spojená s intenzívnym chcením, s túžbou po rastu a napredovaní.
Avšak toto chcenie môže mať aj svoju tienistú stránku. Niekedy mladí ľudia chcú viac "mať" ako "byť". Túžia po okamžitom uspokojení, po pozlátkach tohto sveta, po ľahkom úspechu bez námahy. Príbeh ctižiadostivého Augustína, ktorý sa stratil v nepodstatných veciach, alebo márnotratného syna, ktorý premárnil svoje dedičstvo, nám pripomínajú, že túžba po materiálnom bohatstve a povrchných pôžitkoch často vedie k smútku a sklamaniu.
Duchovná mladosť: Pohyb proti prúdu
S mladosťou však niekedy býva spojené aj "proti", nechcené, nechcenie rásť. Lenivosť, pohodlnosť, povrchnosť, ľahostajnosť, drzosť, odvrávanie, frajerina, nafúkanosť, depresia a frustrácia - to sú len niektoré z tvárí tohto nechcenia. Toto nechcenie sa môže prejaviť v netúžbe po vzdelaní, v nechcení pretaviť vedomosti na múdrosť, v nechcení nezištne pomáhať, v nechcení počúvať autority, v nechcení sa modliť, v nechcení sa hýbať, v nechcení plniť si povinnosti a v nude, utápaní sa v virtuálnom priestore internetu. V takom prípade sa mladý človek, ktorý je nekonečne mladý, stáva duchovným starcom.
Ako príklad nám môže slúžiť príbeh chorého pri rybníku Betsata, ktorý trpel tridsaťosem rokov. Ježiš mu vrátil zdravie a pripomenul mu: "Choď a viac nehreš, aby sa ti neprihodilo niečo horšie." Toto napomenutie naznačuje, že jeho choroba mohla byť dôsledkom jeho predchádzajúceho zlého spôsobu života. V minulosti ho postihla duchovná slepota, duchovná staroba, ktorá bola hlavnou príčinou jeho nemohúcnosti. Duchovná slepota, nebezpečná duchovná staroba, má tak často za následok fyzickú slepotu a mnohé iné bolesti a trápenia.
Naopak, slepec Bartimej neprestal chcieť. Veľmi chcel vidieť, lebo chcel rásť. Toto je znamenie duchovnej mladosti, duchovnej zrelosti, ktorá chce dobré a správne veci v živote, chce Božie veci.
#48 Cesta k 5D - (duchovný rast nielen v roku 2020)
Vzdelanie a výchova: Svetlo poznania a teplo lásky
Príroda na jar ožíva vďaka slnečnému žiareniu a jarnému dažďu. Podobne aj človek, a najmä dieťa a mladý človek, potrebuje "pohladenie Lásky", "kvapky Lásky" a "jemnú, príjemnú vôňu Lásky". Týmto "slnečným lúčom", ktorý vnáša do našich tvárí teplo a svetlo, je jas poznania. Len vo svetle môžeme rozpoznať veci, môžeme rozpoznať tvár svojho brata, tvár svojej sestry.
Čo je tým teplom a jasom poznania v našom živote? Vzdelanie a výchova. Vďaka vzdelávaniu našich detí a mládeže doma, v škole a v kostole vstupuje do ich sŕdc a myslí jas poznania. Spoznávajú výšku a hĺbku vedy, umenia, literatúry. Učia sa premýšľať a chápať súvislosti.
Výchova a vzdelávanie sú nesmierne dôležité. Často si však uvedomujeme ich hodnotu až vtedy, keď nám chýbajú, napríklad keď sú deti nútené zostať doma a trávia čas na virtuálnych platformách. Potrebujeme vzdelané a múdre deti, aby vďaka poznaniu správne rozlišovali, aby nikdy neprestali chcieť dobré veci, správne veci a Božie veci, aby sa nestali obeťou virtuálneho sveta. Aby svojím poznaním vnášali do neraz zamrznutých ľudských svetov teplo, svetlo a nádej.
Božia milosť: Dážď, ktorý umožňuje rast
Jas slnečného svetla bez dažďa veľa nezmôže. Aj jas ľudského poznania, vzdelávanie a výchova, by sa bez "dažďa Božej milosti" mohli stať len základom pre vzdelaných, slušných ľudí a humanitov, no bez Božej múdrosti. Príkladom môžu byť humanisti, ktorí v minulosti, a možno aj dnes, vymysleli "humánnu smrť" menom eutanázia.
Preto okrem jasu poznania nesmierne potrebujeme aj "dážď Božej milosti". Deti ho potrebujú už pod materinským srdcom, potrebujú zažiť rodinu ako "domácu cirkev", vidieť svojich rodičov modliť sa. Potrebujú zažiť posvätný priestor, Boží chrám, svätú omšu. Potrebujeme, aby na nás zapršal dážď Božej milosti, aby sme jas svojho poznania pretavili v múdrosť.
Vôňa domova: Láska, ktorá nás spája
K slniečku - jasu pravdy, k dažďu - vode Božej milosti sa pridáva aj tretia sestra - príjemná vôňa domova. Ľudské mláďa potrebuje vôňu domova, kde je prítomná láska. Podobne ako v dome súrodencov Marty, Márie a Lazára, kde vôňa lásky prenikala a preto sa tam Ježiš rád vracal.
Avšak v súčasnej dobe, aj keď sme doma, rodičia a deti, cítime napätie, čo bude. Chýbajú nám tí, ktorí dotvárajú čaro domova - naši starí rodičia. Strach, ktorý nás po celý život útočí, nás oberá o dych, o život, ťahá nás do tmy. Strach je na opačnom póle ako láska. Život v strachu nie je život.
Prekonávanie strachu: Odvaha žiť v svetle
Strach, ktorý nás celý život zvádza, nás klamal, nás gnĺl, nás tlačil k zemi. Nebol to život, aký nám ponúka náš Nebeský Otec. Utekali sme od neho, hľadali sme vlastné "nezávislé" chodníčky, no vždy sme narazili do slepej uličky. Cítili sme sa mizerne, stratení, bez nádeje.
No aj po obrátení, keď sme sa nechali dotknúť Pánom a začali spoznávať skutočnú lásku Nebeského Otca, ktorá vyháňa každý strach, nás myšlienky a staré presvedčenia dokázali vtiahnuť späť do minulosti. Bolo to šialené, náhle, strašné.
No aj uprostred noci, v tme, keď sme sa cítili, že zomierame, sme sa snažili modliť. Keď to bolo neznesiteľné, siahli sme po Biblii, ako po rúšku, ako po pľúcnej maske, ktorá nás má zachrániť, dať dych, dať život. Vďaka tej "maske" sme prežívali.
A potom prišlo uvedomenie. Uvedomenie si, že to je len klamstvo. Klamstvo o zomieraní, klamstvo o chorobách, klamstvo o zlých koncoch. Klamstvo, ktoré nám Zlý podsúva, aby sme nevideli skutočného Boha, aby sme nemali prístup k tomu, všetkému, čo pre nás Nebeský Otec má.
Rozhodli sme sa, že chceme byť vybudovaní z Pravdy. Chceme žiť! Chceme spoznať tú Pravdu, to Svetlo, nášho Pána, Boha.
Cesta k transformácii: Od strachu k viere
Druhá noc bola ešte prudšia, dlhšia, namáhavejšia. Ale s prvým svetlom za oknom sa strach začal rozpúšťať. Slabol s každým lúčom, moc slnka a Svetla prekonávala vládu tmy. Zrazu sme zhlboka začali dýchať.
Žili sme v akejsi bublinke pokoja a ochrany, ktorá sa utvorila paradoxne počas tej strašnej noci. Vedeli sme, že Pán je tam s nami. Že aj keď sme ho počuli a cítili veľmi slabo, neprestávali sme na neho volať. A On prešiel s nami a vyviedol nás na druhý koniec tunela - do Svetla.
Sýtili sme sa poznaním, že nech sa deje, čo sa deje, Pán je za každých okolností s nami, a keď sa na neho spoľahneme, s Ním sa vždy všetko dobre skončí. Sýtili sme sa jeho prítomnosťou.
A potom prišla korona. Nenápadne, potichu. Zrazu sme sa ocitli v neistote, v napätí, čo bude. Ale aj v tejto situácii sme sa naučili postaviť sa klamstvu. Vedeli sme, že to je len klamstvo. Naše strachy, že zomierame, že veci sa zle skončia, že nás čakajú bolesti a utrpenia.
Kráčali sme ulicami nočného sídliska, len my a obloha, a odovzdávali sme tieto klamstvá tam hore. Bolo nám ľahko. Vzduch bol príjemný, hviezdy nám svietili pod nohy. A v hlave nám to bežalo na plné obrátky. Hľadali sme odpovede, hľadali sme cestu.
A potom prišlo uvedomenie. Uvedomenie si, že to všetko, čo nám náš Nebeský Otec sľubuje v svojom slove, je naozaj pravda. A môže, nie, nie môže, ale má to byť realita pre naše životy! Tu a teraz! Božie slovo je živé slovo, ktorým nás chce Boh budovať, premieňať, vyslobodzovať, uzdravovať!
Z tohto presvedčenia a silnej viery sa začalo liať aj na nás. Áno, Ježiš zomrel aj za nás. Áno, On na seba vzal naše neduhy. Áno, vykúpil nás spod kliatby zákona. "Lebo ja, Pán, som tvoj lekár."
Uverili sme. Uverili sme, že zo stránok Svätého Písma Boh hovorí aj a práve na nás. On iba nesľubuje. On nerozpráva dávne príbehy len tak na rozptýlenie. Medzi Ním a nami nie je nič a nikto! On cez svoje slovo a pravdu koná! On vykonal! "Je dokonané!" hovorí náš Kráľ Kráľov tam, na kríži, v momente, ktorý navždy zmenil svet, navždy a nadobro zmenil náš život. Zachránil nás. Spasil nás. Lebo sme prikývli. Lebo sme to prijali. Jeho dielo.
Zrazu sa otvára predo nami akoby nový svet. Ktorý sme doteraz nevideli. Ktorý nám Zlý zámerne nechcel dať vidieť. Lebo Zlý je najšťastnejší, keď žijeme v jeho klamstvách. Keď s nimi robíme kompromisy, miešame ich do svojho každodenného života, do Božieho slova, do pravdy.
Celý život nám to robil. Rozprával nám klamstvá, aby sme nevideli skutočného Boha. Aby sme nemali prístup k tomu všetkému, čo pre nás Nebeský Otec má! Aby sme sa možno tak trochu snažili, pokúšali, no v konečnom dôsledku aj tak neprijali celú pravdu! Lenže kúsok pravdy neexistuje. Ona buď je alebo nie je.
Mne ju Zlý úspešne zakrýval. Podarilo sa mu dosiahnuť, že som nikdy celkom neverila, že ma Otec chráni. Že ma chce mať pri plnej sile, chuti, v tých najlepších podmienkach, aby som ja mohla byť naplno Jeho dieťaťom a žiť to, čo tu On pre mňa nachystal. Slúžiť Mu tak, aby to bolo naozaj účinné.
A tak, s touto novonájdenou vierou a svetlom v srdci, môžeme naozaj chcieť byť lúčom nášho slnka, rásť a prinášať svetlo do sveta.