Bývanie je základnou ľudskou potrebou a podľa medzinárodných dohôd o ľudských právach naň máme právo. Napriek tomu na Slovensku a v mnohých iných krajinách Európy čelíme rastúcej kríze dostupnosti bývania, ktorá sa stáva čoraz viac trhovou komoditou a menej naplnením základného práva. Dôsledkom je alarmujúci nárast bezdomovectva a bytovej núdze, ktoré zasahujú čoraz širšiu vrstvu obyvateľstva, nielen sociálne najslabších.
Bezdomovectvo ako systémový problém, nie osobné zlyhanie
Na Slovensku akoby sme si zvykli, že bezdomovectvo je prirodzený stav v spoločnosti. Je však dôležité si uvedomiť, že bezdomovectvo nie je akýsi prirodzený stav v spoločnosti. Treba k nemu pristupovať ako k niečomu, čo je následkom špecifických procesov v spoločnosti. Rozhodne to nie je prirodzený a nemenný stav, ale krízový stav. Môžeme mať aj epidémiu toho, že ľudia sú vylúčení z bývania. To znamená, že bezdomovectvo je možné ukončiť.
Množstvo ľudí to stále vníma ako osobné zlyhanie konkrétneho človeka, ktorý vlastným pričinením skončil na ulici. Osobná zodpovednosť je veľmi častá a uvažuje sa o nej ako o hlavnom dôvode. Keď sa však pozrieme na to, kto sú ľudia, ktorí sa v súčasnosti nachádzajú v bytovej núdzi, tak zistíme, že to nemôže byť len ich chybou. V bytovej núdzi je napríklad v Českej republike 200-tisíc ľudí, pričom počet týchto ľudí rastie. V núdzi je obrovská skupina seniorov, matiek samoživiteliek, zdravotne postihnutých, ľudí odchádzajúcich z ústavnej starostlivosti (najčastejšie z psychiatrických nemocníc, z väzenia, z detských domovov). Tieto komplexné potreby si vyžadujú dlhodobé venovanie a často znamená, že už nikdy nebudú pracovať.
Ľudia, ktorí sú bez domova, sú veľmi často len akosi oprašovaní cez sociálne služby, aby nám veľmi neprekážali na ulici, keď okolo nich prechádzame. To ale nerieši náš ani ich problém, a ani nastavenie politiky. Manažment bezdomovectva je vždy drahší a menej efektívnejší, než ukončovanie bezdomovectva, aj keď to na začiatku vyzerá ako veľké sústo. Dáta ukazujú, že manažment bezdomovectva môže byť po prepočítaní aj dvakrát drahší. Nocľaháreň alebo azylový dom vám nevyrieši bezdomovectvo. Ľudia často kolujú po azylových domoch a ich situácia sa nerieši. Navyše, verejné finančné prostriedky, ktoré dávame na pobytové služby, sú neuveriteľne vysoké.
Bytová núdza: Viac než len absencia strechy nad hlavou
Bytová núdza má mnoho podôb. Neznamená to len život na ulici. Sú to aj ľudia žijúci v podnájmoch v segregovaných lokalitách, kde majú predlžované zmluvy po mesiaci alebo po troch, čo znamená, že ich vedia veľmi rýchlo dostať von. Ľudia v bytovej núdzi sú aj tí, ktorí žijú v preplnených priestoroch. Nie je predsa možné, aby niekto býval v byte, kde má na život menší priestor ako väzeň v cele. Problémom je aj to, keď títo ľudia bývajú v nebytových priestoroch, plesnivých a vlhkých priestoroch.
Slovensko má v porovnaní s priemerom Európskej únie dlhodobo vysokú mieru preľudnenosti obydlí a dve tretiny mladých ľudí do 34 rokov žijú v domácnosti s rodičmi. Podľa odhadov žijú tisíce ľudí bez domova a o nezáujme o ich situáciu svedčí aj to, že sa dlhé roky žiadna verejná inštitúcia ani len nepokúšala zistiť, aký je ich presný počet. Cesta k vlastnému bývaniu si stále vyžaduje ochotu zadlžiť sa na podstatnú časť života alebo platiť vysoké komerčné nájmy.
Poučenie z histórie a zahraničných skúseností
Po páde socializmu v deväťdesiatych rokoch nastal zlom v nastavení života, vzťahu k práci a majetku, s tlakom na pracovný výkon. Najpodstatnejšia vec ale je, že od 90. rokov tu skutočne nebola takmer vôbec riešená bytová sociálna politika. Na Slovensku chýba akákoľvek stratégia, ktorá by odpovedala na otázku, čo s bytovou politikou. Privatizácia obecného bytového fondu bola jednou z určujúcich charakteristík spoločenského vývoja. Mestá sa zbavovali bytového fondu, čo znamenalo pre mnohých z vtedajšej generácie vidinu získania bytu za veľmi nízku cenu. Táto viera, že dopyt po bývaní naplní trh, sa však ukázala ako mylná. Od deväťdesiatych rokov prakticky neexistuje kvalitná bytová politika, ktorá by systematicky riešila potreby obyvateľstva z rôznych častí socio-ekonomického spektra.
Vlastníctvo bytu sa stalo symbolom stability a istoty, pričom na bývanie sa prestáva nazerať ako na ľudské právo. Jediné ustanovenie umožňujúce obyvateľom Slovenska vymáhateľnosť práva na bývanie je ukotvené v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V súčasnej Slovenskej republike je v súkromnom vlastníctve až 95 % bytového fondu. Bezdomovectvo a bytová núdza sú zákonitou súčasťou spoločenského vývoja krajiny, nie však nemenným stavom.
Z európskych krajín je v tomto najďalej asi Fínsko, ktoré má národnú stratégiu ukončovania bezdomovectva. Vo Fínsku aplikujú „housing first“ (angl. najskôr bývanie), teda ľuďom najprv dajú bývanie a až potom komplexnú podporu. Je to teda opačný proces, než ten, na ktorý je Slovensko zvyknuté. U nás to zvyčajne funguje ako schody: z ulice sa dostanete do nocľahárne, do ubytovne, do tréningového bytu a až potom do štandardného bývania. Nefunguje to tak, že niekomu dáme byt; on zaň bude platiť nájom.
Koncept „housing first“ sa zrodil vďaka psychológovi Samovi Tsemberisovi v New Yorku. Cieľom je poskytnúť ľuďom bez domova štandardné bývanie bez predchádzajúcej liečby či akéhosi tréningu bývania a súčasne im poskytnúť potrebnú pomoc podľa ich individuálnych potrieb. Úspešnosť udržania bývania pri tejto metóde je 80 až 100 %. Princíp začať tým, že sa osobám v bytovej núdzi poskytne najprv bývanie a následne podpora podľa špecifických potrieb ich domácnosti predstavuje najdôležitejšiu inováciu v plánovaní stratégií pre riešenie bezdomovectva za ostatných tridsať rokov.
V Českej republike existuje Česká platforma pro sociální bydlení, ktorá sa stará o zmenu systémového nastavenia. Tvoria ju jednotlivci a organizácie z rôznych oblastí. Českým špecifikom sú napríklad ubytovne a treba hovoriť o tom, že dlhodobé prebývanie v nich je problémom. Nie je to bývanie, ale iba ubytovanie, ktoré nebolo architektonicky navrhnuté na dlhodobé bývanie. Je to subštandardné bývanie.
Sociálne bývanie: Nesegregované a integrované
Ak sa navrhuje sociálne bývanie, musí byť súčasťou mesta, ktoré vytvára diverzitu. Preto aj sociálne bývanie musí byť nesegregované a rozptýlené. Možno by vznikalo napríklad so susedmi. Je to častá obava, lebo viacerí si myslia, že títo ľudia nevedia bývať. Skúsenosti však ukazujú, že ak boli v niektorých vchodoch problémy, často to bolo kvôli zlým susedským vzťahom, ktoré existovali už predtým, než sa tam nasťahoval niekto nový. Jasné, môže byť problém, ak sa tam nasťahuje mnohopočetná rodina, ktorá je zvyknutá veľa oslavovať alebo si pozývať návštevy. Väčšinou ich však stačí upozorniť a pracovať s príčinami.
Dôležitú úlohu zohráva sociálny pracovník, ktorý chodí za jednotlivcami a pomáha im napríklad v komunikácii so susedmi, ak nastane problém. Hovorí im, nech sa skúsia dohodnúť, že nebudú takí hluční alebo že budú dodržiavať nočný kľud. Väčšinou s tým naozaj nie je problém, treba to však otvoriť a riešiť.
Cesta vpred: Politická vôľa a systémové zmeny
Na Slovensku chýba stratégia bytovej politiky. V Česku je to téma, ktorá sa občas objaví, a sú jednotlivci medzi politikmi, ktorých dostupnosť bývania a sociálna politika zaujímajú. Žiaden politik si tú tému nevezme sám od seba. Ani na Slovensku.
Súčasný kapitalizmus na Slovensku v mnohom pripomína pomery z prvej republiky, kde pár bohatých žilo v murovaných vilách a ostatní v zemľankách. Bývanie sa stalo nedostupným luxusom aj pre priemerne zarábajúceho občana. Zo základného ľudského práva sa v tomto režime stal luxus pre bohatých.
Ministerstvo financií SR pripravuje zákon, ktorý by sa mal sústrediť na podobu developerských projektov, s cieľom navýšiť podiel nájomného bývania v novovznikajúcich objektoch. Nemusí ísť nutne o sociálne bývanie, ale v širšom ponímaní o finančne dostupné nájomné bývanie. Problémom je, že v súčasnosti developeri nemajú motiváciu investovať do nájomného bývania, lebo pre nich je dôležitý zisk, nie napĺňanie ľudskej potreby. Je na obciach a štáte, aby s developermi vyjednali účel a funkciu novej výstavby tak, aby boli záujmy rôznych strán zlučiteľné.
Viedeň je príkladom, kde mesto vlastní vyše 200-tisíc bytových jednotiek a súkromným developerom ponúka spoluprácu, v ktorej im zabezpečí pozemok a výhodný úver. Ako protihodnotu dostane 50 % bytových jednotiek z takto podporeného projektu. Aj v českých mestách sa darí presadzovať systémy, ktoré smerujú k ukončovaniu bezdomovectva.
V súvislosti s bezdomovectvom mnohí melancholicky spomínajú na obdobie socializmu, kedy človek bez domova v dnešnej podobe neexistoval. Je však dôležité si uvedomiť, že socializmus mal svoje nedostatky a nebol ekonomicky životaschopný. Dnes je kľúčová legislatívna zmena a zmena prístupov k bývaniu, ktoré je možné presadzovať aj z iniciatívy obce. Mestá a obce majú veľmi dôležitú úlohu v presadzovaní bytovej politiky, reagovaní na súčasné problémy a dopyt širokej skupiny obyvateľov.
Je nevyhnutné, aby sa investície do sociálneho bývania stali prioritou verejnej správy. Bezpochyby by pomohli mnohým ľuďom ku kvalitnejšiemu bývaniu. Na Slovensku sa však relatívne zriedkavo diskutuje o riešeniach, ktoré prináša kolektívna akcia zdola. História nám napovedá, že najúčinnejším nástrojom pri ich získavaní a udržiavaní býva práve prax a tlak sociálnych hnutí.
Genderový rozmer bezdomovectva
Barbora Bírová, sociálna antropologička, sa dlhodobo venuje výskumu bezdomovectva s dôrazom na genderový rozmer. Ženy bez domova prežívajú bezdomovectvo inak než muži, zvyčajne zažívajú aj rôzne typy násilia, ktoré ich vedú do bezdomovectva. K tomu sa pridávajú aj ďalšie faktory, ako iná uplatniteľnosť na trhu práce, iné očakávania pri starostlivosti o deti alebo rozdielny spôsob stigmatizácie. Ak sa žena dostane do bezdomovectva a sú jej odobraté deti, je to ešte zložitejšia situácia. Na druhej strane, kvôli nastaveniu bytovej politiky sú to často muži, ktorí sú oddelení od rodiny, ak sa rodina dostane do azylového domu, málokedy sa v ňom môže ubytovať celá rodina.
Pri výskume mesta je vidieť, že ženy sa mestom pohybujú väčšinou peši a vybavujú mnohé služby. Architekti by mali pri zmenách v meste myslieť na najzraniteľnejších.
V konečnom dôsledku, bývanie nie je len o štyroch stenách a streche nad hlavou. Je to o dôstojnosti, bezpečí a možnosti plnohodnotne žiť. Je čas prestať vnímať bývanie ako privilégiom a začať ho považovať za právo, ktoré si zaslúži pozornosť a systémové riešenia.