Bytčiansky kaštieľ, jedno z najvýznamnejších renesančných feudálnych sídiel šľachty na Slovensku, predstavuje fascinujúcu stavebnú a historickú entitu, ktorej komplexné skúmanie a rekonštrukcia sú kľúčové pre uchovanie jeho nesporných hodnôt. Napriek svojmu architektonickému a historickému významu nebol tento objekt doposiaľ komplexne preskúmaný. Aj výskum kolektívu pracovníkov Pamiatkového ústavu v Bratislave z roku 1999, ktorý bol limitovaný plnou prevádzkou Štátneho oblastného archívu v jeho priestoroch, nebol definitívny. Priniesol však nové poznatky o architektonickom vývoji, ktoré majú zásadný vplyv na jeho ochranu.
Počiatky: Od biskupskej kúrie k zemianskemu sídlu
História bytčianskeho kaštieľa je neoddeliteľne spojená s osudom mestečka a celého bytčianskeho hradného panstva. Prvé písomné zmienky o Bytči siahajú až do roku 1234, kedy bola evidovaná ako majetok nitrianskeho biskupstva. V stredovekých písomných prameňoch sa funkciu sídla správcu panstva plnili objekty označované ako biskupská kúria (1378), fortalicium (1418) a curia temporalis, teda svetská kúria (1424). Existencia opevneného zemianskeho sídla je písomne doložená aj počas 15. storočia. Indície získané výskumom naznačujú, že časť tejto stredovekej pevnosti tvorí základ dnešného západného krídla kaštieľa. Jeho obvodové murivá s pravidelným riadkovaním prisekávaných kvádrikov lomového kameňa svedčia o možnosti využitia materiálu zo starších objektov pri výstavbe renesančného kaštieľa, označovaného v historických prameňoch aj ako arx alebo castrum.
Pred príchodom Thurzovcov sa v držbe Bytče vystriedalo viacero šľachtických rodov, vrátane Podmanickovcov a Imrefiovcov. Poslednými držiteľmi panstiev Hričov a Bytča pred Thurzovcami boli Gašpar Horváth a jeho vdova Anna Likarka. František Thurzo, zakladateľ bytčiansko-oravskej vetvy rodu, ktorý už od roku 1557 vlastnil Oravské a od roku 1558 Lietavské panstvo s hradom, získal v roku 1563 panstvá Hričov a Bytča za 17 000 zlatých, čím sa stal najmocnejším feudálom v severozápadnom Uhorsku.
Prvá stavebná etapa: Renesančný kastel a talianski majstri
Vďaka Františkovi Thurzovi, mužovi s rozhľadom a významnými kontaktmi s vtedajšou európskou kultúrou, vzniklo na starších základoch architektonické dielo, ktoré bolo v svojej dobe mimoriadne moderné. Je výsledkom práce majstrov, ktorí svoje skúsenosti nadobudli priamo „pri prameni“ európskej renesančnej architektúry, a predstavuje dôkaz príslušnosti územia k vyspelej európskej kultúre v ére humanizmu.
Prvá stavebná etapa dnešného kaštieľa je charakterizovaná založením pravidelnej štvorkrídlovej dispozície renesančného šľachtického sídla, vychádzajúceho z typu talianskeho kastela. Táto dispozícia spájala reprezentačnú a obrannú funkciu, podmienenú najmä obavami z tureckých nájazdov. Základnú koncepciu diela vytvoril staviteľ Ján Kilian de Syroth z Milána. Jeho význam si Thurzovci cenili, čo dokazuje darovacia listina z 5. júla 1575, kde vdova po Františkovi Thurzovi, Katarína Zrínská, udeľuje majstrovi Jánovi Kilianovi dve celé usadlosti za jeho zásluhy pri výstavbe kaštieľa. Neskôr, v roku 1646, bol povýšený do šľachtického stavu Ferdinandom II. Podoba staviteľa je zvečnená na freske na prízemí severovýchodného točitého schodiska s nápisom: „Hic est magister qui hoc opus fecit - Kilian Syroth“ (Toto je majster, ktorý vytvoril toto dielo - Kilian Syroth) s dátumom 1574.
Okrem majstra Kiliana sa na výstavbe kaštieľa podieľalo viacero talianskych murárskych a kamenárskych majstrov a maliarov, ktorých Thurzovci povolali a usídlili na bytčianskom panstve ako slobodných ľudí (libertínov). Celá základná stavba bola pravdepodobne dokončená v priebehu štyroch rokov. Nápis nad vstupným portálom kaštieľa informuje o začiatku stavby: „Za spravodlivého a nepremožiteľného Maximiliána, voleného rímskeho cisára, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech, dal od základov postaviť toto dielo na vlastné náklady František Thurzo z Betlanoviec roku Pána 1571.“ Štukový nadstavec portálu do slávnostnej siene, tzv. paloty, s erbami Františka Thurzu a Kataríny Zrínskej, nesie datovanie ukončenia prvej etapy stavby v roku 1574, rovnako ako známy renesančný komín s figurálnou výzdobou a erbami. Do nového sídla sa však v roku 1575, po smrti Františka Thurzu, presťahovala z lietavského hradu už len Katarína Zrínská s deťmi.
Pôvodná dispozícia kaštieľa, preukázaná sondážami, bola pomerne jednoduchá. Priestory v jednotlivých krídlach okolo centrálneho dvora sa pridávali postupne. Do dvora sa vchádzalo dvoma padacími mostami ponad vonkajšiu vodnú priekopu a vnútornú suchú priekopu, ktoré spolu so strieľňami na prízemí nárožných bášt zaisťovali vtedajší najmodernejší obranný systém. Vnútorné priestory s hladkými omietkami a rovnými trámovými stropmi boli zväčša prístupné priamo z dvora alebo z pavlače. K pavlači viedlo okrem rovnoramenného priameho schodiskového ramena s kamennými stupňami aj dve bočné točité schodiská s drevenými schodnicami vytesanými z jedného kusa dreva.
Druhá stavebná etapa: Juraj Turzo a centrum renesančnej kultúry
Veľmi významná pre architektonický vývoj objektu a celého areálu bola druhá etapa, spojená s obdobím prevzatia kaštieľa Jurajom Thurzom po smrti jeho matky Kataríny Zrínskej v roku 1585. Bytčiansky kaštieľ sa stal stálou rezidenciou Juraja Thurzu - palatína a radcu cisára Rudolfa II., sídlom správy thurzovských majetkov a predovšetkým centrom renesančnej kultúry a humanistickej vzdelanosti.
Reprezentačný charakter tejto etapy jasne preukázal sondážny prieskum. Najväčšie zmeny nastali na dispozícii prízemia, kde väčšinu priestorov zaklenuli valenými klenbami s lomenými čelami luniet. Vo funkčne významnejších priestoroch boli použité štukové, profilované pásy a skrížené plastické terče, ktoré napodobňovali sieťové vzory neskorogotických zaklenutí. Ukončujúcim prvkom klenieb bášt bol erbový svorník. Veľké priestory medzi dvoma priľahlými krídlami, vedľa nárožných bášt, zaklenuli na centrálne umiestnené kamenné piliere s bohatou rímsovou profiláciou hlavíc a pätiek.
Okolo nádvoria v prvom poschodí obiehala pavlač, pravdepodobne drevená, krytá šindľovou pultovou strieškou. Fasády sa postupne dotvárali osádzaním kamenných okenných šambrán. Netradičné osadenie do pripravených otvorov a rozmery vnútorných okenných špaliet naznačujú, že pôvodne sa počítalo s iným tvarom okien, úmernejším plochám fasád. Neskôr, po ich zúžení dodatočne osadenými šambránami, bolo nevyhnutné doplniť veľké plochy medzi oknami širokými ornamentálnymi paspartami, podobnými tým, ktoré sa zachovali na fasádach Sobášneho paláca.
Fasády nádvoria na prízemí zdobilo ryté kvádrovanie. Na južnom krídle, oproti hlavnému vstupu do nádvoria, bolo doplnené reprezentačnými erbovými a portrétnymi maľbami. Na prvom poschodí boli vnútorné fasády zdobené maľbami v polkruhových rámoch s motívmi trofejí, rozvilín a erbu. Zvyšky týchto malieb sa našli a čiastočne reštaurovali v druhej polovici 20. storočia. Dekoratívna maliarska výzdoba nechýbala v reprezentačných a obytných priestoroch, najmä na poschodí južného a západného krídla, kde sa nachádzali hlavné obytné priestory Thurzovcov.
Dispozične bolo upravené aj prízemie kaštieľa, predovšetkým východné krídlo s kuchyňami. V staršej dispozícii sa tu zachoval jeden z najkrajších kamenných portálikov s neobvyklou, bohatou profiláciou, odkrytou vďaka vhodne vedeným sondám. V tejto etape vybudovali aj viacero priečok nad vínnymi pivnicami západného krídla. Ich tehlové klenby dodnes unesú nielen priečky, ale aj hmotnosť lunetových klenieb nad priestormi prízemia. Podstatná časť dispozície z thurzovských čias, spolu s kompaktnými, pevnými renesančnými omietkami a výtvarným riešením, sa zachovala dodnes.
Ďalšie stavebné úpravy a obdobia vlastníctva
Stavebný ruch v areáli kaštieľa pokračoval aj v prvých desaťročiach 17. storočia výstavbou Sobášneho paláca (1601) a krátko potom nasledovali vážnejšie opravy kaštieľa poškodeného požiarom počas obsadenia Bytče hajdúskym vojskom v máji 1605. Opravné práce, ktoré trvali do roku 1612, viedol taliansky kamenársky majster Andrej Pocabello, ktorý sa podieľal aj na obnove hradu Lietava. Za svoje služby získal od Thurzovcov usadlosť a výhody slobodného človeka.
Thurzovci vlastnili bytčiansky kaštieľ do roku 1627, kedy ho spolu s panstvom získal Mikuláš Esterházy prostredníctvom sobáša s Kristínou Nyáryovou, vdovou po Imrichovi Thurzovi, synovi Juraja Thurzu. Esterházyovci sa v Bytči zdržiavali len prechodne, ich rodinným sídlom sa stal kaštieľ v Eisenstadte a hrad Forchtenstein. Panstvo od 40. rokov 17. storočia prenajímali.
K tejto vývojovej etape sa viažu ďalšie dispozičné úpravy viac-menej utilitárneho charakteru: prečlenenie niektorých veľkoryso zaklenutých priestorov na prízemí priečkami, zaklenutie časti priestorov prízemia východného krídla, rozdelenie predsiene študovne priečkou a zaklenutie novovzniknutej miestnosti spolu so vstavaním komína, úpravy okenných špaliet, najmä na prízemí, s cieľom zväčšiť ich vnútornú svetlosť. Niektoré úpravy súviseli so zvyšovaním požiadaviek na kultúru bývania a hygienu. K severovýchodnej bašte pristavali dvojpodlažný suchý záchod, odstránený až pri úpravách fasád v druhej polovici 20. storočia. Toto zariadenie dopĺňali prevety pri obytných priestoroch južného a západného krídla. V roku 1630 pribudla k vybaveniu kaštieľa kamenná studňa v juhovýchodnom kúte nádvoria, vedľa vchodu do menšej pivnice. Zásobovanie vodou zabezpečovala údajne aj kamenná nádrž pod arkádou na prízemí, do ktorej sa voda privádzala pozemnými rúrami.
V rámci dispozičných zmien vznikla na poschodí severného krídla domáca kaplnka, odstránením priečky medzi klenotnicou a miestnosťou v podveží a úpravou otvoru do tvaru víťazného oblúka s kamennými profilovanými pätkami. Význam tohto priestoru bol zdôraznený na priečelí trojicou okien (dve bočné vznikli pri tejto úprave) a podľa inventárov nástennou maľbou. Okrem oltára, ktorý sa skladal z jedenástich maľovaných obrazov, priestor dopĺňali nástenné maľby sv. Františka Serafínskeho, sv. Imricha, sv. Kláry a sv. Márie Magdalény.
Najväčšou zmenou bola výstavba zaklenutej arkádovej chodby, ktorá obkolesila nádvorie zo všetkých strán a vytvorila tak reprezentatívne vnútorné nádvorie. Na treťom podlaží nahradila pultovú strechu drevená galéria. Ešte pred výmenou starej pavlače za dvojpodlažnú arkádovú chodbu nahradila renesančnú výmaľbu nádvoria na poschodí galéria biblických a mytologických postáv, historických osobností, slávnych vojvodcov a panovníkov Uhorska. Hoci je v písomných prameňoch prvýkrát spomínaná až v roku 1722, architektonický výskum preukázal, že jej originál rátal ešte so starou pavlačou a pôvodnými otvormi z thurzovského obdobia. Neskôr sa sčasti dostala pod zaklenutie arkádovej chodby. Na prízemí arkáda zasiahla do maľby zobrazujúcej majstra Kiliana, z ktorej sa zachovala len spodná časť postavy.
Podobne ako Sobášny palác, aj všetky vonkajšie fasády kaštieľa zdobila bohatá renesančná ornamentálna a figurálna sgrafitová výzdoba. Jej zvyšky inšpirovali dnešné, náznakové riešenie orámovania okien sivomodrými paspartami. Približnú predstavu o výtvarnom poňatí fasád si môžeme vytvoriť na základe príspevku A. Lombardiniho z roku 1884: „Všetky brány, vchody a obloky zámku a sňatkovej paloty sú vonku zvôkol vôkol okrášlené rozličnými do malty vyškrabanými arabeskami a ľudskými podobami, ktorá ornamentika ešte i dnes je dobre zachovaná a zámok kedysi veľmi okrášľovala.“ Zvyšky originálnych paspárt sa zachovali okolo malých okienok podkrovia, po celom obvode drevenej pavlače. Rozmanitosť tvarov ornamentiky, podobná sgrafitovej výzdobe paspárt okenných otvorov na Sobášnom paláci, umožňuje predpokladať časovú i autorskú súvislosť ich vzniku. Sgrafito na fasáde kaštieľa orámovalo okná v ich pôvodnej veľkosti, tvare a situovaní na fasáde aj na prízemí, bez zreteľa na prísne zachovanie osovosti s otvormi na poschodí, čo vyplývalo z odlišného využitia miestností v jednotlivých podlažiach.
Výtvarné riešenie veže z esterházyovského obdobia dopĺňal obraz Bolestnej Panny Márie a zrejme už skôr aj vežové hodiny. Opatera nástennej maľby a iné povinnosti boli písomne dohodnuté so správcom panstva. Prenájmy majetku, najmä od druhej polovice 17. storočia, znamenali ďalšie dispozičné členenie priestorov. Obývanie kaštieľa striedavo cisárskymi a povstaleckými vojskami počas protihabsburských povstaní ho ešte viac spustošilo. Pavol Esterházy sa napokon rozhodol kaštieľ s panstvom vykúpiť, čo sa Esterházyovcom podarilo v roku 1720.
Cenným prameňom pre poznanie podoby kaštieľa za Thurzovcov aj Esterházyovcov sú inventáre, najmä z rokov 1627 (posledný thurzovský), 1645, 1650, 1712 a 1720. Z nich sa dozvedáme o využití jednotlivých miestností a ich zariadeniach, ako aj o významných investíciách. Už za Thurzovcov, v 20. rokoch 17. storočia, sa uvádza presný počet a lokalizácia okien zasklených tabuľovým sklom, železných mreží na oknách prízemia, dverí oplechovaných medeným plechom a kachľových pecí v izbách.
V priebehu 18. storočia sa uskutočnili ďalšie, z hľadiska architektonického vývoja objektu nepodstatné dispozičné úpravy, ktoré však výraznejšie nezasiahli do jeho pamiatkovej podstaty. V roku 1862 Esterházyovci kaštieľ prenajali a v roku 1868 predali veľkopodnikateľovi s drevom Leopoldovi Popperovi. V rukách Popperovcov sa kaštieľu nedarilo dobre, od konca 19. storočia boli nútení ho opäť prenajímať. Vytvorili v ňom dvanásť súkromných bytov a administratívne priestory sídla dôchodkového kontrolného úradu. Toto nevhodné využitie si vynútilo zásahy do jeho pôvodnej štruktúry.
Archeologický výskum a budúcnosť kaštieľa
V posledných rokoch sa bytčiansky kaštieľ stal predmetom intenzívneho záujmu, čo viedlo k archeologickým výskumom a plánom na jeho generálnu opravu a revitalizáciu. Výsledky archeologického výskumu kaštieľa v Bytči boli prezentované verejnosti v auguste 2022 v Sobášnom paláci. Výskum sa sústredil na priestor nádvoria, kde boli v dvoch sondách zachytené viaceré murivá staršie ako samotný kaštieľ.
Archeologický výskum v Lučenci - Opatovej. Lokalita kaštieľ Prónay
Archeológovia potvrdili prítomnosť „pevnôstky“ spomínanej v listinách zo záveru 15. a prvej polovice 16. storočia. Upresnili, že nešlo o murovaný hrad, ale skôr o menšie sídlo drevozemnej konštrukcie podobné stredovekým hrádkom. Táto neskorostredoveká pevnosť, pravdepodobne drevozemná alebo hrazdená veža s rozmermi 7 x 7 metrov, existovala do polovice 16. storočia a vyhorela v tomto období. Pod nádvorím boli odkryté aj drevené konštrukcie a hradba valového charakteru.
Jedným z najzaujímavejších nálezov turzovského obdobia bol padací most, ktorý premosťoval suchú priekopu alebo „včiu jamu“ vo forme murovanej šachty. V prejazde veže bola zapustená šachta padacieho mosta, odkiaľ sa most obsluhoval pomocou reťazí. Počas výskumu boli objavené tisíce artefaktov, vrátane kuchynskej keramiky, kachlíc, kovových predmetov a mincí.
Napriek mnohým novým informáciám však stále zostáva niekoľko nezodpovedaných otázok týkajúcich sa vzniku a rozsahu opevneného sídla, šírky hradby a prítomnosti priekopy, na ktorých zodpovedanie by musel výskum pokračovať.
Ambíciou Žilinského samosprávneho kraja je, aby sa kaštieľ, spolu so Sobášnym palácom, otvoril pre širokú verejnosť a stal sa súčasťou rozvoja turizmu v regióne. V súčasnosti sídli v kaštieli Štátny archív, preto interiéry nie sú bežne prístupné. V rámci plánovanej obnovy by sa však mala situácia zmeniť. V časti kaštieľa má vzniknúť múzeum, pravdepodobne vo veži alebo v krídlach lemujúcich vstupnú časť.
Obnova kaštieľa je majetkom ministerstva vnútra, ktoré bude spolupracovať so Žilinským samosprávnym krajom, Žilinskou univerzitou, Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave, Historickým ústavom SAV, Archeologickým ústavom SAV a mestom Bytča. Žilinská župa sa bude podieľať na výskume a reštaurovaní, regionálne múzeá vykonajú archeologické a stavebno-historické výskumy, spracujú koncepty reštaurovania a participovať budú na digitalizácii archívnych dokumentov.
Revitalizácia bytčianskeho kaštieľa, úzko spojeného s érou Juraja Thurzu, zvýši atraktivitu celého priestoru. Mesto Bytča, s jeho historickými dominantami ako Sobášny palác a kaštieľ, sa postupne mení na moderné mesto s vysokým potenciálom rastu, kde sa spája história s inovatívnou dynamikou rozvoja. Výstavba cyklotrasy, prepojenie služieb v rámci regiónu a systematický rozvoj s rešpektom k histórii, ale aj s pohľadom dopredu, predurčujú Bytču zaradiť sa medzi mestá 21. storočia.
tags: #bytca #kastiel #rekonstrukcia