V neustálom prúde informácií a zážitkov, ktoré formujú naše vnímanie sveta, sa často stráca hlbšie pochopenie toho, čo vlastne znamená „byť“. Filozofické úvahy, literárne reflexie a dokonca aj aktuálne spoločenské dianie nám ponúkajú rôzne pohľady na túto komplexnú otázku. Jedným z kľúčových aspektov, ktorý sa vynára pri skúmaní bytia, je samotná podstata vnímania a jeho neoddeliteľné spojenie s jazykom a identitou.
Vnímanie ako základ existencie: Berkeleyho filozofia a jej presah
Základná téza filozofa George Berkeleyho, „Byť znamená byť vnímaný“ (esse est percipi), predstavuje radikálne domyslenie empirizmu. Berkeley tvrdí, že neexistuje žiaden objektívny svet mimo nášho vedomia. Všetko, čo vnímame, sú len idey, teda myšlienky v našej mysli. Naše vnímanie obsahuje iba idey konkrétnych vecí - máme v sebe myšlienku dievčaťa, nie dievča samotné. Abstraktné pojmy ako číslo, priestor či pohyb sú podľa neho len pomocné „barličky“, ktoré ontologicky neplatia.
Berkeleyho filozofia však viedla k solipsizmu, teda k presvedčeniu, že existuje iba vlastné „ja“ a všetko ostatné je jeho výtvor. Toto stanovisko by poprelo objektívnu existenciu skutočnosti, iných ľudí a dokonca aj Boha. Berkeley si bol vedomý týchto paradoxov a cielene ich využil na zdôvodnenie nevyhnutnosti existencie Boha. Tvrdí, že všetky paradoxy solipsizmu sa odstránia uznaním „univerzálneho Vnímateľa“ - Boha, ktorý svojím nepretržitým vnímaním zaručuje existenciu vonkajšieho sveta a tým aj ostatných ľudí. V Berkeleho svete sú idey pasívne, mení ich len aktívny duch - buď náš vlastný, alebo Boží.
Jazyk ako horizont vnímania: Slová, ktoré formujú realitu
V súvislosti s vnímaním sa vynára aj kľúčová úloha jazyka. Ako uvádza Etela Farkašová v knihe „O písaní/nepísaní“, „Jazyk je miesto, z ktorého vidím svet.“ Jazyk, v ktorom sme sa narodili, myslíme a socializovali, predstavuje naše stanovisko, našu pozorovateľňu. Určuje horizont, ktorý sa nám otvára, a to, ako presne a diferencovane sme schopní uchopiť a pomenovať jednotlivé aspekty sveta.
Každý jazyk nám dovoľuje niečo zo sveta uvidieť, no zároveň niečo aj zatajuje, necháva nevidené a nepovšimnuté, pretože v ňom absentujú adekvátne výrazy. Príkladom je absencia slova pre „modrú“ v starovekej gréčtine, zatiaľ čo Eskimáci majú viacero výrazov pre bielu farbu, čo súvisí s ich životnou praxou. Jazyk nie je statický; môže sa vyvíjať a zdokonaľovať, a s jeho precizáciou rastie aj precizácia videného.
Identita a spolustolovníctvo: Vzťah k druhým a k sebe
V kontexte jazyka a identity je dôležitý koncept „jazykového spolustolovníctva“. Hoci pri písaní čerpáme zo spoločného „stola“ jazyka, zároveň túžime vytvárať si vlastný. Toto spolustolovníctvo je nevyhnutné pre našu príslušnosť k ľudskému rodu, pretože predstavuje jednu z mnohých vrstiev komplexnej ľudskej identity. Odísť z neho by znamenalo okradnúť sa o túto príslušnosť.
Ak skutočne milujeme, vnímame a rešpektujeme milovaného človeka, vždy ho vnímame ako niekoho, kto má úplne samostatnú, odlišnú identitu, a podporujeme ho v tom, aby takouto nezávislou a jedinečnou osobnosťou zostal. Láska nerobí človeka slepým, ale vidiacim - vnímavým pre hodnoty.
Písanie ako stopa v čase: Textokruhy a ženské kultúrne stopy
Písanie môžeme prirovnať k letokruhom stromu, kde sa zaznamenáva opakujúci sa prírastok prežitého a skúseností. Textokruhy, ako ich opisuje Etela Farkašová, symbolizujú čas usadzujúci sa v organizme textu. Tento proces má metafyzickú a dojímavú dimenziu.
Zvlášť dôležité sú ženské kultúrne stopy v literatúre. Hoci je mužská tradícia v histórii literatúry bohatšia, ženské stopy, ktoré sa zachovali, predstavujú oporu pre ďalšie generácie píšucich žien. Prinášajú dobový ženský pohľad na svet, formovaný sociálnou skúsenosťou. V tejto súvislosti je cenná monografia Normy Leigh Rudinskej, ktorá sprítomnila literárne stopy slovenských „raných“ píšucich žien.
Duchovné spriaznenie a intelektuálny magnetizmus
Vzťah medzi dvoma duchovne spriaznenými bytosťami, ako sú autorka Etela Farkašová a výtvarníčka Květa Fulierová, ktoré spolupracovali na desiatkach kníh, je príkladom intelektuálneho magnetizmu. Ich dlhoročná spolupráca viedla k priateľstvu založenému na podobných názoroch a postojoch k životu.
Odolnosť voči údelu a hodnota človeka
Život nám niekedy nakladá nerovnako. Príbehy ľudí, ktorí trpezlivo znášajú svoj údel, ako napríklad matka z novely „Deň za dňom“, ktorá sa stará o postihnutého syna, sú metaforou hľadania odpovedí na zložité životné otázky. Tieto príbehy nás konfrontujú s otázkou hodnoty človeka v dnešnej „dobe výkonovej“, kde sa hodnota často meria veľkosťou merateľných výkonov.
Kultúrna diverzita a hrozba uniformizácie
Globalizácia a umelá inteligencia (AI) síce môžu priniesť pozitívne zmeny, no zároveň hrozí sploštenie ľudského života a strata jeho zaujímavých rozmerov. Utlmujú pestrofarebnosť a mnohorakosť sveta, čím prispievajú k rastúcej uniformite a „bezpamäťovosti“. Kríza kultúrnej diverzity je dnes spoľahlivo dokumentovateľná.
Rezonančný priestor kultúry a „podstatná minulosť“
Národná kultúra ako rezonančný priestor, kde sa stretávajú potomkovia s predkami, je nesmierne hlboký a široký. Znepokojuje však jej splošťovanie vytesňovaním takzvanej „podstatnej minulosti“. Uchovanie živých hodnôt a schopnosť napájať svoj život z vlastného prameňa sú kľúčové pre zachovanie kultúrnej identity.
Pandémia, Boh a ľudská solidarita: Reflexie súčasnosti
Súčasná pandémia COVID-19 vyvoláva otázky týkajúce sa zdravia, psychiky, strachu zo smrti a predovšetkým miesta Boha v týchto situáciách. Kňaz Tomáš Jellúš poukazuje na to, že médiá vytvorili kultúru strachu, ktorá postihuje aj vplyvných a bohatých. Zdôrazňuje potrebu kultúry pokoja a pripomína, že Boh nás v krízových situáciách nesie, aj keď sa nám to nemusí zdať. Pandémia tiež ukázala schopnosť ľudí odkladať rozdiely a spájať sa v boji za bezpečie svojich blízkych.
Prítomnosť ako dar a univerzálny jazyk lásky
Život je o prekvapeniach, pozitívnych aj negatívnych. Nemusíme sa obávať toho, čo má prísť, ani minulosti, ani budúcnosti nemáme v rukách. Prítomnosť je darom, ktorý sa nám ponúka. V tomto kontexte je dôležité si uvedomiť, že žijeme každý deň. Univerzálny jazyk lásky a jej hodnoty rozumieme všetci, a tam sa skrýva aj Boh.
Univerzita ako priestor dialógu a objavovania
Univerzita, na rozdiel od školy, neponúka len fixné vedomosti, ale pozýva ľudského ducha k bádateľstvu, objavovaniu a tvoreniu. V oblastiach ako filozofia, teológia či psychológia je dôležité veci spochybňovať a pýtať sa, nie len „bifľovať“ poučky. Otvorenosť univerzít k dialógu a kreatívite podporuje pokrok a formovanie pozitívnych hodnôt.
Sviatky a ľudská prirodzenosť: Homo festivus
Sviatky patria k prirodzenosti človeka, ktorý je „homo festivus“ - človek sviatočný. Atmosféra sviatkov budí v srdci človeka najkrajšie hodnoty a ponúka príležitosť na stretnutie a zdieľanie niečoho hodnotného. Aj v rozhádaných rodinách sa počas sviatkov často odkladajú nezrovnalosti.
Slovanské duchovno a identita: Bukvica ako obrazová reč
Emancipácia Slovákov a slovanstvo začínajú novú éru slovanského duchovna. Štúr nám dal cez slovenský jazyk základ identity, aby sme ako národ priniesli svetu svoje plody. Slovenská spiritokracia - duchovné a obrazové vnímanie, prepojenie s prírodou a vesmírom, a komunitná spoločnosť založená na princípoch solidarity - predstavuje túto víziu. Staré formy slovanských písmen, ako bukvica, sú založené na systéme obrazného vnímania, kde každý symbol mal svoj obraz popisujúci jav alebo predmet.