Byť sám sebou je základným kameňom ľudskej existencie, ultimátnou slobodou a snom, po ktorom túži azda každý. Je to stav, kedy žijeme v súlade s vlastnou podstatou, konáme podľa svojej prirodzenej intuície, pocitov a presvedčení. Táto vnútorná sloboda je nielen oslobodzujúca, ale aj nevyhnutná pre dosiahnutie skutočného šťastia a naplnenia.
Vnútorná sloboda ako základ
Hoci sa často spája s finančnou slobodou, vnútorná sloboda, ktorá nám umožňuje byť autenticky sami sebou, je v skutočnosti dostupná zadarmo. Vyžaduje si to však odvahu odhaliť svoje skutočné ja, bez pretvárky a bez ohľadu na to, čo si o nás myslia ostatní. Vtedy sa na nič nehráme a neovplyvňujeme sa inými ľuďmi. Keď sme v kontakte so sebou, konáme podľa svojej prirodzenej intuície, pocitu a presvedčenia. Byť sám sebou je pre človeka najprirodzenejšie.
Postupne však cítime viac a viac tlaku zo strany spoločnosti. Bojíme sa, čo si o nás pomyslia ostatní. Robíme viac to, čo sa považuje za správne, než to, čo skutočne chceme robiť. V dospelosti náš zovňajšok len málokedy zrkadlí naše vnútro. Zároveň však akosi zabúdame na fakt, že každý človek je jedinečný. A práve naša vlastná jedinečnosť nás robí tým, kým sme, a kvôli čomu nás majú radi naši blízki.
Spoločenský tlak a strata autenticity
V dnešnej rýchlej dobe, kedy máme k dispozícii stále novšie technológie, ktoré nám síce uľahčujú život, ale zároveň nás zahlcujú rozptýleniami a zmenšujú náš voľný čas, je návrat k sebe ešte dôležitejší. Máme možnosti, internet a otvorený svet. Máme stále viac rozptýlení ako voľného času. Preto dnes ľudí zaujíma hlavne ich vlastný život. Už len z tohto dôvodu by sme mali byť sami sebou, bez výčitiek.
Analyzujme ľudí, ktorí vyčnievajú, lebo sú sami sebou? Tí, ktorí žijú tak, ako to cítia? Možno si ich všimneme, možno nás naštvú alebo ich obdivujeme, no po krátkej chvíli na nich zabudneme. Máme svoj vlastný život. Nikto o nás nedrží mienku tak dlho ako my sami.
Oslobodzujúca sila individualizmu
Dnes sa nemusíme porovnávať. Dnes nemusíme žiť tam, kde sme sa narodili. Nemusíme pracovať v jednej práci do konca života. Dnes môžeme žiť kdekoľvek chceme. Vďaka internetu môžeme pracovať, ale aj študovať na diaľku. Takmer všetko sa dá vybaviť a naučiť svojpomocne. Môžeme cestovať na vlastnú päsť. Môžeme žiť dva životy. Kedykoľvek môžeme skúsiť niečo nové a najkrajšie na tom je, že o tom ani nikto nemusí vedieť.
Byť sám sebou je nám prirodzené, preto sa nemusíme učiť, ako na to. Keď začneme byť sami sebou, pravdepodobne narazíme na odporcov. Nevadí. Ľudia sa boja zmeny. Byť sám sebou znamená pre každého jedného človeka niečo iné. Je normálne, ak sa ti zvonku vynoria pochybnosti. Nespochybňuj sa však aj ty. Nikto nikdy nebude mojou vernou kópiou a rovnako ani ja nebudem nikdy vernou kópiou niekoho iného. Nie každý má rovnaké hodnoty ako ja. Nie každý je na tomto svete preto, prečo ja. Nie každý chce to, čo ja. A to je v poriadku. Buďme teda tolerantní a nerozčuľujme sa, keď je niekto iný. Rovnako si neberme k srdcu všetko, čo nám povedia ostatní.
Keď sme skutočne sami sebou, mali by sme sa cítiť slobodne. A byť sám sebou nie je o egoizme. Nie je to ani o porovnávaní sa s ostatnými, ale naopak. Chcem sa porovnávať len so svojím včerajším ja. Ak ma nezaujíma status, tak sa ním nebudem prezentovať. Ak nechcem robiť to, čo robia ostatní, tak to robiť nebudem. Budem však úprimný, lebo človek, ktorý je sám sebou, je úprimný.
Stredná cesta: Gamma individualizmus
Mne najviac pomáha stredná cesta, tzv. gamma. Nie som líder, teda alfa, a nie som ani beta, pretože sa nepodriaďujem autoritám. Som v strede. Stredná cesta je cesta individualizmu. Človek totiž nedokáže ovládať ostatných ľudí do takej miery, ako dokáže ovládať seba. Keď riešime problém, ktorý sa nás týka, vložíme do riešenia viac úsilia. Táto cesta produkuje kvalitu. Štát nerieši nič a ak rieši, tak veľmi neefektívne. Skutočné problémy riešia bežní ľudia. Riešia to podnikatelia a malé skupinky. Keď je dopyt, no chýba ponuka, riešenia prinášajú podnikatelia. Vo veľkých skupinách ako je napr. … (informácia nedokončená) Ja osobne neverím v štát. Verím v ľudí. Buďme sami sebou a rozvíjajme svoj individualizmus. Stretávajme sa s ľuďmi, ktorí majú podobné záujmy a hodnoty. Nestrácajme čas s ľuďmi, ktorí sú pre nás požieračmi energie a času.
Cesta k sebapoznaniu a rastu
Ak nevieš, ako začať, najprv odoberaj všetko, čo môžeš. Odoberaj zo svojho života všetko, čo nevychádza z tvojho vnútra a s čím sa nestotožňuješ. Všetko, čo ťa ťaží a škodí ti. Keď už nemáš čo odobrať, môžeš začať postupne pridávať to, s čím sa stotožňuješ. Svoj potenciál objavíme naozaj len vtedy, keď sme sami sebou. Sami sebou na úrovni svojej osobnosti a vnútornej podstaty.
Vnútorná harmónia a šťastie
Každý sa rodí, aby bol šťastný a žil na Zemi blažene. To je náš prirodzený stav bytia. Šťastie a blaho nie je niečo, čo máš získať, dosiahnuť. Sú ti úplne prirodzené, cítiš ich, pokiaľ sa niekde od seba neodkloníš. A preto vždy, keď sa nemáš dobre, sa treba vrátiť späť k sebe, do svojho osobného priestoru blaha, kam patríš.
Keď si v skutočnej harmónii so sebou, tvoj mozog produkuje hormóny, ktoré navodzujú prirodzený stav blaženosti. Mozog sám o sebe je obrovská chemická továreň. Dokáže vytvoriť ako depresiu pri nedostatku hormónov šťastia, tak aj ich bohatstvo a dopriať ti stavy blaženosti. Všetko v závislosti od kvality jeho riadenia. Nepotrebuješ závisieť od externej chémie a látok, vieš byť krásne sebestačný. Jednoducho povedané, je to priestor, kde ti je dobre a kde si sama sebou.
Keď robíš, myslíš, či hovoríš veci, ktoré nie sú v súlade s tebou, s tvojou pravou podstatou, tak sa sebe (a tým blahu) vzďaľuješ. Až to bolí. Tvoje utrpenie zrkadlí mieru odchýlky od seba samého a životná bolesť v akejkoľvek forme každého o tejto odchýlke pravdivo informuje. Pocity sú preto kuriéri, ktorí ti prinášajú správu, či si alebo nie si na pravej ceste pre teba. Treba im ale otvoriť dvere, neposielať ich preč len preto, že majú v rukách čiernu obálku. Nie je dôvod ísť proti svojim pocitom, treba ich oceniť, pochopiť a zariadiť sa.
Zlý pocit je ako červené svetlo na semafore, ktoré zasvieti, keď robím alebo sa deje niečo, čo nie je v súlade so mnou. A naopak, keď sa cítim dobre, tak viem, že som na správnom mieste, vo svojom priestore blaha. Je to podobné ako s fyzickým telom, keď sedím správne, rovno na stoličke, je mi dobre. Ale keď sa vychýlim na jeden bok, príde bolesť. Vychýlená, pokrútená na stoličke dlho nevydržím, začne ma bolieť chrbát, aby ma upozornil, že sa mám vrátiť do správnej polohy. Vychýlená pozícia dlho nevydrží. Preto keď ignorujem svoje pocity a nepopravím postoj, začne to už veľmi bolieť a môžem aj spadnúť na zem. Alebo ochoriem.
Prevzatie zodpovednosti za vlastné blaho
Keď sa chceš vrátiť späť do blaha, základ je sa pravdivo pozrieť na to, čo sa v tvojom živote deje. Keď je totiž človek nešťastný, je presvedčený, že osud je proti nemu, že ani nemá význam sa o niečo snažiť, skrátka je vo svojom nešťastí zacyklený a nevie z toho vyjsť. Najmä vtedy nevidíš svoju zodpovednosť za vznik či pokračovanie zlej situácie, si odpojená od svojej moci to zmeniť. Pochop, kde sa odchyľuješ od seba samého. Keď ti nie je dobre v práci alebo vo vzťahu, netoleruj to, treba to riešiť. To znamená, že buď zmením veci, ktoré mi prekážajú, seba alebo prácu či partnera. No vždy treba poctivo hľadať cestu späť do dobrého pocitu a neignorovať, že ti nie je dobre.
Žiaľ, sme príliš naučení tolerovať nevyhovujúce podmienky, navyknutí trpieť. Ľudia obyčajne prídu k psychológovi, lebo majú pocit, že sú obeťami a musia trpieť. Ja im ukazujem, že to nie je pravda. V skutočnosti si každý utrpenie vyrába a udržiava sám. Chcem, aby klient najskôr pochopil, ako je tvorcom vlastného utrpenia. A potom cez svoju moc vytvoriť si peklo objavil aj svoju moc vytvoriť si raj. Stačí túto moc používať správnym smerom a všetko je inak. Základ je lepšie nakladať so svojou mocou a energiou. Mnoho z nás trpí pocitom, že som akoby odsúdená do nepriaznivých okolností a neviem s tým nič robiť, žijeme v naučenej bezmocnosti. To nie je pravdivý pohľad na vec. Preto sa s ním aj máš zle. Často je k tomu potrebné oslobodiť sa od limitujúcich presvedčení a nefunkčných programov, ktoré na nás rodina a spoločnosť automaticky prenášajú, obrazne nepreletieť životom na autopilota, ale zobrať volant do vlastných rúk.
Aby som si vytvorila život, aký chcem, potrebujem vedieť, po čom naozaj túžim. Ale bežný človek často hovorí, že nie je šťastný vo svojej práci, nebaví ho to tam, dokonca, že svoju prácu neznáša, ale nevie, čo by chcel robiť. Ide o človeka, ktorý je už dlho odtrhnutý od seba. Žije život nie v súlade so sebou, ale v súlade s niekým alebo niečím iným, v súlade s vonkajším svetom a externými hodnotami a na svoj vnútorný svet akoby zabudol. Čo chce firma, čo chcú rodičia, deti, partner je dôležitejšie, než vlastné potreby… Tento človek je v kontakte s okolím ale nie je v kontakte so sebou, preto už ani nevie, čo by chcel. Vtedy sa treba postupne vracať k sebe. A začína to drobnosťami. Keď sa neviem potešiť v malých veciach a urobiť si život príjemný v detailoch bežného dňa, tak sa nebudem vedieť tešiť ani vo veľkom. Nemôžem prísť s tým, že som v práci nešťastný a neviem, v čom mám podnikať. To je na začiatok príliš veľké sústo. Hru, blaho a šťastie objavuj v malých detailoch a postupne zisťuj, čo ti robí radosť. Tam je tvoje pravé miesto. Niekoho baví variť, hrať sa s deťmi, byť v pohybe. Čokoľvek. Začne to robiť a bude si to užívať. Takto začína používať sval svojho blaha vo svoj prospech. A takto sa postupne vraciaš do priestoru, kam patríš.
Životná bolesť v akejkoľvek forme ti ukazuje miesto, kde ťa tlačí päta, kde sa odchyľuješ od seba a svojho priestoru blaha. Keď však svoje pocity vnímaš a orientuješ sa podľa nich, k bolesti vôbec nemusí dôjsť alebo len na malú chvíľu. Napríklad sa s niekým bavím a v jednom momente sa mi ten rozhovor prestane páčiť. Tak v ňom viac nebudem pokračovať. Zmením na tému, ktorá sa mi páči viac alebo ho ukončím. Keď to párkrát zažiješ, zistíš, že je to v podstate jednoduché. Niekedy nás späť do blaha vráti jednoduchá zmena vonkajších podmienok a niekedy je treba zmeniť tie vnútorné. Nastavenia, postoje, hodnoty. Často vonkajšie okolnosti zrkadlia vnútorné a najskôr treba urobiť vnútornú zmenu, aby si mohol postúpiť aj tam vonku. Ak si s tým sám nevieš rady, má zmysel vstúpiť do psychoterapie. Veľakrát cesta späť k sebe, do blaha, vyžaduje zahojiť poškodenia, ktoré sme na ceste od seba utŕžili.
Keď človek objaví svoje blaho a zvykne si na ten pocit, už nie je ochotný opustiť ho. Naopak, keď si navyknutý na utrpenie, ľahko vybočíš z cesty. Je to ako s pecou. Rozumný človek k nej nejde blízko, lebo vie, že páli. Ale keď som celá pomýlená, nevnímam, tak sa na tú pec pokojne zvalím a objímem ju. Veľmi veľa ľudí nevie so sebou pracovať. Nevieš sa urobiť šťastným. To, čo ti ubližuje, ešte aj poobjímaš. A necháš sa tým spáliť. Dlhé roky žiješ tak, že ti nie je dobre len preto, lebo takto funguje celé ľudstvo a najmä si to videla u rodičov. Hovoria “Život je ťažký, treba bojovať, nesmieš sa vzdávať, práca je námaha, treba sa prekonať…” Prečo? Ja tvrdím, že keď je práca námaha, nie si na svojom pravom mieste. Buď ju nerobíš spôsobom, ktorý je v súlade s tebou alebo nerobíš prácu, ktorú máš robiť. Keď si totiž na svojom pravom mieste, práca je zábava, ide hladko, vlastne ani nepracuješ, ale sa hráš.
Práca ako zdroj naplnenia
Bolo by fajn nechať prácu, ktorá ma nebaví, ale čo keď ma dobre živí? Veľa ľudí povie “Nemôžem odísť zo svojej práce a živiť sa svojím koníčkom, lebo nezaplatím hypotéku, neuživím deti…” Prepáč mi ten výraz, ale potom si ako prostitútka, ktorá sa miluje za peniaze. Kedysi niekto povedal, že práca je spôsob, akým sa milujeme so svetom. Chcem sa milovať za peniaze? Alebo sa chcem milovať s niekým, s kým ma to baví a ide to samé? Keď budem robiť prácu, ktorá je v súlade so mnou, som presvedčená o tom, že ma dovedie nielen k pocitovému bohatstvu ale aj finančnému. Dobrá nálada mi vnukne dobré nápady, získam grant či stretnem niekoho, kto mi pomôže. Keď žiješ vo svojom priestore blaha, dvere sa ti otvárajú samé. Ako tie na senzor. Len sa priblížiš a každý bude chcieť mať s tebou niečo spoločné. Keď som zacyklená v práci, ktorú neznášam, tak túto perspektívu nevidím, som nešťastná a nikto okolo nespolupracuje.
Vzťahy a sebapoznanie
Ak žije človek v kontakte so sebou, vníma seba, vníma druhých. Je empatický. Ak žije človek v súlade so sebou, je otvorený k sebe a otvorený k ostatným. Je asertívny.
Keď dieťa zažíva a vyjadruje nepríjemné pocity a emócie, niekedy zneistíme a máme chuť ho stopnúť. Dieťa sa však musí zbaviť napätia, ktoré mu spôsobujú nepríjemné pocity. Dospelý človek sa dokáže zbaviť nepríjemnej emócie tým, že vyjadrí pocity a postupne sa mu uľavuje. Dieťaťu musíme pomôcť pomocou toho, že vnímame, čo asi prežíva a pomáhame mu pocity pomenovať: „Stalo sa ti….., ty sa zrejme cítiš sklamane, nahnevane, odstrčene, vystrašene… Ak dieťaťu nedovolíme vyjadrovať pocity, napätie ostáva v ňom. Neskôr sa začne prejavovať prostredníctvom problematického správania, alebo sa dieťa naučí ignorovať svoje pocity a prekryť ich rôznymi závislosťami (útočnosť, neakčnosť, podriadenosť, vyhýbanie sa zodpovednosti, sebadeštrukcia). Ak dieťa prejavuje nepríjemné pocity, nevie sa vyjadrovať a pre nás by to mala byť informácia, čo dieťa prežíva a konať v súlade s touto informáciou. Dieťa napríklad ubližuje mladšiemu súrodencovi.
Naučiť žiť dieťa v súlade so svojimi potrebami znamená napĺňať ich. Myslím tým najmä potrebu po našej láske, pozornosti a blízkosti. Dieťa je ako malá rastlinka, ktorá keď sa opiera o nejakú oporu v podobe palice, zosilnie. Dieťa potrebuje zosilnieť tým, že sa môže oprieť o dospelého. Napríklad šesťročné dieťa, ktoré príde s tým, že chce v noci spať s rodičom. Sme zvyknutí premýšľať, či je to vhodné a čo by napísali k tomu odborníci. Každé dieťa je však jedinečné a každá situácia je tiež iná. Možno to dieťa v ten deň prežilo niečo nepríjemné alebo je vystrašené a potrebuje cítiť našu blízkosť. Potrebuje mať naplnenú potrebu, aby sa cítilo istejšie a aby raz povedalo, že už zvláda určité veci samo.
Prečo som tu spomenula to, že sa obraciame von k druhým alebo k odborníkom. Potrebujeme sa učiť v súčasnosti vnímaniu iných, aby sme boli citlivejší. Dieťa, ktoré nie je v kontakte so svojimi potrebami, je v dospelosti viac závislé od napĺňania svojich potrieb ostatnými, preto je v dospelosti závislejšie a naučené využívať a zneužívať starostlivosť ostatných. Stane sa nesamostatným. Dieťa potrebuje vyjadriť otvorene aj svoje názory, aby cítilo, že je hodnotné a pre nás dôležité. Učí sa argumentovať. Nestopujme dieťa, aj keď sa nás jeho názor dotkne, ale pýtajme sa, prečo si myslí to, čo si myslí. Kritické názory sú tiež dôležité, pretože svet sa mení len vďaka tomu, že sa spochybňuje to staré. Dieťa potrebuje cítiť, že je v niečom schopné a šikovné. Najlepšie veci prichádzajú z vnútornej motivácie a nie z tlaku zvonku. Ak pomôžeme dieťaťu objaviť jeho schopnosť a vyjadrovať ju, učíme ho, že je hodnotné, dôležité a že má svoje miesto v spoločnosti. Ak nachádza svoje miesto, cíti sa vyrovnane kvôli tomu, že vie, kam vo svojom živote patrí. Naučiť žiť dieťa v súlade so svojou vnútornou podstatou prostredníctvom pocitov, potrieb, myšlienok a schopnosti znamená vytvoriť silnú, vyrovnanú a otvorenú osobnosť.
Samota verzus osamelosť
Žijeme v dobe, keď sme takmer neustále online a obklopení ľuďmi - a predsa sa často cítime sami. Osamelosť a samota však nie sú to isté. Mnoho ľudí zamieňa tieto dva pojmy, aj keď v skutočnosti predstavujú veľmi odlišné stavy. Osamelosť býva bolestivá, samota naopak môže byť hlboko obohacujúca. Naučiť sa rozlišovať medzi nimi a vedome tráviť čas sám so sebou je zručnosť, ktorá dokáže premeniť spôsob, akým človek prežíva seba, vzťahy aj každodenný život.
Osamelosť nie je o samote v doslovnom zmysle. Môže byť cítená aj vtedy, keď je človek obklopený ľuďmi - ak mu chýba skutočné prepojenie. Ide o stav, keď chýba pocit spolupatričnosti, porozumenia a dôvernosti. Tento stav je ťaživý práve preto, že pripomína absenciu niečoho, čo človek potrebuje - ľudskej blízkosti. Nie je to len o tom nemať s kým hovoriť, ale o to, nemať komu sa otvoriť. V osamelosti často vyvstávajú pocity nedostatočnosti, odmietnutia alebo odcudzenia.
Naopak samota je stav, keď človek zostáva sám z vlastného rozhodnutia. Je to úmyselné vyhradenie priestoru a času pre seba - bez potreby sa niekomu zavďačiť, bez pretvárky. V chvíľach, keď je človek sám, získava možnosť počúvať vlastné myšlienky a pocity, ktoré bežne zanikajú v hluku každodennosti. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa ľudia samoty boja, je to, čo v nej na nich čaká. Bez rušivých vplyvov a podnetov vyplávajú na povrch myšlienky a emócie, ktoré boli dlho potlačené - pochybnosti, obavy, staré sklamania, ale aj nevyslovené túžby. V tomto tichu sa objavuje skutočné ja. Zvyknúť si na vlastnú prítomnosť vyžaduje čas. Ľudia často zapĺňajú samotu prácou, spoločnosťou alebo zábavou, pretože čeliť sebe bez rozptýlenia znamená prevziať zodpovednosť za svoje pocity.
V chvíli, keď samotu prestaneme chápať ako nedostatok a začneme ju vnímať ako voľbu, prestáva byť hrozbou. Samostatnosť neznamená sebestačnosť za každú cenu. Kto si rozumie, potrebuje menej vonkajších dôkazov o svojej hodnote. Kto si vie byť oporou, neviazne vo vzťahoch z potreby, ale z radosti. Samota sa nedá vynútiť. Dá sa však postupne prijímať ako prirodzená súčasť života. Ak sa má stať spojencom, je potrebné ju vnímať vedome - ako priestor, kde je možné objavovať, rásť a uzdravovať sa.
Praktické kroky k prijatiu samoty
- Spomalenie: Skúste namiesto snahy neustále niečo doháňať spomaliť. Pomalý krok, pokojná chôdza, posedenie bez cieľa - to všetko otvára priestor pre prítomnosť.
- Počúvanie bez slov: Sedieť v tichu, bez hudby, bez hluku, bez odpovedí. Len vnímať to, čo sa odohráva vo vnútri.
- Písanie, aj keď nie je čo povedať: Denník nie je o veľkých zážitkoch. Je o malých pocitoch, ktoré inak zmiznú. Písanie pomáha vyčistiť myseľ, odhaliť vnútorný dialóg, pomenovať obavy aj radosti.
- Dovoliť si neprodukovať: V kultúre výkonu môže byť ťažké len „byť“. Ale práve v tom spočíva hodnota samoty - nie je treba nič dokazovať, ničím sa ospravedlňovať. Je možné byť v pokoji, bez tlaku, že niečo musí vzniknúť.
- Hľadať rovnováhu v prírode: Príroda neposudzuje, netlačí ani nenúti. Len je. A práve tým inšpiruje.
Keď sa človek prestane báť samoty, objaví jej krásu. Ticho nemusí byť nepriateľom - môže sa stať spojencom. Učí spomaliť, vnímať, "obnoviť sa". V tichu prestáva byť potrebné sa prispôsobovať, reagovať, vysvetľovať. Zvláštny paradox spočíva v tom, že čím lepšie človek zvláda byť sám, tým kvalitnejšie vzťahy obvykle vytvára. Pretože nepozná na potrebe byť s niekým za každú cenu, ale podľa vlastnej voľby sa zdieľať. Vzťahy sa potom stávajú miestom výmeny, nie závislosti. Byť rád sám so sebou znamená poznať svoje hranice, vnímať svoje potreby a nebáť sa ich komunikovať. Kedy ste naposledy boli naozaj sami so sebou? Bez hluku okolia, bez neustáleho prechodu pozornosti, bez potreby čokoľvek dokazovať? Možno práve teraz nastal čas znova sa stretnúť - nie s niekým iným, ale s tým, kým naozaj ste. Nie v snahe zaplniť prázdno, ale objaviť priestor. Priestor, kde pokoj nie je slabosťou, ale vnútornou silou. „… vedieť byť sám sebou, to je dôležité. Byť autentický neznamená, že hneď poviem všetko to, čo si myslím, ale byť autentický je byť v kontakte so svojimi hodnotami, so svojimi potrebami, vedieť ich komunikovať.“
Vzťah k sebe a k druhým: Rovnováha a sebavedomie
Byť sám sebou v partnerskom vzťahu je kľúčové. Prečo chceš byť vo vzťahu niekým iným, keď môžeš byť sama sebou? Prečo sa chceš stále meniť, keď ťa tvoj partner miluje presne takú? Je na teba nátlak, chápem. Drahá, snaž sa oddeľovať instagram od reality. Neprotireč svojmu priateľovi, keď povie, že si tá najkrajšia priateľka, akú môže mať. Nehádaj sa s ním a nauč sa prijať kompliment. Buď sama sebou - taká sa mu najviac páči. Keď robíš niečo, čo miluješ, horí v tebe oheň. Si šťastná a nadšenie neskrývaš. Nemysli na to, že by tvoj partner chcel inú. Keby chcel, tak by nebol s tebou. No on chce len teba a preto je s tebou. Šťastný. Milovaný. Je s tebou rád, tak sa nezmeň na niekoho, s kým bude nešťastný. Užívaj si prítomnosť. Ak sa však neustále porovnávaš, nebudeš šťastná, pretože porovnávanie je veľká chyba. Prečo sa porovnávaš s inými ženami, keď ste úplne neporovnateľné? Prečo sa snažíš napodobniť niekoho iného? Sama so sebou. S tým, kde si bola minulý rok a kde si teraz. S tým, ako si milovala a prejavovala lásku vtedy a ako ju prejavuješ teraz. Rob všetko na 100%. Všetko alebo nič. Nerob veci polovične, pretože to ich potom nemusíš robiť vôbec. Miluj. Vášnivo. Nežne. Skutočne. Úprimne. Tvoj priateľ chce iba teba a miluje iba teba. Nie niekoho iného. Teba. Tvoju dušu a tvoje srdce.
Výzvy a prekážky na ceste k autenticite
Niekedy sa môžeme cítiť stratení, najmä v nových situáciách, ako napríklad pri zmene školy. "Ahojte citim sa hrozne. Nedavno som prestupila na novu skolu spolu s mojou spoluziackou ktorá si tam hned nasla kamosky a ja nic. Nevedela som ako si nast kamosky a bala som sa za niekym prist. Postupne to bolo take ze som obcas prehodila par slov s niekym ale väcsinou som sa drzala mojej starej spoluziacky ktorá ma ale odstrkovala pretoze sa chce bavit s niekym inym cize na vyletoch som bola vzdy sama. Citila som sa hrozne a neviedela som co robit. Potom akosi sama od seba najskôr som si ani neuvedomovala ze to robim som zacala opakovat po ostatnych.Vzdy ked som sa s niekym bavila som automaticky zacala byt ako ona dokonca aj prízvuk. Potom som si to zacala uvedomovat a chcela som s tym prestať ale uz som nevedela ako jednoducho som nevedela ako sa mam spravat pri ostatných uz som zabudla kym som. Neviem co s tym mam robit. Doma si rozumiem asi iba so sestrou pri ktorej soma citim byt sama sebou aj ked uz ani neviem ci naozaj viem byt pri niekom sama sebou. Co mam s tym robit??" Táto skúsenosť poukazuje na silný spoločenský tlak a strach z odmietnutia, ktorý nás môže viesť k potláčaniu vlastnej individuality a k snahám zapadnúť za každú cenu. Uvedomenie si tohto správania a vedomé úsilie o návrat k autenticite je prvým krokom k prekonaniu tejto výzvy.
Zvládanie konfliktov a hraníc vo vzťahoch
V partnerských vzťahoch sa môžeme stretnúť s komplexnými situáciami, ako je napríklad problém s partnerovou kamarátkou. "Ahojte dievčatá. Prišla som si k vám po názor / radu. Chcela by som vedieť ako už z názvu diskusie vyplýva, že ako budujete sebavedomie a nebojíte sa, že vás raz nechá muž kvôli inej? Jednoducho ak by okolo vášho muža krúžila iná, tak ako nestrácate vlastnú sebadôveru? S priateľom sme spolu pár rokov a vo vzťahu preferujem otvorenú komunikáciu. Vieme navzájom čo komu vadí, čo kto robí a pod. Jediná chybička nášho vzťahu je jeho kamarátka, s ktorou sa stretne 2-3x do roka. Nikdy som mu nič nezakazovala, ale už ma nesmierne hnevá, že vždy čo sa ozve, tak je to do očí bijúci flirt z jej strany. Viem to, lebo mi to ukazuje, bavíme sa a vie aj to, že mi to vadí. Vie aj o mojom pocite že sa mi to kamarátstvo nepáči a najradšej by som bola, aby s ňou uťal kontakt, ale nikdy som ho o to vážne nepožiadala. Jeho kamarátka ma nemá rada, za celé roky sa nezmierila že je so mnou napriek tomu, že spolu žijeme, máme ďalšie plány do budúcna. Neviem ešte čo potrebuje k tomu, aby pochopila, že sa nevodime len tak za ručičky. A napriek tomu len trpnem že ho raz dostane. Som si vedomá svojich kvalít do momentu kým si nespomeniem na ňu." Táto situácia ilustruje, ako vonkajšie okolnosti a naše reakcie na ne môžu ovplyvňovať naše sebavedomie. Kľúčom je uvedomiť si vlastné kvality, posilniť vnútornú istotu a komunikovať svoje pocity a hranice asertívne, no zároveň s rešpektom.
Rozvoj osobnosti a well-being
Koučka Zuzka Kocúrková zdôrazňuje integrovaný a holistický prístup k well-beingu. "Je to naša vnútorná odolnosť byť, schopnosť byť aj v pohode so sebou, uvedomovať si, aký je ten môj život." Zistíme to podľa toho, či cítime nejakú nespokojnosť. Pravidelné sprítomňovanie sa, nachádzanie miest, kde cítime spokojnosť a blaho, a vnímanie toho, čo nám hovorí telo a myseľ, sú základom pre dosiahnutie tejto rovnováhy.
Práca s vlastnými myšlienkami, pomenovanie emócií a ich prepojenie s aktivujúcimi udalosťami nám pomáha pochopiť, či naše myšlienky slúžia nášmu blahu. Je dôležité vnímať rovnováhu medzi vlastným "ja", vzťahmi a prácou. Vytváranie osobných rituálov, nachádzanie času pre seba a zmysluplné trávenie voľného času prispieva k celkovému well-beingu.
Zmysel života a práca
"Vždy si potrebujem nachádzať zmysel. Zmysel okamihu, momentu, ktorý žijem v práci, zmysel práce a zmysel života." Ak nás práca nebaví alebo nás tam niečo neoslovuje, nie je riešením okamžite odísť. Skôr je potrebné v pokoji pracovať s vlastnými myšlienkami a zistiť, či je to dlhodobý jav, alebo len prechodné obdobie. Pozorovanie vlastných prenosných zručností a schopností nám môže pomôcť nájsť novú cestu alebo zmysel v súčasnej práci. Keď si dobíjame baterky a nachádzame zmysel, práca sa stáva zábavou.
Vnútorná sila a odolnosť
Projekt "Zdravá firma" v spolupráci s dm sa zameriava na podporu duševného zdravia, odolnosti a uvedomovania si vlastných zdrojov. Budovanie vzťahov s ostatnými, láskavá komunikácia a nastavovanie hraníc k sebe aj k druhým sú kľúčové aspekty. "Je to teda o hraniciach k sebe. Myslieť na svoje potreby, myslieť na to, že aj my sme dôležití, ale zároveň vedieť aj otvárať tie vzťahy s druhými." Dôraz sa kladie na dlhodobú prácu a aktívne rozhodnutie pre zmenu, ktoré sa deje nielen na stretnutiach, ale aj v medzičase.
Vnútorná sila je vnímaná ako schopnosť pracovať so svojimi zdrojmi, poznať sám seba a reflektovať vlastné reakcie v rôznych situáciách. Nezhadzovať sa, ale vedieť reflektovať, za akých okolností a situácií ako reagujeme, a využívať zdroje ako schopnosti. Vyhýbať sa náročným situáciám nie je riešením, ale skôr uvedomením si, že sme ich už v minulosti zvládali a máme schopnosť vytvárať si novú skúsenosť. Prijatie vlastných chýb a sebavľúdnosť sú znakmi vnútorného rastu.
Dobíjanie batérií a zvládanie stresu
"Na to, aby sme boli vnútorne silní, musíme mať určite aj dobité baterky. Potrebujeme sa nabíjať, potrebujeme sa zdrojovať." Mnohí ľudia sú zavalení svojimi rolami (matka, partnerka, kolegyňa) a nevedia, ako si dopriať čas pre seba. Rozhovor so sebou, identifikácia rolí, ich napätí a potreby zlepšenia sú prvým krokom. Vytváranie dlhodobého plánu starostlivosti, harmonogramu s rituálmi dobíjania batérií a požiadanie o pomoc sú nevyhnutné pre zvládnutie záťaže.
Očakávania môžu byť zdrojom stresu, ak sa nenapĺňajú. Počúvanie tela, pomenovanie emócií (nepokoj, sklamanie, frustrácia) a ich prepojenie s aktivujúcimi udalosťami nám pomáha zreálniť situáciu. Stres je súčasťou života, ale existujú techniky, ako ho zvládnuť: studená voda, dýchanie (trojuholník, štvorec, hlboké dýchanie), počítanie predmetov, alebo zahryznutie do citróna. Dôležité je nájsť si vlastné techniky a nástroje, ktoré nám pomáhajú upokojiť sa a vrátiť sa do rovnováhy.