V malebnom údolí Vysokých Tatier, kde sa príroda stretáva s históriou, sa nachádza osada známa dnes ako Starý Smokovec. Jej príbeh siaha hlboko do minulosti, do čias, keď sa formovali jej prvé osady a získavali svoje nezameniteľné pomenovania. Základným a najdôveryhodnejším zdrojom informácií o najrannejších udalostiach v tomto regióne je predovšetkým rukopisný denník Tomáša Maukscha. Preto je nevyhnutné, aby sme sa ponorili do hĺbky pôvodných názvov, udalostí a povier, ktoré s touto lokalitou neodmysliteľne súvisia.
Pôvod názvov: Schmecks a Tátrafüred
Rok 1919 priniesol koniec jednej éry a začiatok novej. Hrôzy vojny pomaly ustupovali do zabudnutia, Rakúsko-Uhorská monarchia už neexistovala a očakávaná Spišská republika nevznikla. V tomto turbulentnom období bol v Levoči, v maďarčine - úradnom jazyku bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie - vydaný posledný Vestník dejepisného spolku Spišskej župy. Podstatnú časť tohto vestníka tvorí článok Dr. Gyulu (Júliusa) Gréba, ktorý sa venuje práve vysvetleniu pôvodných názvov spojených s touto oblasťou. Tento takmer zabudnutý práce opisuje precízne a dôkladne základné pojmy, ktoré doteraz mnohí autori interpretovali zjednodušene.
Pôvodný text je písaný v maďarčine s vysvetľujúcimi dodatkami v nemčine. V celom pôvodnom texte sa vedľa seba vyskytujú názvy Schmecks a Tátrafüred (doslovný preklad Tatranské kúpele), ktoré pomenúvajú jedno a to isté miesto - Smokovec. Preto akákoľvek snaha o preklad týchto názvov do slovenčiny by mohla celý text len zneprehľadniť a urobiť ho zmätočným. Z tohto dôvodu boli v preklade vypustené viaceré odkazy použité autorom, pričom na konci textu je zaradený len súpis použitých diel.
Dr. Gyula Gréb sa mimoriadne dôkladne, obšírne a najmä precízne venoval tejto téme. Názov Schmecks je bežný nemecký názov pre tri časti Tatranských kúpeľov: Starý, Nový a Dolný Smokovec. Najčastejšie sa odvodzuje od otázky „Schmeckt’s das saure Wasser?“ („Chutí vám kyslá voda?“), prípadne od odpovede na predchádzajúcu otázku: „Schmecks!“ („Chutí to!“). Tento názov bol od začiatku daný skupine primitívnych letných domov, ktoré rodina Csákyovcov, predovšetkým gróf Štefan Csáky, postavila v bezprostrednej blízkosti prameňa kyslej vody vo Veľkoslavkovskom chotári od roku 1797.
Kúpeľné mesto dostalo svoje maďarské meno (Tátrafüred) až neskôr. Podľa ročenky Uhorského karpatského spolku za rok 1875 bolo v roku 1846 vytvorené podľa vzoru Balatonfüred. Avšak na strane 206 vydania Vasárnapi Ujság z roku 1855 sa pôvod maďarského názvu Tátrafüred datuje o tri roky skôr. Uvádza sa, že „tento názov mu dali maďarskí hostia v roku 1843, ktorí ho slávnostne pokrstili týmto názvom, čím nahradili nepríjemne znejúci názov Schmeckset“.
Huschwai: Tajomný duch Spiša
Napriek tomu, že Schmecks je nemeckého pôvodu, nie je a priori isté, či sa jedná o nemecké slovo. Ak by bol Schmecks nemeckého pôvodu, potom by ho aspoň nemecký obyvateľ Spiša určite vyslovoval „Schmacks“. Nikto však nikdy nepočul, že by sa to vyslovovalo takto. Je však dostatočný dôvod na to, aby sme tieto dve slová v uvedenom názve úzko spojili? Čo vlastne má spoločné Schmecks a Huschwai? Mohol by sa prekvapene opýtať čitateľ zo Spiša, ktorý veľmi dobre vie, že Huschwai nie je názov miesta, ale meno tajomného, takmer príznačného ducha, ktorý sa často objavuje v nemeckej hovorovej reči na Spiši.
„Musel to byť Huschwai!“ alebo „Zmizlo to, ako keby to vzal Huschwai!“ - takto zvolajú ľudia zo Spiša, najmä roľníci, keď dlho márne hľadajú svoj vreckový nôž, bič alebo iné predmety dennej potreby. „To všetko mu priniesol Huschwai,“ hovoria so závisťou o bohatstve muža, ktorý ešte nedávno žil v chudobe. „Áno, má so sebou Huschwaia!“ alebo „To všetko je dielom Huschwaia!“ s presvedčením tvrdia o farmárovi, ktorého nádherné kone vzbudzujú závisť jeho rovesníkov. Vďaka sile zvyku sa tak Huschwai pomerne často objavuje v reči nemeckých mestských obyvateľov.
Navyše, v niektorých mestách, napríklad v Kežmarku, dokonca vytvorili z vyššie uvedeného podstatného mena sloveso. „Die ist aber eingehuschwait!“ hovoria s hrôzou o príliš opatrnej žene, ktorá sa proti zime zahaľuje do väčšieho množstva šatiek, ako je potrebné. Na tom istom mieste sa Huschwai niekedy spomína aj pod názvom „der Hellebrand“, čo je zjavne literárna jazyková výpožička z horného Nemecka a toto meno má zdôrazniť diabolskú povahu Huschwaia. (Pomenovanie podľa prezývky zo stredovekej nemčiny Hellebrant - „ten, kto živí pekelný oheň, pekelný oheň, očistec“.)
Je zrejmé, že tento duch, niekedy dobrý, niekedy zlý, hrá vo vyššie uvedených prísloviach približne rovnakú úlohu ako diabol v myslení a idiómoch maďarského národa, a tak na prvý pohľad môžeme Huschwaia jednoducho stotožniť s diablom. Keď však tento prostý človek z ľudu v odpovedi na naše otázky hovorí viac o tejto tajomnej bytosti, potom - bez toho, aby si bol vedomý jej skutočnej podstaty - podáva jej opis, ktorý sa úplne líši od tradičnej predstavy o diablovi.
„Raz sme kopali zemiaky na kopci,“ hovorí jeden z mojich známych z Veľkej Lomnice, „keď zrazu začalo pršať, hrmelo a blýskalo sa. Zrazu priamo k nám závratnou rýchlosťou letela veľká ohnivá guľa. Hlava tohto obludného tvora bola veľká ako bochník chleba a jeho končatiny boli ako dlhá železná reťaz. Ale bol to taký desivý pohľad a tak hrmotal, kamkoľvek letel a usadil sa, že som si takmer myslel, že je to nejaká obluda. Bol to samotný Huschwai.“ Podľa iných Huschwai lieta v podobe ohnivého draka aj za jasného počasia, najmä za súmraku.
Toto tajomné stvorenie však zapĺňa predstavivosť nemeckého obyvateľstva Spiša aj mnohými inými spôsobmi. Preto títo zhovorčiví, ale aj poverčiví ľudia rozprávajú aj iné príbehy o Huschwaiovi. A znejú približne takto: „V daždivom počasí si chudobná žena všimla nezvyčajne veľkého a nápadne sfarbeného kuriatka, ktoré sa brodilo v blate na ulici a hlasno pípalo. Žena súcitne zachránila kuriatko z jeho úbohého stavu, očistila ho od blata a položila ho na sporák. Keď sa kuriatko spamätalo z omámenia, začalo rýchlo chodiť sem a tam a všade naťahovalo svoj dlhý krk. Spozorovalo hrniec na sporáku, v ktorom bola nakladaná repa. Keď žena počula čudnú pieseň, okamžite bežala k zázračnému kuriatku, chytila ho za krídlo a rýchlo sa ho pokúsila vyhodiť von. Vtedy diabolský vták roztrasene zakikiríkal o milosť, predstavil sa ako Huschwai a sľúbil žene, že ak ho teraz ušetrí, prinesie jej všetko, čo si zaumieni. Žena ponuku prijala a okamžite vyskúšala Huschwaiovu moc. Najprv jej musel priniesť peniaze, potom obilie, drevo, soľ, tuk a kvalitný dobytok.“
Žena však zle spravovala ľahko nadobudnuté peniaze a bohatstvo a čoskoro o všetko prišla, takže sa v krátkom čase stala rovnako chudobnou ako predtým. Obrátila sa teda opäť na Huschwaia. Ten jej ochotne ponúkol svoje služby, ak sa žena stane navždy jeho. Vo svojej úplnej biede žena s touto dohodou súhlasila. Hoci sa tešila z Huschwaiových darov, uprostred svojho blahobytu ju často premáhala úzkosť z budúcnosti. Nakoniec sa táto úzkosť stala takou neznesiteľnou, že jej znepríjemňovala každý okamih života. So svojím trápením sa zverila starému mužovi, o ktorom sa hovorilo, že disponuje tajnými silami a vedomosťami. Ten povedal žene, že Huschwai sa umorí, ak bude dlho nosiť ťažké bremená. Žena potom prikázala Huschwaiovi, aby naplnil celú povalu pšenicou, a sľúbila mu, že keď to urobí, úplne sa podriadi jeho moci. Ten nosil pšenicu na povalu zo všetkých síl. Avšak prefíkaná žena predtým vyvŕtala dieru v povale svojej izby, ako aj v podlahe izby vedúcej do pivnice.
Je pozoruhodné, že Huschwai žije v predstavivosti ľudí v konkrétnej podobe, čo je obzvlášť zaujímavé, pretože ľudia zvyčajne hovoria o rôznych duchoch len neosobne a anonymne (napr. „prišlo to“, „zavolalo to“ atď., t. j. bez podmetu, rovnako ako by sa povedalo: „blýska sa“, „hrmí“ atď.). A Huschwai sa najskôr objavuje ako lietajúci ohnivý drak a potom ako mokré kurča, takže vždy v podobe okrídleného tvora.
Mytologické korene: Drak, Smok a ich variácie
Dr. Michal Greisiger sa vo svojom bádaní o povahe Huschwaia zjavne mýli, keď vzhľad tohto ducha ako ohnivého draka považuje za novší a samotný pôvod Huschwaia hľadá v baníctve, ktoré bolo kedysi v Tatrách veľmi rozšírené. Vidí v ňom dobrotivého horského ducha, ktorý podľa viery pohanských predkov ukazuje ľuďom miesto, kde sú v zemi ukryté poklady, t. j. umiestnenie výnosných baní. Len kvôli jeho dobrotivej, štedrej povahe a jeho dvom podobám sa ho snaží spojiť so sliezskym horským duchom menom Rübezahl (v preklade Krakonoš).
Slovanská aj germánska mytológia väčšinou zobrazujú ohnivého draka, obraz nášho Huschwaia, ako domáceho ducha alebo ducha ohňa. Tak sa objavuje predovšetkým u Lužických Srbov, a to ako ton smij u Srbov z Hornej Lužice a ako pljon u Srbov z Dolnej Lužice. Rozlišujú sa tam rôzne typy tohto ohnivého vzdušného javu, ktorý zostupuje do domovov komínom. Obilný drak (žitný smij) napĺňa sýpku svojho pána, mliečny drak (mliečny smij) sa stará o mliečne potreby gazdinej a peňažný drak (peňažný smij) nikdy nedovolí, aby jeho pán trpel nedostatkom peňazí. A ak čísi statok v Lužici rýchlo prosperuje, všetci hovoria: „má draka“. Pekelný drak sa objavuje v tmavých nociach v podobe ohnivej tyče alebo šedo-čierneho opereného dračieho kurčaťa, ktoré je rozpoznateľné podľa toho, že v noci vyvracia snopy obilia.
V poľských častiach Horného Sliezska sa obilný drak najskôr objavuje ako čierne, mokré kurča, potom ako ohnivý drak s rachotivým zvukom, akoby rinčali reťaze, potom ako ohnivá metla, zatiaľ čo iné druhy drakov sa objavujú ako vodné sliepky. V rakúskom Sliezsku obyvatelia miesta zvaného Dobischwald tiež verili, že draka videli v mesiacom osvetlených nociach, hlavne počas adventu a pôstu. A v rôznych podobách. Niektorí ho videli ako okrídleného hada, iní ho videli lietať vo vzduchu v podobe ohnivej tyče veľkosti vychádzkovej palice. Lieta tiež vo vzduchu v podobe horúceho zväzku slamy so zelenou hlavou a dlhým ohnivým chvostom.
Slovania označujú tohto ducha ohňa, ktorého si predstavujú ako ducha v podobe vtáka, najmä vo forme mokrého kuriatka, všeobecne menom Smok, Zmok, Zmak. Podľa Hanuša Máchala súvisí s litovským slovom „smákas“ a lužickým slovom „smikas“, ktoré znamenajú drak alebo had. V češtine a slovenčine je to Zmek, Zmok (Zmak) a v poľštine je to Smok (Čmok, Čmuk). Poliaci (najmä v okolí Hniezdneho) hovoria „To čmuk!“ pochmúrnej, zamračenej osobe a „Idž sobie, čmuku!“, čo sú všetko pozostatky mytologických tradícií. Skutočnosť, že tento duch sa objavuje aj vo forme rinčiacich reťazí, ako sme videli vyššie medzi Nemcami na Spiši, spomína Pavol Dobšinský.
Jakob Grimm sa vyjadruje podobne, keď hovorí o slovanskom názve draka: „Starí Slovania označujú „zmij“ (mužský rod) a „zmija“ (ženský rod) hada, ten skôr draka, tá viac zmiju. V Čechách je „zmek“ ohnivý drak strážiaci poklad, „zmije“ = zmija; srbsky „zmaj“ = drak, „zmija“ = zmija. Lesk, ktorý zmija po sebe zanechá, sa nazýva ostresine zmajeve. Všetko opäť vedie k lesku, zlatu a ohňu. Litovské „smakas“ sa zdá byť prevzaté zo slovanského jazyka. Podľa Jungmanna je „zmek“ okrem draka aj duch, ktorý sa zjavuje v podobe mokrého vtáka (zmokly = omočený, zmoknuti = navlhčiť; „mokrý gako zmok“ - trefne ako zemský duch), väčšinou v podobe sliepky, a prináša ľuďom peniaze.“
Germánska mytológia však tiež uznáva drakov. Zatiaľ čo v západnom Nemecku, od Švajčiarska po Frízsko, sa duchovia nazývaní Alraunen alebo Alrunen považujú za domácich duchov, ktorí dávajú a rozmnožujú peniaze, ďalej na východ, od Tirolska po Východné Prusko, tú istú úlohu zohrávajú ohniví draci. Títo duchovia, niekedy nahradení diablom v kresťanských mýtoch, nie sú viazaní na dom, ale objavujú sa tam len z času na čas, zvyčajne cez komín, aby priniesli peniaze. (Podľa sliezskeho folklóru sú to len slobodomurári, ktorí sú poháňaní týmto duchom hľadať peniaze, a preto ľudia vnímajú činnosť slobodomurárov ako zlé hľadanie pokladu, zatiaľ čo získavanie pokladu baníkmi je v sliezskom folklóre vykresľované ako legitímny zisk. Tvrdý boj katolíckej cirkvi proti slobodomurárom viedol aj k tomu, že boli vykresľovaní ako sluhovia diabla.)
Mogk vysledoval pôvod ľudovej viery v tieto duchovné bytosti až k viere v dušu (Seelenglauben) a jej vznik datuje najskôr do stredoveku. Jakob Grimm možno však správnejšie odkazuje na drakov staroveku, ktorí sa už objavujú v anglosaskom „Beowulfovi“, v hrdinských legendách severných a západných germánskych národov a ešte prirodzenejšie v stredovekej poézii, medzi ktorou sú dobre známe Siegfriedov boj s drakom a Sigurdov boj s drakom menom Fafnir. V staroveku prevládal názor, že tieto draky sa plazili po zlate (preto básnici nazývali zlato „Wurmbett“, alebo „dračia posteľ“), chrlili oheň a lietali.
Dr. Otto Böckel zaradil ľudové príbehy o drakoch medzi legendy o prírode (Natursagen), konkrétnejšie medzi legendy o búrkach (Gewittersagen), a veľmi výstižne opisuje ich prejavy a koncepčný základ ich pôvodu takto: „Násilné boje mrakov v búrkach, ktoré zúria v iskrivých bleskoch a valiacom sa hrome, našli svoj výraz aj v ľudových rozprávkach.“ Niektoré strašidelné bytosti, najmä tie veľmi fantastické, ako napríklad ohnivý drak, sa vysvetľujú búrkovými mrakmi alebo inými ohnivými atmosférickými javmi. V roku 1531 videli ženci neďaleko Albecku vo Švábsku búrkový mrak, akoby na pole zostúpil veľký drak, ktorý v silnom návale vetra a ohňa odniesol všetky snopy. Koncom osemnásteho storočia bol v regióne Fürstenberg videný ohnivý drak, ako zostupuje z tmavých mrakov s desivými zvukmi a páli farmu Wolfshalder.
Drak je veľký ako metla, jeho hlava pripomína rybu, chvost je ako chumáčovitá metla, lieta veľmi rýchlo a počas letu srší iskrami. Tam, kde sa drak usadí, je tráva spálená do tvaru polmesiaca, táto škvrna sa nazýva „Alberfleck“. Vo Freckenhorste (Vestfálsko) sa drak nazýva „Herbrand“. Legenda o drakoch, ktorí lietajú vo vzduchu a chrlia oheň, syčia a striekajú ako hady, vznikla na základe pozorovania. Z výšky vyzerajú elektricky nabité mraky ako hady a blesky ako žeravý jedovatý dych voľných zmijí. Namiesto draka sa ako postava blesku objavuje aj ohnivý kôň.
Tieto opisy nevykazujú žiadnu podobnosť s vyššie spomenutými spišsko-germánskymi tradíciami, napríklad opis častí tela draka, bleskové a nevysvetliteľné zmiznutie snopov a spálenie statku. Sú však zároveň jasným dôkazom toho, že v slovanských a spišsko-germánskych tradíciách Huschwai alebo Smok, staroveké divé draky, aj naďalej žijú, i keď v jemnejšej podobe, takpovediac premenené a prispôsobené nášmu hospodárskemu životu.
Názvoslovie a jeho interpretácie
„Ale prečo sa v tomto článku spomínaný duch nazýva Smok alebo Zmek, keď ho ľudia zo Spiša poznajú ako Huschwai?“ mohol by sa nahnevane opýtať čitateľ zo Spiša. Presnejšie by som sa opýtal: „Čo znamená meno Huschwai?“ A ak máme brať do úvahy vplyvy slovanskej mytológie, prečo spišskí Nemci používali toto meno a prečo neprevzali od Slovanov meno Smok spolu s pojmom Smok? Greisiger spomína meno Huschwai, ale neinterpretuje ho.
Hrdosť a jej skutočný význam
Neznášam, keď musím byť na niečo hrdá. Bez ohľadu na to, či je to niečo pozitívne alebo nie. Problém je totiž s chápaním samotného slova hrdosť. Hrdosť je totiž niečo, čo si vyžaduje našu zásluhu. Sme hrdí na to, že niečo dokážeme. My sami. Nie niekto za nás. My by sme mali byť minimálne nepriamymi strojcami toho vznešeného činu. Môžeme byť hrdí na seba, keď sa vyšplháme na Gerlach. Môžeme byť hrdí na naše dieťa, keď sa vyšplhá na Gerlach, lebo nebyť nás, nijaké dieťa a ani jeho úspech by tu nebol. Môžeme byť - za istých okolností - hrdí na súrodenca, ktorý sa vyšplhal na Gerlach, ak sme ho v jeho konaní povzbudzovali a dá sa nám teda pripísať časť zásluhy. A presne to po nás chcú. Byť hrdí na ľudí, o ktorých úspechy sme sa ani najmenej nepričinili. Na Štúra, Hviezdoslava, Štefánika. Na Tatry, i keď sme ich vlastnými rukami nebudovali, na kultúrne pamiatky, hoci sme prstom nepohli ani na ne, na tradičné slovenské remeselné výrobky, hoci ich my osobne nevyrábame. Vraj národná hrdosť. Nikto nemôže za to, kde sa narodil. Teda, pokiaľ neveríte v reinkaráciu a karmu a nemyslíte si, že miesto vášho narodenia je vám pridelené podľa zásluh v minulom živote. V takom prípade áno, môžete byť hrdí, že ste Slováci. Ale v opačnom len vtedy, ak ste pozdvihli úroveň celého svojho rodiska/národa. Pretože inak je to celé logický nezmysel. A nenavážam sa len do hrdosti na národ, ale do hrdosti na čokoľvek, za čo nemôžete. Do hrdosti za mesto, prírodu, školu, kde berú každého. Do hrdosti za prírodnú farbu vašich vlasov, výšku, do ktorej ste vyrástli, veľkosť poprsia… nič z toho ste nedostali vďaka snahe, ľutujem. Samozrejme, týka sa to aj opačného pocitu - hanby. Prečo by sa mal niekto hanbiť trebárs za národnosť, pohlavie či mizivú povesť štvrte, v ktorej sa narodil? Akým zlým rozhodnutím, akým lajdáctvom či cielene negatívnym konaním ste takýto výsledok dosiahli? Žiadnym? Tak prečo potom vešať hlavu? Preto, že vás ostatní kvôli tomu škatuľkujú? Že vám kvôli tomu pripisujú také či onaké vlastnosti, u ktorých ale nie je nijaká záruka, že ich naozaj máte? Ja nie som hrdá na to, že som Slovenka. Nestala som sa ňou z vlastnej vôle, ani za odmenu. Ani sa nehanbím za to, že som Slovenka. Nie som ňou z vlastnej vôle, ani za trest. Ale som hrdá na to, že som Wikipédistka.
To, že hrdosť/hanba za neovplyvniteľné veci je absolútny nezmysel, však nič nezmení na fakte, že nejaký pocit z týchto neovplyvniteľných veličín máme. Aký je však správny názov týchto pocitov? Sú to radosť a smútok z daných zhôd okolností. Je samozrejmé, že nás tešia či zarmucujú veci, na ktoré nemáme dosah. Nájdenie bankovky na každodennej ceste domov či videnie úchvatného meteoru nemôžete pripísať sebe o nič viac, ako narodenie na istom mieste. Napriek tomu ste radi. Na radosti či zármutku z neovplyvniteľných vecí, ak sa nazýva pravým menom, nie je nič zlé. Je tiež žiaduce hľadať na neovplyvniteľných veciach nejaké pozitíva, ak ich prvý pohľad veľa neponúka. V praxi to vyzerá asi takto: narodil som sa v galaxii Mliečna cesta, čo som si nevybral. Nie je to najväčšia galaxia vo vesmíre, ba ani v Miestnej skupine, čo už. Ale zase je väčšia než drvivá väčšina galaxií v Miestnej skupine. A je tiež krásne symetrická, nie ako tie pekuliárne čudá. Nemá síce modré guľové hviezdokopy, škoda, ale na druhej strane, nehostí ani kvazar. To poteší. Beriem to ako fakt, radujem sa z toho. Právo na hrdosť máte len po pričinení sa. Dovtedy je vaša hrdosť príživníctvom na cudzích úspechoch. Presne tak ako spolužiaci, ktorí na tímovom projekte nepohli ani prstom a nechali všetko robiť druhých, no potom všade vyskakujú s tým, že zaň dostali jednotku. Nerobte. Ale potom nebuďte hrdí. A nazývajte svoju radosť zo svojho rodiska, výšky, národa… pravým menom.
Súbory cookie a ochrana súkromia
Spoločnosť Google používa súbory cookie a údaje na poskytovanie a správu svojich služieb. Tieto technológie slúžia na sledovanie výpadkov a ochranu používateľov pred spamom, podvodmi a zneužitím. Okrem toho sa pomocou nich meria zapojenie publika a štatistiky webov, aby bolo možné lepšie pochopiť, ako sú služby používané, a aby sa mohla zlepšovať ich kvalita.
Ak používateľ vyberie možnosť „Prijať všetko“, spoločnosť Google bude pomocou súborov cookie a údajov vyvíjať a zlepšovať nové služby, zobrazovať reklamy a merať ich efektivitu. V závislosti od nastavení používateľa sa budú zobrazovať prispôsobený obsah a prispôsobené reklamy.
Ak používateľ vyberie možnosť „Odmietnuť všetko“, spoločnosť Google nebude používať súbory cookie na ďalšie uvedené účely. Neprispôsobený obsah je ovplyvnený napríklad aktuálne prehliadaným obsahom, aktivitou vo vašej aktívnej relácii vyhľadávania a vašou polohou. Neprispôsobené reklamy sú ovplyvnené aktuálne prehliadaným obsahom a vašou všeobecnou polohou. Prispôsobený obsah a reklamy môžu zahŕňať aj ďalšie relevantné výsledky, odporúčania a prispôsobené reklamy založené na minulej aktivite v danom prehliadači, napríklad na predchádzajúcich vyhľadávaniach na Googli. V prípade potreby sa prostredie prispôsobuje aj tak, aby bolo primerané veku. Pre zobrazenie ďalších informácií, vrátane podrobností o správe nastavení ochrany súkromia, je potrebné vybrať „Ďalšie možnosti“.
Geografické a geologické charakteristiky oblasti
V malebnom údolí, ktoré zo severu lemuje Krupinská vrchovina a z juhu pohorie Börzsöny, na oboch stranách rieky Ipeľ, leží mesto. Na tomto mieste je údolie najužšie: vzdialenosť medzi dvoma pohoriami je necelé 3 kilometre. V strede tohto údolia tečie Ipeľ. Na brehoch rastúci bohatý porast a blízkosť lesov poskytli ideálne podmienky na usadenie pravekého človeka. Archeologické výskumy dosvedčujú, že už v mladšej dobe kamennej (mladopaleotickej) tu žil človek, a to od potoka Krupinica po Parassu - dnešný priestor colnice slovensko-maďarských hraníc.
Podnebie je tu suché a teplé, vyznačuje sa pomerne krátkymi zimami a dlhými, nadpriemerne teplými letami. Počet letných dní (s maximálnou teplotou nad 25°C) je nad 70, priemerná ročná teplota je 9,5°C. Priemerné zrážky za vegetačné obdobie vykazujú deficit, čo znamená, že výpar je väčší ako celkový objem zrážok. Výkyvy zrážok zapríčiňuje kolísavosť prietokovej vody Ipľa. V letných mesiacoch, keď je vlaha najviac potrebná, dosahuje sotva 20 m³/s, kým v marci až 58 m³/s.
Geologicky údolie rieky vzniklo v neogéne, keď sa zatiaľ súvislé pohoria Börzsöny a Krupinské následkom silného pohybu hornín rozdelili a poklesom údolia sem preniklo more. Neskôr opadávaním mora došlo aj k poklesu celej Podunajskej nížiny, čo malo vplyv na vznik veľkej erózie v Poiplí, čím vznikali riečne terasy. Tie sú dobre viditeľné na kopci Kalvária a na zlepencových terasách za cintorínom. V miocéne prebiehala v našej oblasti vulkanická činnosť, ktorej epicentrum bolo asi v Krupinskej vrchovine. Vulkanického pôvodu sú aj naše vinice "Nagyszőlők", kde sa rodí kvalitné víno. V blízkosti mesta sa tok rieky značne spomaľuje a pre plytkosť brehov ročne viackrát vystupuje z koryta. Tu sa usadzujú pevné časti zemskej kôry odplavené erozívnou činnosťou z horného toku. Hrúbka takto vzniknutého sedimentu dosahuje aj 4-7 m. Na nich vznikali rôzne druhy sedimentačných pôd.
Počiatky osady Šahy: Od prvej písomnej zmienky po kláštor
Prvá písomná zmienka o jestvovaní osady Saag je z roku 1237 v listine Bela IV., napísanej vo Zvolene. V nej potvrdzuje ostrihomskú cirkev vo vlastníctve dva a pol poplužia pôdy a jedného mlyna v chotári Saag, patriaceho k hradu Hont. Druhá listina z roku 1256 popisuje osady susediace so Šahami: dedina Olvár, obec Tešmak, dedina Proma a Sági-sidó (na mieste dnešnej časti Kómájszőlő). V tom čase podľa spomínanej listiny boli vlastníkmi pozemkov v Šahách aj Peter Viski, Rugasov syn Egyed, ďalej hradní poddaní a kráľovskí sluhovia, kráľovskí dvorníci, ostrihomská kapitula a šahanské prepošstvo.
Z hľadiska rozvoja nášho mesta rozhodujúcou udalosťou bolo založenie kláštora v Šahách. O presnom dátume jeho vzniku nám listiny nič neprezradili. Podľa Monasteriológie Fuschoffera Huntovci tu už v roku 1705 založili benediktínsky kláštor, najnovšie výskumy však uvádzajú roky 1236-1240. Je však isté, že zakladateľom bol bán Márton, ktorý nemajúc potomka, so súhlasom Bela IV. svoje majetky daroval kláštoru. Márton veľmi dobre si vybral aj miesto pre výstavbu kláštora: na týchto miestach križuje rieku Ipeľ hlavná cesta, ktorá viedla od banských miest smerom za Ostrihom a Budín cez Visegrád. Jeho široký politický rozhľad a nesebeckosť potvrdzuje to, že kláštor zveril do rúk samostatného kráľa a tým dokázal, že mal na zreteli nie rodinné, ale štátne záujmy. Táto skutočnosť určila smer rozvoja Šiah na niekoľko storočí dopredu.
Je všeobecne známe, že zakladateľ našej župy, podľa ktorého sa ona aj nazývala - rytier Hunt - postavil svoje hradisko v terajšej obci Hont, kde vtedy rieka Ipeľ vytvorila poloostrov vyčnievajúci nad riekou, čím zabezpečila jeho dostatočnú ochranu. Na druhej strane oproti hradisku bol postavený kláštor. Premonštrári sa tešili veľkej obľube, pretože okrem cirkevných vykonávali aj svetské služby: pomáhali chudobným a chorým, najmä však tým, že prepošstvo nesúce meno Blahoslavenej Panny Márie (Prepositura B.Mariae de Saag) bolo aj hodnoverným miestom nielen pre župu Hont, ale aj pre okolité župy. Bolo známe už od roku 1255. Pôvodná pečiatka konventu sa žiaľ nezachovala, je však známa z roku 1397.
Onedlho po založení kláštor musel čeliť rôznym vonkajším nebezpečenstvám. Tatárske hordy pravdepodobne dosiahli Šahy okolo februára 1242 a usadlosť i kláštor boli úplne vypálené a vyrabované. Novú zakladaciu listinu vydal Belo IV. 9. septembra 1245 v Hrhove. Pretože táto listina bola súčasne aj súpisom majetkov, je známe vtedajšie zloženie obyvateľstva: traja dvorní župani, šiesti koniari, päť sluhov, traja vinohradníci, dvaja oráči a viacerí sluhovia, podľa svojich remesiel. Po tatárskom spustošení sa konvent rýchlo zmáhal a nadobudol úctu a dôveru okolitého obyvateľstva. Za 30 rokov jestvovania kláštora vzrástol obrat tovaru cez Ipeľ natoľko, že už nestačil jestvujúci prevoz. Preto v roku 1266 kráľ Belo IV. nariadil blízko kláštora postaviť kamenný most na Ipli a právo mýta dal premonštrátom.
Turbulencie stredoveku a turecké panstvo
V období po roku 1270, po smrti Bela IV. nastal boj o moc medzi rodinami vysokej šľachty. Na severozápade krajiny, ako aj u nás vládla rodina Matúša Čáka. Stále vnútorné nepokoje a neistota ochromila hospodársky život krajiny a ľud ovládla bieda a hlad. Aby kláštor mohol plniť svoje svetské úlohy, v roku 1275 kráľ Ladislav IV. oslobodzuje obyvateľov Šiah od daní a povinností ubytovania vojakov. Koncom XIII. storočia prácu kláštora podporil Štefan V. darovaním nových majetkov. Takto dostal aj Tešmak doterajšiu usadlosť strážcov kráľovských lesov, ďalej Pečenice, Dolné Jabloňovce, Lipovec a Olvár. V roku 1299 "sedem biskupov a arcibiskup za určitých podmienok povolilo konanie pútí" a z toho plynúce peniaze použiť na výstavbu nového kostola.
Veľkosť a sila hradných panstiev, neustále boje medzi veľmožmi a ochudobňovanie obyvateľstva i samotného kráľovského dvora viedli k tomu, že postupne zanikajú kráľovské župy a na ich miesta sú nastolené župy šľachtické, ktoré pospolitému životu krajiny poskytujú oveľa širší rámec. V našich pomeroch úlohu Hontianskeho hradu a jeho panstva prevzal hrad Drégeľ.
Šahanský kláštor prežíval svoje zlaté obdobie od začiatku XIV. storočia. Vtedy skoro tridsať rokov stál na jeho čele prepošt Ferenc Fegyverneki, veľkňaz európskeho formátu, oddaný nasledovník reformných myšlienok. Medzi jeho stenami vychovávali kňazov, redigoval knihy a overoval listiny. Pre uľahčenie písania listu Fegyverneki zostavil také formulárne knihy, ktoré zjednotili "svojím registrom a jasným obsahovým delením prehľadnou formou všetky spisové formuly". Spolu s ostatnými rehoľníkmi sa pričinil o obohatenie našej kódexovej literatúry.
Králi rodu Árpádovcov naďalej všestranne podporovali kláštor v činnosti. Ľudovít I., v roku 1357 dal svojou výsadnou listinou ľudí prepošstva pod všeobecnú moc prepošta. V roku 1405 kráľ Žigmund povolil každú nedeľu Forum liberium (voľný trh) a v deň na Nebovstúpenie Panny Márie - vo sviatok patrónky šahanského kostola - zase verejný tržný deň. Toto právo sa vzťahovalo aj na majetky konventu. Tak roku 1444 štyria synovia Balázsa z Ďarmôt vyhnali prepošta Bálinta s jeho druhmi z kláštora a samotný kláštor premenili na pevnosť. O dva roky neskôr synovia vojvodu Petra z Levíc so svojimi kumpánmi znovu vyrabovali kláštor. Preto proti nim nariadil kráľ Ladislav I. rozsiahle šetrenie, o jeho výsledku však nie sú správy. Avšak šahanský konvent ešte aj v roku 1511 viedol spor s rodinou Levických vo veci prinavrátenia pokladov a diplomov.
Priaznivé položenie Šiah malo za výsledok ich dôsledné napojenie na stredovekú cestnú sieť. Hlavná cesta z Ostrihomu a z Budína viedla po stráňach kopcov popri rieke Ipeľ a jej prítokov cez šahanský most do banských miest, najmä do Banskej Štiavnice. V okolí boli dôležitou križovatkou ciest aj Vyškovce, strážené v tom čase opevnením. Tu sa krížila ostrihomská cesta s ďalšou cestou cez údolie Búrskeho potoka a obe spolu viedli cez Šahy. Odtiaľto viedla cesta cez Hokovce na Žemberovce a Bátovce (do "tržnice kráľovnej"), a tiež cez Nemce na Krupinu a na Banskú Štiavnicu. Iná cesta viedla zo Šiah vedľa Krupinice cez Plášťovce na Litavský hrad a na Bzovík, kde bol druhý premonštrátsky kláštor. Východným smerom cez most na Ipli viedla cesta na Hont a Drégelypalánk a ďalším dreveným mostom cez Ipeľské Predmostie na Vinicu alebo Balog nad Ipľom.
Po páde Budína, Vácova a Ostrihomu turecké vojská postupovali ďalej smerom na banské mestá. Preto viedenská vláda v roku 1546 nariadením č. 44 určila "posilnenie šahanského kláštora na hrad na štátne trovy". Prvým kapitánom hradu bol Juraj Thury, ktorý už v roku 1544 sa vyznamenal hrdinským útokom na rabujúcich Turkov, vracajúcich sa po neúspešnom dobýjaní hradu v Leviciach do Ostrihomu. Dostihol ich pri Salke a riadne vyprášil. Od roku 1550 sa stal kapitánom v Šahách František Jakisich. Turci sa vtedy pokúšali dobyť šahanskú pevnosť, ich útok však bol odrazený. Pre kláštorný hrad sa stal osudným rok 1552. I keď drégelyský hrad hrdinsky bránil Juraj Szondi, veľkej presile 4. júla podľahol a sám padol v boji. O niekoľko dní neskôr padla aj pevnosť v Šahách, a hoci Turci všetko vyrabovali a spálili, rádoví bratia zachránili svoj vzácni archív spisov prenesením do svätobenedického kláštora, kam sa sami uchýlili.
Šahanský archív hodnoverného miesta bol neskôr prenesený do Győrszentmártonu (dnešná Pannonhalma). Po dobytí Šiah turecké vojská v počte 12 tisíc mužov pod vedením Ali pašu pokračovali ďalej smerom na banské mestá. Vtedy sa spamätal aj viedenský dvor a rýchlym protiúderom im chcel zabrániť v ďalšom postupe. Velením cisárskych vojsk bol poverený pyšný generál Erasmus Teuffel. Poverenie dostal od samotného cisára Ferdinanda I. Pre jeho zlú povahu ho Maďari nazývali Ördög Mátyás, čiže Matej Čert (Teuffel=Ördög=Čert - Nomen est omen). Tinódi Lantos Sebestény, vtedajší básnik - ospevovateľ hrdinských bojov, boj pri Plášťovciach podrobne popísal. Podľa toho vieme, že cisárske vojská mali 10 tisíc vojakov. Nevyčkali na posilu, ktorá mala prísť z Fiľakovského hradu, ale s vojskom, ktoré táborilo pri Hrkovciach, sa pohli proti Turkom. Stretli sa v úzkom údolí Krupinice pri Plášťovciach. Teuffel sa tu nepreukázal ako vojvodca, preto bol po dvojdňovej bitke porazený. V boji zomrel aj vácovský biskup Sbardellatti, vedúci zásobovacieho oddielu. Padol pri ceste zo Šiah do Plášťoviec, kde na jeho pamiatku bola postavená malá kaplnka. Po tejto rozhodujúcej bitke Turci obsadili až 9/10 územia župy Hont a iba najsevernejšia časť v okolí Banskej Štiavnice nebola dobytá. Šahy Turci ovládli dvakrát. Prvýkrát v rokoch 1552-1595, potom od roku 1663 po oslobodenie Budína. Po vymedzení hraníc v roku 1595 turecko-cisárske hranice boli medzi Tešmakom a Šahami na Silberských lúkach. Na označenie hraníc bol vykopaný hlboký jarok, ktorý sa nazýval "turecký jarok". Avšak aj ten Turci viackrát zneužili, pri rabovačkách prekročili. Niekoľkokrát ohrozovali aj banské mestá (Pukanec, Krupina, Banská Štiavnica), avšak ich nedobyli. Počas tureckej okupácie postavili pod hradom Drégely silné podhradie Palanka - z pilót, dosák a foršní a drevený most cez Ipeľ, odkiaľ viedli nečakané útoky na okolie. Slúžili aj na obranu samotného hradu. Podľa majetkového súpisu z roku 1626 vedeného tureckým pašalíkom vieme, že v Šahách bola iba jedna porta, ďalej 16 gazdov so 1/4-ovým pozemkom, ktorí mali spolu 8 koní a 40 volov. Po súpise daňovníkom bolo popísaných 33 rodín.
Prvá mestská pečať, ktorá sa zachovala, je z roku 1665. Zobrazuje prepošta s mitrou a biskupovou berlou s okrúhlym nápisom "Sigillum oppidi Saag", čiže: pečať mesta Saag. Podľa toho teda v tých rokoch Šahy mali mestský ráz. Matriku začali písať v roku 1675, avšak pre časté požiare boli staré listiny zničené. Najväčšiu ťarchu aj za tureckej poroby niesol na svojich bedrách ľud. Časté rabovačky, časté dvojité zdanenie, večné skrývanie a podvýživa stáli veľa obetí. Rozšírené boli aj infekčné choroby. Prvý nákazlivý mor vypukol v meste v roku 1600 a zopakoval sa v roku 1623. V roku 1663 bol taký strašný, že za obeť padlo 40% obyvateľstva mesta.
Medzi veľkých reformátorov XVII. storočia patril Gábor Bethlen (1613-1629), ktorý v otázkach ochrany vlasti súhlasil s Petrom Pázmányom, bol však jeho protivníkom v otázkach náboženstva. Za väčšieho nepriateľa ako Turkov pokladal Ferdinanda II., porušoval ústavy. Preto rozpútal proti nemu povstanie. V dňoch 25.-30. septembra 1626 viedol tvrdé boje proti cisárskym vojskám pod vedením Alberta Wallsteina na našom okolí.
Turci definitívne opustili toto územie v roku 1685. Keď serdár Ibrahim dostal zvesť o približovaní sa spojených kresťanských vojsk, nechal vypáliť hrad Novohrad a Vác a sám sa uchýlil so svojím vojskom do Budínskeho hradu.
Za kurucko-labancských bojov 24. septembra 1704 František Rákóczy II., postupujúc so svojou päťtisícovou armádou cez Gyöngyös popri Ipli, zastavil sa v Šahách. Ubytoval sa v kláštore, kde prijal delegáciu zo Sedmohradska. Vo svojich Pamätiach sa o tejto udalosti zmienil takto: "Niekoľko dní som strávil v Šahách, kde som prijal grófa Veterániho. Žiadal potvrdiť kapituláciu Košíc. Na tomto mieste ma dostihla slávnostná delegácia stavov zo Sedmohradska a odovzdala mi diplom môjho zvolenia."
Cisár a kráľ Leopold I. v roku 1688 šahanské prepošstvo spolu s majetkom zastávajúcim po Turkoch daroval jezuitom. Preto od tých čias titul prepošta dostával kňaz vymenovaný ostrihomskou diecézou z rúk samotného kráľa. Jezuiti na ruinách premonštrátskeho kláštora vybudovali svoje obytné a hospodárske budovy, ktoré čiastočne stoja dodnes, a v roku 1736 postavili aj svoj kostol. V roku 1769 postavili aj kamenný most, ktorý bol zničený počas II. svetovej vojny. Po zrušení jezuitského rádu Mária Terézia darovala šahanské panstvo rožňavskej kapitule.
Rozvoj mesta Šahy: Pošta, cholera a župný dom
Významnou udalosťou v rozvoji mesta bolo postavenie prvého poštového domu v strede dnešného hlavného námestia. Po tejto udalosti dňa 15. októbra 1750 sa začalo doručovanie dvoma smermi: Pešť - Šahy - Hlohovec - Bratislava a Pešť - Šahy - Banská Štiavnica - Dolný Kubín. Nová poštová stanica vlastnila okrem dvoch poštových vozov šesť párov záprahových a dva jazdecké kone vo svojej maštali, spojenej s kočiarňou, všetko na niekdajšej tržnici. Nimi zabezpečovala stanica listové, peňažné a batožinové zásielky oboma smermi cez nový kamenný most.
Rozvoj mesta neskôr zabrzdili dve udalosti: v roku 1796 vypukla v celom štáte cholera, za obeť jej padlo aj dvesto občanov nášho mesta. Ďalšou udalosťou bol prechod vojsk cára Alexandra pod vedením maršala Kutuzova po prehranej bitke s Napoleonom pri Slavkově, dňa 2. decembra 1805. Postupujúc cez Hodonín a Nitru 10. decembra dorazili do Šiah, kde odpočívali 3 dni, kým ranených ošetrovali v kláštore. Od početného vojska si miestne obyvateľstvo veľa vytrpelo. Odtiaľ potom ustupovali ďalej smerom na Košice.
Pre Šahy sa začína nová éra vtedy, keď v susednej obci Kemence vyhorel župný dom a župné stavy sa v roku 1806 rozhodli preniesť sídlo župy do Šiah. Neskôr 9. decembra 1822, prijali rozhodnutie o výstavbe nového "veľkolepého" župného domu. Nakoľko sa stavebný pozemok, určený na výstavbu v samotnom meste ukázal malý, začali ho stavať za Ipľom, asi v mieste židovského cintorína na Homoku. Okolo neho mala byť potom postavená…
tags: #byt #potrlacany #preklad