V dnešnej dobe, preplnenej vizuálnymi podnetmi, často zabúdame na skutočnú silu obrazu. Nemyslím tým len chvíľkový kultúrny zážitok v galérii, hoci aj ten dokáže zanechať hlboký dojem a pozitívne nás naladiť. Skutočná sila obrazu spočíva v jeho schopnosti rezonovať v našej duši, prebúdzať v nás archetypálne vzorce a vyvolávať emócie, ktoré nás dokážu doslova zatriasť. Je to cesta dovnútra, inšpirovaná učením Carla Gustava Junga, ktorá nám odhaľuje, ako vonkajšie obrazy formujú naše vnútorné vnímanie a naopak.
Sila obrazu: Viac než len vizuálny vnem
Slová majú svoju silu, to je nesporné. No často sa ocitneme v situácii, keď slovami nedokážeme obsiahnuť hĺbku našich pocitov a myšlienok. Vtedy prichádza na rad obraz. Obraz totiž dokáže priamo osloviť našu dušu, aktivovať v nej skryté vrstvy a vyvolať silné emočné reakcie. Dokáže nás pohltiť, stratiť sa v ňom môžeme pojem o čase a priestore, podobne ako pri sledovaní pútavého filmu, ktorý nás vtiahne do deja. Táto fascinujúca schopnosť obrazu spočíva v jeho prepojení s našimi vnútornými obrazmi - tými, ktoré nosíme v sebe. Vonkajšie obrazy sa dotýkajú tých vnútorných a tieto vnútorné obrazy následne ovplyvňujú našu dušu a naše vnímanie sveta.
Ako to funguje? Jednoducho. To, čo prijímame, v nás rezonuje a formuje naše vnútro. Nie nadarmo sa hovorí, že oči sú oknami do duše. Ak trávime dni sledovaním akčných filmov, večer môžeme cítiť nutkanie k agresívnejšiemu správaniu. Preto je pri prijímaní obrazov dôležité zachovať istú mieru. Nadmerné množstvo vizuálnych vnemov, čiže zahltenie zrakovými podnetmi, môže dušu zmiasť a viesť k prerušeniu kontaktu s našimi vnútornými obrazmi. Vtedy jednoducho prestávame rozumieť, strácame kontakt so sebou samými a s realitou, v ktorej žijeme.
Vnútorné obrazy: Zrkadlo našej identity
Carl Gustav Jung bol presvedčený, že každý človek v sebe nosí vnútorný obraz, ktorý je kľúčom k jeho jedinečnosti. Tento vnútorný obraz formuje naše vnímanie samých seba. Môžeme byť v skutočnosti veľmi šikovní, no ak uveríme niekomu, kto nám tvrdí opak, tento vonkajší obraz (kritika) môže ovplyvniť náš vnútorný obraz o sebe samých. Vonkajší obraz tak mení náš vnútorný obraz o tom, kto sme a za koho sa považujeme.
Platón vnímal svet ako odkaz na idey, teda vnútorné obrazy, zatiaľ čo svätý Augustín v nich videl odkaz na Stvoriteľa. Z nášho pohľadu je však kľúčové, že každý človek je jedinečný a bol stvorený na konkrétny obraz. Svojím životom má o tomto obraze vydať svedectvo. Stoická filozofia tento obraz vníma ako posväcujúci prvok v človeku.
Pri psychoterapii sa často pracuje s obrazmi. Ľudia maľujú, kreslia, aby cez tvary, obrazy a farby odhalili svoj vnútorný svet. Zapájajú sa do rôznych testov, aby cez kompozície odhalili svoju osobnosť. Jungova teória archetypov hovorí o štruktúrach ľudskej duše, ktoré sú aktivované archetypálnymi obrazmi prijatými zvonka. Tieto obrazy vedú dušu k harmonii, k jej vlastnému stredu, k ľudskému „ja“. Je to zostup do hlbín vlastného bytia, aby sme spoznali, kto naozaj sme, pod všetkými nánosmi a maskami.
Človek je na ceste, má dobré aj zlé stránky, no napriek tomu je celistvou osobou. Táto celistvosť mu umožňuje prijať sám seba. Jung rozlišuje dva typy archetypálnych obrazov: prvý nám pomáha zamerať sa na naše „ja“, druhý nám ponúka vzor. Je prospešné nechať sa archetypálnymi vzorcami ovplyvniť alebo sa nimi inšpirovať. Problém nastáva, keď sa s nimi stotožníme a prestaneme byť sami sebou.
Každý človek v sebe nosí mozaiku obrazov o tom, kto je. Tieto drobné úlomky spolu vytvárajú nádhernú mozaiku našej identity. Obrazy, či už prichádzajú zvonku alebo zvnútra, môžeme hodnotiť ako dobré alebo zlé podľa toho, k čomu nás vedú a čo v nás posilňujú.
Obrazy a ich vplyv na správanie a rozhodovanie
Článok v nás môže vyvolať nenávisť. Obraz odplaty, ak ho neusmerníme a nepremeníme, môže aktivovať naše temné stránky. Obraz má moc ovplyvniť náš mozog, často sa doň vryje nevedome a nadobúda podobu schém, vzorcov a ideálov, ktoré následne ovplyvňujú naše konanie. Vedecky je dokázané, že pri rozhodovaní, ktoré sme predtým neriešili, sa nechávame ovplyvniť tým, čo sme videli u iných. Ak nemáme dostatok vnútornej slobody, podľahneme tlaku a rozhodneme sa ako väčšina.
Obrazy sú hlboko zakotvené v našej duši a ich zmena či zbavenie sa ich nie je jednoduchá. Práve preto sa pri terapii s obrazmi pracuje. Nielenže v sebe nosíme obrazy nás samých, ale aj ľudí, ktorí nás obklopujú. A tak ako naše vnútorné obrazy ovplyvňujú naše vnímanie seba, obrazy iných ovplyvňujú to, ako pozeráme na nich.
Niekedy je obraz, ktorý v sebe nosíme, podobný starým topánkam - vyrástli sme z nich a potrebujeme sa posunúť ďalej. Keď takýto obraz splnil svoj cieľ a dozreli sme pre niečo viac, treba ho pomenovať, doceniť jeho službu a potom ho s vďakou zanechať za sebou. Nahradiť ho novým je procesom malých krokov, ktorým sa stávame lepším človekom.
Ideály nám pomáhajú, sú inšpiráciou, no zároveň predstavujú nebezpečenstvo, ak sa s nimi stotožníme a prestaneme rásť. Sigmund Freud videl v ideáli to, čím sa človek chce stať alebo čím predpokladá, že by sa mal stať. Ideály však nesú ďalšie nebezpečenstvo: ak sa s nimi identifikujeme, potlačíme všetko, čo nie je ideálne. A to, čo u seba potlačíme, sa stane naším tieňom, ktorým sa zaoberal aj C. G. Jung.
Človek bol stvorený na Boží obraz a má o ňom vydať svedectvo tým, že sa stane tým, kým sa môže a má stať. To je ten obraz, ktorý nesie v sebe, obraz, ktorý žiadne vonkajšie udalosti ani zranenia nedokážu zničiť. Je to iskra v človeku, o ktorej písal Majster Eckhart, miesto, kde v nás prebýva Boh a kde sa s ním môžeme stretnúť.
Imaginácia a symboly: Nástroje liečenia a porozumenia
Pri terapii sa často využíva proces imaginácie. Udalosť, ktorá spôsobila zranenie, nadobudne podobu obrazu, ktorý sa stáva príčinou traumy a môže nás ochromiť. Avšak pri imaginácii sa tento obraz mení a s ním sa mení aj naša skúsenosť. Okrem obrazu má liečivý účinok aj symbol. Symbol spája a zároveň odkazuje na niečo hlbšie.
C. G. Jung bol presvedčený, že vďaka symbolom dochádza k prenosu nevedomých obsahov do vedomia, kde môžu byť interpretované a integrované. Symbol zjednocuje protiklady ľudskej duše, dopĺňa ich a zmysluplne utvára život. Symboly ukazujú smer a podľa Junga premieňajú ľudské libido. Tam, kde je symbolika, sú však potrebné aj rituály.
Rozdiel medzi slovom, obrazom a symbolom
Slovo môžeme etymologicky rozobrať, skúmať jeho korene a zmeny významu. Vieme pomerne presne zistiť, čo znamená. Problém nastáva, keď nevieme nájsť to správne slovo, aby sme niečo uchopili a pomenovali. Vtedy sa k slovu hlási obraz. Obraz dokáže veci pomenovať bez slov a zachytiť aj to, čo sa slovami nedá.
Symbol môže byť veľmi jednoduchý - farba, tvar, predmet, znak. Jeho čaro spočíva v tom, že na jednej strane niečo označuje (má význam) a zároveň na niečo iné odkazuje. Pri symboloch vstupujeme na posvätnú pôdu. Hoci slová a obrazy majú tiež duchovný rozmer, v symbole tento rozmer rezonuje ešte silnejšie. Preto sú náboženstvá plné symbolov a rituálov.
Archetyp vs. Obraz: Hlbší pohľad
Archetyp môže byť odovzdaný rôznymi spôsobmi - slovom, obrazom, symbolom. Archetyp nám pomáha byť celistvým človekom, naplno sa rozvinúť ako ľudská bytosť, ktorá niekam patrí, miluje, obetuje sa a zanecháva stopu v spoločnosti rozvíjaním svojich darov. Archetyp nie je hocijaký obraz.
Mýtus a jeho miesto v duchovnom hľadaní
Rozlišovanie archetypov nás privádza k mytológii, oblasti na pomedzí psychológie a religionistiky. Mýty nám pomáhajú pomenovať to, čo nevieme vysvetliť. Problém nastáva, ak nemajú ukotvenie v religiozite. Úcta k prírode a pobyt v nej nás robia lepšími ľuďmi, sme súčasťou toho istého sveta. No objímanie stromov nevedie k uzdraveniu a dažďový tanec nedokáže vyvolať dážď.
Jednotlivé mýty môžeme vnímať ako cestu k duchovnu, od monoteistických náboženstiev až po jednoduché modly. Je to však aj cesta s množstvom odbočiek a skratiek, ktoré nevedú nikam. Od plnosti duchovného smeru možno odvádzať liečivé, uzdravujúce, ale aj škodlivé prvky. Potreba stíšiť sa je prítomná v mnohých náboženstvách, no niekedy vedie k egoizmu, nie k sile, ktorá nás presahuje. V sektách môže byť stíšenie nebezpečné, pretože slúži ako ochrana pred vymývaním mozgu.
Dynamika archetypov a adaptácia na dobu
Môže sa archetyp meniť? Musí! Musí sa prispôsobovať dobe a okolnostiam, no nemení sa vo svojej podstate. Byť otcom dnes prináša iné možnosti a výzvy ako kedysi, no deti stále potrebujú otca, ktorý ich miluje a venuje im čas. Zmenila sa predstava ideálnej ženy, obraz Venuše je prekonaný, no archetyp muža a ženy sa nezlúčil, muž stále túži po žene. Dnes máme iné možnosti obrábať pôdu, vodu a lesy, no nezmenila sa výzva byť dobrým hospodárom.
Potrebujeme istú askézu, aby sme mali silu vzdorovať obrazom. Potrebujeme získať čas na posúdenie, či je obraz prínosom, a vnútornú silu na zachovanie slobody. Potrebujeme múdrosť, aby sme v nich dokázali rozlišovať a usmerňovať ich. Obrazy, ktoré v sebe nosíme, nám pomáhajú spoznať, kým naozaj sme a kým sa máme stať.
Anselm Grün, benediktínsky mních a obľúbený autor v oblasti spirituality, čerpá z Jungovho odkazu. Napriek úspechom zostáva pokorným človekom.
Úcta k obrazom: Historický a teologický pohľad
V ľuďoch je od pradávna zakorenená túžba zobraziť si predmet svojho uctievania a prednášať mu modlitby a dary. Z istého uhla pohľadu však toto počínanie postráda logiku. Ak sme Boha nikdy nevideli, ako ho môžeme chcieť stvárniť? Vyrábať obraz niečoho, čo sme nikdy nevideli, je prakticky nemožné.
Cieľom je zamyslieť sa nad základnou otázkou úcty k obrazom a jej pôvodu. Druhé prikázanie Desatora výslovne zakazuje uctievanie a zhotovovanie obrazov (Ex 20,4-5). Stará zmluva obsahuje množstvo pasáží odsudzujúcich modlárstvo (porov. Dt 4,15-20; Dt 7,25-26; Dt 8,19; Dt 12,2-3; Jer 10,1-17; Iz 44,9-20). Hlavným posolstvom je, že Hospodin je jediný pravý Boh, ktorý učinil nebo a zem, nikoho nevidel a nikomu sa nepodobá (Dt 4,15; Jer 10,6). Nie je možné Jeho osobnosť „zabetónovať“ do sochy. Sformovanie sochy Boha je v starozmluvnom ponímaní výsmechom Všemohúcemu.
Nová zmluva síce nie je tak explicitná, no preberá chápanie modlárstva zo Starého zákona (1Kor 10,7). Apoštol Pavol, farizej a znalec Zákona, bol pohoršený mestom plným modiel v Aténach (Sk 17,16) a tvrdil, že „bohovia urobení ľudskými rukami nie sú bohmi“ (Sk 19,26). Modly sú bezmocné, výtvory ľudských rúk, nehovoria, nepočujú a musia byť nosené (porov. Dt 4,28; Jer 10,3).
Paradoxne, pohania niekedy vyhlasovali, že niektoré sochy neboli učinené ľudskou rukou, aby zdôraznili ich „nadprirodzenú podstatu“. Pavol sa k modlárstvu vyjadruje vo svojich listoch (1Kor 8, 10), pričom má na mysli grécko-rímsku prax. Jediným prijateľným „obrazom“ (gr. eikón) je podľa Pavla Kristus, „ktorý je obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1,15; 2Kor 4,4), a tí, ktorí sa na neho chcú podobať (1Rim 8,29; 1Kor 11,7; 1Kor 15,49; 2Kor 3,18). Pavol sa preto nedíva pozitívne na tých, ktorí „zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka“ (Rim 1,23).
„Aký obraz Boha by som mal utvoriť, keďže je človek sám Jeho obrazom? Aký chrám by som mu mal postaviť, keď celý tento svet, jeho dielom utvorený, ho nedokáže pojať?“
Rané kresťanstvo a kontroverzia okolo obrazov
Zobrazovanie apoštolov či Ježiša bolo v cirkvi prítomné už pomerne skoro. Maľby z rímskych katakomb (koniec 2. storočia) však neboli kultickými obrazmi. V prvých storočiach bol Ježiš často zobrazovaný len prostredníctvom symbolov (ryba, baránok) v súkromných priestoroch alebo katakombách. Ak bol zobrazený antropomorfne, neexistovala pevná podoba.
Názor Minucia Felixa (2./3. stor.) je jasný. Tertullianus tvrdo odsudzuje modlárstvo a výrobu obrazov vo svojom spise De Idolatria. Klement Alexandrijský hovorí: „Lebo obraz je vskutku len mŕtvou vecou zhotovenou rukou remeselníka. Ale my nemáme žiadny zjavný obraz, len obraz vnímaný samotnou mysľou - Boha, ktorý jediný je skutočným Bohom.“ Synoda v Elvíre (začiatok 4. stor.) zakázala umiestňovanie obrazov do kostolov, aby sa nestali predmetom úcty (Can. 36).
O storočie neskôr Aurelius Augustinus kritizoval zázračnú plačúcu sochu Apollóna, pričom tento úkaz podľa neho odhaľoval povahu pohanského kultu, ktorý sa stotožňuje s démonmi.
Napriek opozícii si obrazy postupne prerážali cestu do životov kresťanov, najmä po legalizácii kresťanstva (313) a jeho vyhlásení za jediné povolené náboženstvo (380). Kresťanstvo sa masívne konfrontovalo s helenistickou a rímskou obrazovou kultúrou. Zrejme prvé známe zobrazenie Krista ako najvyššieho vládcu sveta pochádza zo 4. storočia (bazilika Santa Pudenziana). Kristus na mozaike preberá atribúty Jupitera, rímskeho „otca bohov“.
Odpor proti obrazom sa prejavoval aj v ďalších storočiach, no bol obmedzený. Biskup Epifanius zo Salamíny (koniec 4. stor.) či pápež Gregor I. Veľký (prelom 6./7. stor.) napomínali, aby sa obrazy, hoci ich úctu treba obmedziť, neničili, lebo rozprávajú príbeh a poučujú nevzdelaných veriacich.
Ikonoklazmus a rozdelenie Východu a Západu
Silnejší rozmach úcty k obrazom, predovšetkým na Východe, možno sledovať od 6. storočia, kedy sa do verejnej bohoslužobnej praxe dostávajú ikony. Praktizovanie úcty k obrazom však spôsobilo vážne problémy. Vlny ikonoklazmu na Východe v 8. a 9. storočí ukázali, že nie každý považuje náboženské obrazy za vhodné. Na počiatku hnutia stál byzantský cisár Leo III.
Na Západe žiadne veľké ikonoklastické nepokoje neprebehli. Postoj latinskej cirkvi zostal podobný postoju Gregora Veľkého. Obrazy nemajú byť uctievané, ale môžu slúžiť ako výzdoba a na vyučovanie veriacich („písmo nevzdelaných“). Tieto myšlienky boli vyjadrené v slovách Libri Carolini. V praxi sa však obrazy rozdelili na tie, ktoré neboli predmetom úcty, a na tie, ktorých obľuba vzrástla.
Po vlnách byzantského ikonoklazmu sa definitívne oddelila prax Východu a Západu pokiaľ ide o formu náboženských vyobrazení. Byzantínci používali zásadne len dvojrozmerné ikony.
Devočné obrazy a baroková zbožnosť
Od prelomu 13. a 14. storočia sa datuje používanie nového typu náboženských vyobrazení, dnes označovaných ako Andachtsbild - devočný obraz. Boli to emotívne zobrazenia utrpenia Krista (Ecce Homo, Ukrižovanie, Pieta). Špecifickým typom obrazu bol krucifix, kde tvorcovia zdôrazňovali prvky Ježišovho utrpenia. Motívy bolesti, trápenia a Kristovho smútku sa stali obľúbenými. Mnohé obrazy obsahovali motív Arma Christi (Kristove zbrane).
„Toto prikázanie učí, akým on [Boh] sám je a akým spôsobom uctievania musí byť vyvyšovaný, aby sme sa neopovážili prisudzovať mu čokoľvek telesné alebo jeho samotného podrobovať našim zmyslom, ako by mohol byť obsiahnutý našou hlúpou hlavou alebo si ho nejakým spôsobom zobrazovať.“
Tridentský koncil a reforma úcty k obrazom
Dôležitým medzníkom v otázke úcty k obrazom sa stal Tridentský koncil (1545-1563), ktorý napomohol vyriešiť krízu devočného obrazu na začiatku 16. storočia. Táto kríza súvisela s reformáciou, ktorá odmietala mnohé praktiky ľudovej a katolíckej zbožnosti týkajúcej sa obrazov.
Podivné kulty pestované na vidieku mohli byť rôznorodé, napríklad kult svätého Guineforta, psa, či uctievanie „stôp sv. Wolfganga“ v Čechách. Uvedenie teórie uctievania obrazov, ostatkov svätých a relikvií na pravú mieru bolo cieľom Tridentina. Koncil stanovoval, ako treba obrazy uctievať a ako túto úctu chápať: úcta venovaná obrazu je vlastne venovaná vzoru, ktorý obraz predstavuje.
Tridentské dekréty rozlišujú adoratio (úcta k Bohu) a veneratio (úcta k obrazom). V praxi je však toto rozlíšenie často nejasné. Stále platilo rozlišovanie sakrálnych obrazov (dekoratívna a liturgická úloha) od tých, ktoré boli posvätné (určené na uctievanie). Vhodnosť obrazu na uctievanie musela byť schválená cirkevnou inštitúciou.
Schválený milostný či zázračný obraz sa mohol stať oficiálnym predmetom úcty a cieľom púti.
Biblické chápanie Boha a obrazu
„BOH je Duch, a tí, ktorí ho uctievajú, musia ho uctievať duchom a pravdou.“ (Ján 4:19-24). Boh je neviditeľná duchovná bytosť. Biblia ho opisuje ľudskými črtami (oči, uši, srdce, ruky), aby sme lepšie pochopili jeho podstatu - ide o antropomorfizmus.
Keď Biblia hovorí, že človek bol stvorený na Boží obraz, vyjadruje tým, že človek má v obmedzenej miere vlastnosti, aké má Jehova v absolútnej miere. Použitie mužského rodu pri opise Boha nemá byť brané doslovne. Boh ako Otec nám pomáha pochopiť, že Stvoriteľ je podobný milujúcemu ľudskému otcovi. V Božom kráľovstve nebude rodové rozlíšenie.
Podstata Boha by sa dala opísať jedným slovom - láska, jeho dominantná vlastnosť.
Manželstvo ako obraz Boha a vzťahu Krista a Cirkvi
„Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1, 27). Manželstvo je výtvorom Boha, vybaveným vlastnými zákonmi. Stvorenie človeka, manželstvo a založenie Cirkvi sú zjednotené do jedného stvoriteľského aktu. Svätý Ambróz tvrdí, že ľudský rod je „dobrý“ jedine v zjednotení mužského a ženského princípu.
Muž a žena sa zjednocujú v treťom zväzku - v Bohu. Jednota viacerých vyjadruje trinitárnu dogmu, pravdivý život Cirkvi a tajomstvo manželstva: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20).
Manželstvo je parabolou budúceho veku. V Božom kráľovstve bude mužské s ženským v človeku.
Svätý Otec František hovoril, že manželský pár predstavuje „Boží obraz“, a to obaja spoločne. „Manželstvo je ikonou lásky Boha, ktorý je s nami.“ Poukázal na tajomstvo vzťahu Krista a Cirkvi (Ef 5, 21-33). Manželstvo je zasvätením sa pre lásku, ktoré obsahuje poslanie.
Kresťanské manželstvo je obrazom hlbokého vzťahu, vyznačujúceho sa výlučnosťou, vernosťou a vášňou. Láska Krista k Cirkvi nie je chladná, ale oddaná a vášnivá. Manželia, napriek svojej nedokonalosti, sú sviatosťou, účinným znakom, ktorý si vyberá sám Boh.
Účinnosť manželskej lásky nespočíva v intenzite prežívanej lásky, ale v schopnosti posvätiť sa skrze konkrétne, i tie najvšednejšie, skutky. „Veriaci musí byť hodnoverný.“ Vernosť je zásadnou vlastnosťou, no vernosť Krista k jeho nedokonalej neveste nebola chladná.
Ježiš je konkrétna živá osoba, v ňom manželia dosiahnu pravé šťastie. Každý člen rodiny musí osobne zakúsiť odpustenie, lásku a prijatie, ktoré nám Boh v Kristovi ponúka. Biblia je pravdivá a moderná kniha, ponúkajúca riešenie v každej životnej situácii.
Žiť úprimne podľa Biblie je niekedy ťažké. Ak sa manželia usilujú o poslušnosť Bohu, môžu prežívať bolesť, ktorej by sa vyhli, keby cieľom manželstva bolo „cítiť sa dobre“. Otázkou pri manželských ťažkostiach nie je „Čo zlepší moje manželstvo?“, ale „Čo nám hovorí Biblia, že máme robiť?“ Božie slovo má prednosť pred vlastnými potrebami. Život s Kristom nezaručuje bezproblémové manželstvo. K dokonalému podobenstvu patrí aj prijatie kríža.
Ježiš chce, aby sme mali život a mali ho hojnejšie (Jn 10, 10b). Trpezlivý Boh chce, aby sme boli spasení a povolaní pre večný život.