Bratislavský hrad, monumentálna národná kultúrna pamiatka, je svedkom bohatých dejín Slovenska a jeho historického výtvarného prejavu. Jeho stavebno-historický vývoj bol mimoriadne rozsiahly a komplexný, no po ničivom požiari v roku 1811 sa, podobne ako mnohé iné rozsiahle hradné komplexy, ktorých kompletná rekonštrukcia by si vyžadovala mimoriadne náklady, obnovy nedočkal. Následkom toho postupne chátral až do polovice 20. storočia, kedy boli objekty hradného areálu v zlom stavebno-technickom stave.
Prvá etapa obnovy (1957-1968): Modernistický prístup k pamiatke
Prvá etapa obnovy, ktorá prebiehala v rokoch 1957 až 1968, sa primárne zamerala na hradný palác a niektoré barokové prístavby k opevneniu, ako boli kasárne a stajne. Hoci ju sprevádzali pamiatkové výskumy, realizácia rekonštrukcie objektu sa v mnohých ohľadoch niesla v duchu dobového modernistického prístupu. Napriek pomerne malej zachovanej pôvodnej hmote bol zvolený objemový rekonštrukčný prístup s primárnym zameraním na reprezentačnú a muzeálnu funkciu. V paláci boli vtedy umiestnené aj mnohé technické prevádzky, neskôr dokonca aj protiatómový kryt v suteréne. Tento prístup, hoci obnovil hmotu paláca, predstavoval puristickú snahu o odlíšenie fyzicky zachovaných a novorekonštruovaných častí. Výsledkom bol v prevažnej miere novotvar, ktorý zodpovedal vtedajšiemu architektonickému názoru, a to ako v exteriérovom, tak aj v interiérovom stvárnení.
Odolávanie času a architektonické vízie
Bratislavský hrad má bohatú históriu, pričom samotné miesto bolo osídľované už od rímskej doby. Našli sa tu pozostatky stavieb z obdobia Veľkej Moravy, cez ranogotický hrad s obytnou vežou až po neskorogotický štvorkrídlový palác s dnešným priebehom opevnenia. Gotický palác bol pôvodne dvojpodlažný, s reprezentačným arkierom na nádvorí a výraznou nárožnou vežou, dnes známou ako Korunná veža.
Výraznou prestavbou prešiel hrad v barokovom období. V prvej etape bolo dvojpodlažné gotické jadro nadstavané o jedno podlažie s nárožnými vežičkami a prístavbou traktu chodby do nádvoria paláca, pričom nová hmota bola následne prefasádovaná. V druhej etape boli pristavané objekty čestného nádvoria, hospodárske budovy na západnej terase, Tereziánske krídlo, loptovňa s francúzskou záhradou, zimná jazdiareň a ďalšie hospodárske budovy v areáli ohraničenom opevnením. Celý areál tak v interiéri i exteriéri získal jednotnú barokovú podobu s honosným nástupným nádvorím v mieste predošlých padacích mostov cez suchú priekopu.
Začiatkom 19. storočia hrad vyhorel a odvtedy až do začiatku 20. storočia postupne chátral, až sa z neho stala ruina. Prvá konkrétna zmienka o dnešnom objekte siaha do roku 907 nášho letopočtu. Vzhľadom na neustále spoločenské a politické zmeny sa menil aj samotný hrad, prispôsoboval sa aktuálnym podmienkam a novým funkciám. Pôvodná obytná veža z 13. storočia sa postupne pretransformovala do podoby mohutného reprezentačného sídla uhorských kráľov.
Návrat k historickej podobe: Druhá etapa obnovy (1985 - 2001)
Druhá etapa obnovy, ktorá prebiehala od roku 1985 do roku 2001, sa zamerala na dovtedy neriešené objekty hradného areálu. Táto fáza sa už riadila metodickými pokladmi vypracovanými na základe pamiatkových výskumov. V tomto období sa spracovával materiál „Bratislavský hrad NKP, hradný palác, Zámer obnovy pamiatky“, ktorý sa priebežne upresňoval do roku 2001. Začiatok nového milénia znamenal pre obnovu hradu významný posun v miere komplexnosti pripravovaných projektových dokumentácií. Na základe architektonickej štúdie obnovy hradného paláca z roku 1990 bola spracovaná projektová príprava rekonštrukcie paláca podľa Zámeru 2. etapy obnovy s cieľom eliminovať nekoncepčné zásahy do originálnej podstaty hradu, ktoré sa v predchádzajúcom storočí od seba značne líšili.
Tretia etapa obnovy (2008 - súčasnosť): Komplexný prístup a nové výzvy
Tretia a aktuálna etapa obnovy, začatá v roku 2008, má za cieľ obnovu celého hradného areálu. Vo väčšine prípadov ide o úpravy už obnovených objektov z prvej etapy. Táto fáza nadväzuje na koncepciu druhej etapy s cieľom prinavrátiť areálu výraz z obdobia jeho najväčšieho rozkvetu a poslednej slohovej prestavby, teda do obdobia vlády Márie Terézie.
Realizácii tejto etapy predchádzali rozsiahle pamiatkové výskumy v rozsahu všetkých plánovaných zásahov do stavebných konštrukcií a terénu. Metodický prístup k obnove jednotlivých častí vychádza z miery zachovania originálnych konštrukcií, ich významu a z možností ich prezentácie, ako aj z potrieb nového funkčného využitia a z existencie novodobých konštrukcií. Vonkajšie fasády, ako aj fasády nádvoria paláca, sú rekonštruované na základe rozsiahlych výskumov, historických vyobrazení a pôdorysov hradu z tereziánskeho obdobia. Po selekcii nálezov architektonických prvkov zOlder vývojových fáz objektu sú na vonkajších fasádach prezentované najhodnotnejšie a najucelenejšie nálezy formou analytických sond.
Na základe požiadavky investora na vytvorenie reprezentačných priestorov v dobovom výraze z obdobia panovania Márie Terézie na 1. poschodí južného krídla bola zvolená metóda analogickej rekonštrukcie. Táto vychádza z rozsiahlych archívnych výskumov dobových popisov, historických pôdorysov a štúdia analógií z prostredia kráľovského dvora, existujúcich vo viacerých lokalitách dnešného Rakúska, pochádzajúcich od rovnakých autorov, ktorí sa podieľali na prácach na Bratislavskom hrade. Rekonštrukcia dobového interiéru v reprezentačných priestoroch je doplnená replikami pôvodnej obrazovej výzdoby stien s portrétmi kráľovskej rodiny a bude doplnená aj replikami historického mobiliáru z tohto obdobia.
Prezentácia archeologických nálezov: Výzvy a diskusie
Z pohľadu architektonického stvárnenia je možné priestory paláca rozdeliť na základe predpísanej metodiky do niekoľkých skupín. Prvou sú priestory a konštrukcie, ktoré sa rekonštruovali v slohovej podobe z 2. polovice 18. storočia, predovšetkým fasády (vrátane dvorových), väčšina priestorov 1. a 2. poschodia a slávnostné schodisko, ako aj obnova čestného nádvoria. V týchto prípadoch bola úloha architekta obmedzená na „technickú“ podporu výskumníkov a reštaurátorov.
Druhou skupinou sú historické priestory, ktoré bolo potrebné obnoviť a prezentovať, prípadne ich zachované fragmenty doplniť výrazovými prostriedkami súdobej architektúry. Sem patrí obnova priestoru renesančného vstupu, obnova suterénov paláca, rytierskej sály, korunnej veže a suterénov pod čestným nádvorím.
Do ďalšej skupiny možno zaradiť priestory, ktoré hovoria výlučne rečou súdobej architektúry, pričom je obnovená ich historická priestorová a hmotová štruktúra. Ide o severné schodisko a hudobnú sieň. V neposlednom rade treba spomenúť priestory, ktoré si zachovali svoj charakter z obdobia predchádzajúcich rekonštrukcií, ako sú hudobná sieň a klenotnica, čiastočne aj rytierska sála. Poslednú skupinu tvoria priestory šatne na prízemí a expozičné priestory na 3. poschodí.
Naplneniu ambície sprístupniť čo najväčšiu časť historických priestorov predchádzala nutnosť vytesniť z paláca väčšinu technických zariadení a protiletecký kryt. Podarilo sa to v súvislosti s budovaním nových podzemných priestorov v rámci rekonštrukcie objektu na západnej terase a rekonštrukcie severnej časti areálu. Nutné bolo aj vybudovanie podzemnej technickej chodby pod palácom. Celoročne prístupnými sa pre verejnosť stali všetky priestory paláca s výnimkou priestorov štátnej reprezentácie na 1. poschodí južného krídla. Depozitáre SNM v podkroví sú riešené tak, aby boli príležitostne prezentované. Väčšina verejnosti prístupných častí paláca je určená na výstavy a expozície. Dôraz bol kladený na väčší podiel priestorov pre dočasné výstavy, ktoré majú v porovnaní so stálymi expozíciami potenciál pritiahnuť opakovane viac návštevníkov. Zo stálych expozícií sú plánované dejiny Bratislavského hradu v novo sprístupnených priestoroch suterénu, doplnené o prezentáciu archeologických nálezov in situ, dejiny Slovenska na 3. poschodí, hradná obrazáreň na 2. poschodí a prezentácia rokokových interiérov priestorov Františka Lotrinského na 1. poschodí severného krídla. Pre príležitostné výstavy je rezervovaný súbor priestorov Rytierskej sály a vstupných priestorov pri šatni na prízemí. Hudobná sieň slúži ako kultúrno-spoločenský priestor.
V rámci pamiatkových výskumov severnej terasy boli objavené zvyšky viacerých stavieb vyhotovených rímskou stavebnou technikou, pochádzajúcich pravdepodobne z 1. storočia pred naším letopočtom z prostredia keltského oppida na území dnešnej Bratislavy. Vzhľadom na to, že na ploche severnej terasy hradu sa nezachovalo žiadne pôvodné usporiadanie, v zmysle prístupu k rekonštrukcii objektu na západnej terase podľa dobových plánov a analógií, sa už v koncepcii 2. etapy obnovy uvažovalo s úpravami tohto priestoru.
Spor o rekonštrukciu a vplyv aktivizmu
Rekonštrukcia paláca Bratislavského hradu v tretej etape predstavuje zásadný zvrat v prístupe oproti rekonštrukcii zo 60. rokov minulého storočia. Tá síce obnovila palác v jeho barokovej hmote, ale s puristickou snahou o odlíšenie fyzicky zachovaných a obnovovaných zaniknutých častí. Základné východiská novej rekonštrukcie boli: obnoviť palác do slohovej podoby z obdobia poslednej historickej vývojovej etapy (tereziánska prestavba), pri prezentovaní všetkých zachovaných hodnôt zo starších fáz, a zároveň zachovať stopu hodnotných vkladov z predchádzajúcich rekonštrukcií.
Špecifikom obnovy z 60. rokov bol fakt, že pred zahájením prác neboli vykonané výskumy. Projekt bol spracovaný na základe vtedy dostupných podkladov. Vtedajší rekonštrukčný zámer obnoviť hrad do barokovej podoby sa zmenil. Zachované časti hradu boli síce rekonštruované, mnohé chýbajúce konštrukcie sa však vystavali ako novotvary v modernom výraze. Tento princíp sa týkal tak dostavieb v exteriéri, ako aj v interiéri. Výnimku tvorila nová strecha, ktorá sa aj napriek požiadavkám niektorých odborníkov (aby bola plochá a rešpektovala charakter ruiny) obnovila ako tradičná, sedlová, rešpektujúca tvar z obdobia baroka.
Po obnove paláca sa priebežne obnovovali aj iné objekty, ktoré tvorili kontext hradu - objekty kráľovskej gardy, juhozápadný bastión a bašta Luginsland. Za zmienku stojí aj náznaková rekonštrukcia archeologických nálezov z 9. a 11. storočia. Význam nálezu objektov z obdobia Veľkej Moravy v tom období je možné prirovnať k významu keltsko-rímskych nálezov v súčasnosti. V tom období, podobne ako dnes, prebiehali odborné diskusie o spôsobe prezentácie týchto významných nálezov a zvolil sa princíp vyloženia v pôdoryse, aby nebolo potrebné vystavať krycí objekt nad prezentovanými originálmi, konkurujúci obnovovanej slohovej charakteristike celého hradného areálu.
Nedôsledné obnovovanie hradu do barokovej podoby sa zmenilo vystavaním kópie hospodárskeho objektu na západnej terase. Aj tomuto výsledku predchádzala architektonická súťaž, výsledkom ktorej boli rôzne typy novotvarov, ktoré neboli relevantnými odborníkmi akceptované. Rekonštrukciou barokového stavu západnej terasy (ktorú nakoniec schválilo Ministerstvo kultúry SR) sa oficiálne potvrdila koncepcia obnovy, nastolená už v 50. rokoch minulého storočia, ale vzhľadom na názorové nezhody vtedajších odborníkov nebola dôsledne zrealizovaná.
Vstup aktivistov do procesu obnovy, iniciovaný napríklad protestom Občianskej iniciatívy SOS Bratislavský hrad proti výstavbe garáží na hradnom vrchu, spustil vlnu diskusií a spochybnenia rokmi kryštalizovanej rámcovej metódy obnovy. Vytýkali kompetentným, že spôsob obnovy nie je nastavený tak, aby sa neničili vzácne pamiatky, a reagovali na skutočnosť, že sa dozvedeli o významných archeologických nálezoch štyroch objektov z keltsko-rímskeho obdobia (objavených v rokoch 2013 - 2014), ktoré sa podľa ich názoru nedostatočne chránili pri výstavbe podzemných garáží a vzhľadom na svoj význam nie sú adekvátne prezentované. Tieto požiadavky spochybňovali názory investora na intenzitu a spôsob využitia podzemných priestorov severnej terasy, ako aj názor generácií renomovaných odborníkov na spôsob obnovy hradu ako celku.
Metodika a budúcnosť obnovy
Od roku 2001 architekt Ivan Staník, autor „Záväzného stanoviska a rozhodnutia o zámere obnovy a reštaurovania objektu hradného paláca v Bratislave“ vydaného Krajským pamiatkovým úradom Bratislava, pokračoval v koncepcii architekta Fialu. V zmysle rámcovej metódy obnovy celku, spresnenej na základe priebežne a paralelne vykonávaných pamiatkových výskumov od roku 2007, boli rekonštruované významné priestory do barokového alebo iného slohového výrazu. Táto opätovná rekonštrukcia bola podmienená odstránením modernistických novotvarov realizovaných v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Na základe výsledkov archeologického výskumu (v rokoch 2008 - 2010 pod palácom, 2013 - 2014 pod severnou terasou) identifikoval spolu s autormi archeologického výskumu keltsko-rímske stavby a následne koncipoval spôsob ich prezentácie „in situ“ formou krycích konštrukcií v interiéri jazdiarne, pod terénom skrytej krycej konštrukcie „pod gaštanmi“ a zasypaním a následným vyložením v pôdoryse medzi kópiou zimnej jazdiarne a severozápadným bastiónom opevnenia.
Celý proces bol silne limitovaný predimenzovanými požiadavkami investora a predstavou o optimálnej prezentácii hradu, kde sa výrazne stretali názory rôznych profesií. Archeológovia chceli maximálne prezentovať všetky významné nálezy, často aj v prípadoch, keď sú neprezentovateľné z dôvodov inej nivelety, alebo ide o podzemné murivá, ktoré nikdy neboli prezentované. Architekti mali predstavu legitímneho vrstvenia štýlov, pri ktorých aj moderna mala právo reagovať na obnovu svojimi výrazovými prostriedkami. Výrazne protestovali proti odstráneniu moderných zásahov do pamiatky, realizovaných v rozpore s pôvodným zámerom obnovy architekta Piffla. Často neakceptovali pamiatkarské kritériá obnovy hradu, nachádzajúceho sa v krajine, ktorá má výrazne zničený pamiatkový fond na rozdiel od krajín, kde si pamiatky oveľa dôslednejšie chránia a obnovujú.
V tejto rôznorodej zmesi názorov je metodik ten, ktorý musí vyhodnotiť význam jednotlivých situácií, určiť hierarchiu dôležitosti prezentácie jednotlivých historických nálezov a vytvoriť logický a pravdivý spôsob ich prezentovania v snahe zachovať základnú líniu kontinuity procesu. Nejde o radcu, ale o vysoko špecializovaného odborníka, zodpovedajúceho v konečnom dôsledku za kvalitu výsledku.
Napriek výraznej medializácii je nakoniec výsledkom snaženia to, že garáže sa budú realizovať v plnom rozsahu a významné keltské pamiatky budú prezentované jednotlivo, v rámci samostatných krycích stavieb. Na prvý pohľad je jasné, že nie sú spokojní ani aktivisti, ani odborníci.
Odkaz pre budúcnosť
Bratislavský hrad napokon v polovici minulého storočia obnovili so sedlovou strechou. Fotografia je z roku 1968. Foto - archív TASR. V tomto období sa tiež uskutočnila obnova priestorov paláca pri Bratislavskom hrade, ktorá bola verejnosti predstavená v roku 1968. Vtedy už v priestoroch hradu fungovali prvé expozície Slovenského národného múzea. Na prvom poschodí boli reprezentačné miestnosti, medzi nimi veľká zasadacia sieň a recepčná sála na mieste bývalej kaplnky. Druhé a tretie poschodie zaberali výstavné miestnosti Slovenského národného múzea. Už niekoľko hodín po otvorení mal Bratislavský hrad byť dejiskom významnej udalosti spolužitia národov Čechov a Slovákov. Od vyhorenia hradu v máji 1811 zub času, slnko, dážď a vetry hlodali múry tejto pamiatky, ktoré pustli a rozpadávali sa.
V roku 1942 sa uskutočnila medzinárodná architektonická súťaž na riešenie Bratislavského podhradia a ruiny hradu. Architekt Emil Belluš prezentoval v súťaži návrh architektonického novotvaru ako náhrady ruiny. Janko Alexy bol hlavným impulzom k rozsiahlej rekonštrukcii hradu do podoby, v akej je nám známy aj dnes.
Počas obdobia 2008 až 2011 prešiel symbol nielen hlavného mesta, ale aj Slovenska rozsiahlejšou rekonštrukciou. Bratislavský hrad patrí medzi najvýznamnejšie kultúrne pamiatky hlavného mesta, má nesmierny význam nielen z historického hľadiska, ale aj z architektonicko-kompozičného, keďže ide o výraznú siluetárnu dominantu.
tags: #bratislavsky #hrad #rekonstrukcia #1968