Bratislavský hrad, monumentálna obnovená pevnosť, je symbolom vyše tisícročnej histórie Slovákov. Jeho strategická poloha na južnom výbežku Malých Karpát, na brale týčiacom sa nad ľavým brehom Dunaja, pri križovatke diaľkových európskych ciest, z neho robí jednu z hlavných dominánt mesta a národnú kultúrnu pamiatku. Jeho dejiny siahajú od mladšej doby kamennej a prvá písomná zmienka o strategicky významej lokalite pochádza z roku 907.
Počiatky osídlenia a Veľkomoravské dedičstvo
Výšinná akropola hradného vrchu bola strategicky významným miestom už od nepamäti. Stopy najstaršieho osídlenia pochádzajú z obdobia eneolitu (bolerázska skupina), približne 4500 rokov pred naším letopočtom. Menej intenzívne bolo osídlenie v halštatskej dobe a v laténskej dobe, v čase rozkvetu keltskej civilizácie, ktorej pozostatkom sú stopy dôležitého oppida na území dnešného mesta.
Obdobie Veľkej Moravy je na hradnom vrchu dodnes dokumentované zvyškovou trojloďovou bazilikou z 9. storočia, zistenou na akropole rozsiahleho opevneného hradiska na východnej strane hradnej terasy. V tomto období tu existovalo dobre opevnené stredisko s obydliami, palácom, predrománskou trojloďovou bazilikou, cintorínom a hospodárskymi objektmi. Opevnenie, vtedy ešte drevozemné, vymedzovalo územie s rozmermi približne 300 × 200 metrov a s nevyhnutnými úpravami vydržalo až do konca 14. storočia. Zvyšky tejto baziliky sú dnes jedným z najvýznamnejších nálezov z veľkomoravského obdobia, čo umožňuje považovať Bratislavský hrad v 9. storočí za významnú veľkomoravskú pevnosť a cirkevné i svetské centrum širšieho územia.
Od slovanského hradiska k stredovekému hradu
Zo slovanského kniežacieho hradu postupne, prestavbami a úpravami, vznikol stredoveký hrad, ktorý bol od polovice 11. storočia aj župným hradom. V tomto období sa stal aj dočasným úložiskom korunovačných klenotov a neskôr aj korunovačným hradom. V rokoch 1073 - 1074 prešlo rekonštrukciou opevnenie, najmä západného úseku. Do začiatku 11. storočia možno datovať vznik trojloďového Kostola najsvätejšieho Spasiteľa (Salvátora), postaveného čiastočne na základoch veľkomoravskej baziliky, s ktorým susedilo pohrebisko. Neskôr k východnej časti kostola pristavali budovu prepošstva Bratislavskej kapituly. V 12. storočí sa areál hradu obohatil o ďalší palác postavený v románskom slohu.
Existencia kostola v areáli hradu však spôsobovala problémy s jeho bezpečnosťou. Požiadavka kráľa Imricha v roku 1204 viedla k súhlasu s presťahovaním prepošstva do podhradia. V roku 1221, po súhlase pápeža Honoria III., sa do podhradia presťahoval aj kostol. Nový impulz stavebnej činnosti priniesla druhá polovica 13. storočia. V roku 1245 vznikla na hrade nová obranná veža. Ešte významnejšou stavbou sa stala nárožná päťpodlažná veža nového murovaného opevnenia hradnej akropoly, na základoch ktorej v prvej polovici 15. storočia vyrástla dnešná tzv. Korunná veža. Opevnenie hradu doplnila aj tzv. Vodná veža na jeho úpätí.
Žigmundovská prestavba a neskorogotická pevnosť
V prvej štvrtine 13. storočia sa na najvyššom terénnom bode areálu nachádzala obytná veža so samostatným opevnením, ktoré sa podnes zachovalo v hmote tzv. Korunovačnej veže. Obytná veža, ktorá bola miestom správneho, cirkevného a vojenského života, bola archeologicky zistená a je vyznačená v dnešnej dlažbe na nádvorí.
Významná etapa stavebného vývoja Bratislavského hradu sa začala za vlády Žigmunda Luxemburského. Z dôvodu narastajúceho husitského ohrozenia bolo jedným z prvých krokov zlepšenie obrany na uhorsko-moravských hraniciach, čo sa týkalo aj Bratislavského hradu. Bratislavský župan Štefan Rozgoň dal na severozápadnej strane odstrániť valové opevnenie a nahradiť ho kamenným. Po roku 1423 sa hrad prestaval vo forme pravidelného štvorhranného kastelu s rozsiahlymi opevňovacími prácami na hradnej akropole. Do roku 1431 sa kladie začiatok výstavby hradného paláca, ktorý mal prekonať dovtedajšie stavby rozlohou aj veľkoleposťou.
Bloková monumentálna stavba vznikla v rámci neskorogotickej prestavby za kráľa Žigmunda Luxemburského, začatej v roku 1427. Do pôvodného pravidelného obdĺžnikového pôdorysu pevnosti s palácom, rytierskou sieňou, hospodárskymi budovami, kaplnkou a mohutným vnútorným opevnením a premostením nad vnútornou priekopou pojali aj zvyšok opevnenia. Tu vybudovali rozsiahly dvojposchodový palác. Na veľkoleposť neskorogotickej architektúry poukazujú zachované časti okien, portálov, kružieb a klenieb, postupne odkrývané spod neskorších nánosov a prestavieb. Žigmundovská prestavba využila aj stáročiami osvedčenú trasu veľkomoravského a ranogotického opevnenia a doplnila ju o bašty a vstupnú bránu (Žigmundovu bránu) a cestu, zvažujúcu sa smerom na juhovýchod k dunajskému brodu. Z výtvarných poznatkov bavorských stavebných majstrov vychádzal vedúci stavebných prác Konrád z Erlingu. Z hľadiska typológie hradných stavieb predstavuje Žigmundova prestavba unikátny prechod medzi staršími neopevnenými stavbami a nadväzujúcimi opevnenými renesančnými kaštieľmi. Z tohto obdobia sa dodnes zachovala iba malá časť - reprezentačná východná vstupná veža do hradu, až do 19. storočia nesprávne označovaná ako Korvínova brána.
Renesančná a ranobaroková prestavba: Sídlo uhorských kráľov
S pravidelným štvoruholníkovým pôdorysom okolo ústredného nádvoria je výsledkom stavebného úsilia obdobia renesancie a raného baroka. Po obsadení Budína po uhorskej porážke pri Moháči v auguste 1526 sa Bratislava stala hlavným kráľovským hradom Uhorska. Prestavbou sa hrad zmenil na reprezentačné korunovačné sídlo uhorských kráľov.
V druhej polovici 16. storočia sa uskutočnila renesančná prestavba, ktorá zasiahla do jestvujúcej stavby najmä z hľadiska funkčných úprav hradných priestorov. Práce viedol cisársky architekt Pietro Ferrabosco, ktorý sa podujal prestavať gotickú stavbu a dať jej moderný renesančný vzhľad. Po desiatich rokoch práce bola prestavba v roku 1562 ukončená.
Nový stavebný impulz priniesli tridsiate roky 17. storočia. Prestavba sa začala v roku 1635 podľa plánov viedenského dvorského architekta Giovanniho Baptistu Carloneho. Realizátorom stavebných prác bol staviteľ Giovanni Albertallo. Po účelovej adaptácii hradného paláca sa pristúpilo aj k niektorým stavebným úpravám hradného areálu. Celkove sa stavebné práce pretiahli na štrnásť rokov. Z tohto obdobia sa v areáli hradu zachovalo len málo dokladov stavebnej činnosti. Hradby ostali gotické, väčšinou kamenné, čiastočne doplnené drevenou palisádou. Z gotických pozostatkov súvisiacich s obrannou funkciou hradu ostal sedem metrov hrubý západný múr paláca.
V 17. storočí zásadnou modernizáciou prešlo opevnenie. Dôvodom bolo nové turecké ťaženie v roku 1663. Vystavala sa plošina a rondely pred palácom, následne sa úplne prestavala juhozápadná časť opevnenia na hrotité delové bastióny s novým vstupom do paláca dokončeným až v roku 1674. Z toho istého roku pochádza i novovybudovaná brána hradného opevnenia, tzv. Leopoldova brána.
Tereziánske obdobie: Reprezentačné sídlo a kultúrne centrum
Svoje najskvelejšie architektonické obdobie zažil hrad za vlády Márie Terézie. Panovníčka sa zdržiavala na hrade často a niekedy aj dosť dlho. V septembri 1741 tu apelovala na vlasteneckú obetavosť uhorských národov. Stavebný vývoj, ktorými prechádzali šľachtické sídla v období baroka, našiel odozvu i na prestavbe hradu.
Podľa maľovanej štukovej steny, tvoriacej v polovici 16. storočia, ktorá zmenila pevnosť na reprezentačné sídlo habsburského cisárskeho dvora, sa uskutočnila prestavba v rokoch 1750-1760 podľa projektov významných európskych architektov J. N. Jadota, L. N. Pacassiho a J. B. Martinelliho. Krátko nato, po roku 1760, postavili podľa projektov P. A. Hillebrandta aj ďalší palác, zvaný Tereziánum, v ktorom sa uplatnil dobový vkus a nádhera. V novom paláci umiestnili obrazáreň, knižnicu a vzácne umelecké zbierky, najmä grafický kabinet miestodržiteľa Alberta Tešínskeho, známeho pod menom Albertina.
Priestranné plochy pevnosti, pôvodne určené na manipuláciu s vojenskou technikou a na obranu proti nepriateľovi, sa skultivovali francúzskymi záhradami doplnenými záhradnými architektúrami, oranžériami, terasami, voliérou, letnou a zimnou jazdiarňou a trojloďovými klenutými koniarňami. Koncepcia výstavby areálu mala cieľ vyrovnať sa vrcholným európskym kráľovským dvorom.
Úpadok, požiar a obnova
Koniec 18. storočia je obdobím úpadku Bratislavského hradu ako korunovačného centra krajiny. Po smrti Márie Terézie umiestnil tu Jozef II. školiace stredisko a seminár katolíckeho duchovenstva. Do týchto rokov (1783-1790) sa viaže významná kapitola dejín slovenského národa; sformovala sa tu skupina vzdelancov v boji za národné uvedomenie, na čele ktorej stál Anton Bernolák, tvorca prvej spisovnej slovenčiny.
Hrad v roku 1811 vyhorel a napriek viacerým pokusom zlepšiť jeho stavebný stav bol vyše 140 rokov v ruinách. Až v rokoch 1956-1968, podľa projektov A. Piffla a D. Martinčeka, sa uskutočnila rozsiahla obnova. Po obnove nadobudol hrad pôvodný vzhľad, aký mal po tzv. tereziánskej prestavbe koncom 18. storočia.
Architektonické prvky a dnešná podoba
Súbor budov hradného areálu dominuje mohutná hmota blokovej stavby vlastného hradu, akropola. Jej siluetu zdôrazňuje vystupujúci hranol Korunovačnej veže na juhozápadnej strane a nadstavené veže na troch nárožiach nad korunnou rímsou hradného paláca. Zo žigmundovskej stavby sa našli viaceré okná, kamenné portály, fragmenty kamenárskych prác, ktoré sa uplatnili na fasádach a v interiéroch v rámci pamiatkovej úpravy.
Výrazným prvkom je goticko-renesančné opevnenie s dvoma vybiehajúcimi podkovovitými baštami smerom k mestu, pôvodne prístupné z dvoch strán výstavnými vstupnými vežovitými bránami. V plnej miere sa zachovala Korvínova brána na južnej strane opevnenia, ktorá viedla do mesta a k brodu. Je zaujímavá časť opevnenia s bastiónom a renesančnou, bosovanou, tzv. Leopoldovou bránou. Presklený arkier na východnej strane hradného paláca zvýrazňuje miesto niekdajšieho renesančného.
Západná fasáda nádvoria hradného paláca dokumentuje vzhľad hradných budov v období baroka. Južná stena s odľahčenou arkádou vo viacerých podlažiach evokuje niekdajší renesančný stav v modernom prevedení. Baroková tereziánska prestavba sa prejavila na priečelí dobovým architektonickým členením s vysokým radom pilastrov a s balkónom pred reprezentačným krídlom na prvom poschodí. Z týchto čias pochádza aj zmena riešenia nástupu od Viedenskej brány k hlavnému vstupu do paláca, lemovanému dvoma prízemnými budovami a slávnostnými bránami.
Dispozícia hradného paláca si zachováva prvky z obdobia žigmundovskej gotiky (rytierska sála, arkier v arkáde) a tereziánskeho baroka. Pre reprezentačné funkcie kráľovského barokového sídla sú charakteristické architektonické prvky, ako je slávnostné schodište zaberajúce svojím priestorom celé krídlo a vstupný trojloďový vestibul. Z renesančných úprav sa zachovali len fragmenty v juhovýchodnom nároží s bohatou štukovou maľovanou klenbou a s rastlinnou i figurálnou ornamentikou na stenách niekdajšieho arkiera.
Bratislavský hrad dnes: Kultúrne a historické centrum
Miestnosti prvého poschodia slúžia reprezentačným účelom Slovenskej národnej rady. Vo Federálnej sieni v októbri 1968 podpísali Zákon o československej federácii. Slávnostné miestnosti zdobí celý rad výtvarných diel od súčasných popredných slovenských umelcov. Sú reprezentačné miestnosti SNR; ďalej tu sídli Historický, čiastočne i Archeologický ústav SNM.
Na Bratislavskom hrade sú inštalované historické expozície obsahujúce cenné exponáty našich národných dejín od počiatku až po súčasnosť (vrátane vzácnej numizmatickej a archeologickej časti). Historické expozície prezentujú vývoj hmotnej i duchovnej kultúry ako aj sociálne a politické boje na Slovensku. Z obdobia feudalizmu sú tu jedinečné umeleckoremeselné a umelecké diela, dokumenty o vývine miest a života poddaného ľudu i šľachty. Bohato zastúpené sú aj novšie dejiny (od počiatkov kapitalizmu až po súčasnosť), cenné exponáty ľudového umenia. Pozornosť si zaslúži aj najväčšia numizmatická zbierka na Slovensku a zbierka hudobných nástrojov.
Archeologická časť expozície prezentuje cenné praveké nálezy (paleolitická Venuša z Moravian, fragment lebky neandertálca zo Šale), unikátny poklad zlatých šperkov z doby bronzovej z Barce, nálezy z mladohalštatských mohýl v Nových Košariskách, kováčske a poľnohospodárske nástroje z keltského obdobia v Plaveckom Podhradí, pamiatky z doby rímskej (vzácne sklenené, strieborné a iné predmety zo Zohoru, Vysokej pri Morave a najmä Rusoviec). Pozoruhodné sú aj šperky zo slovansko-avarského pohrebiska z D. Novej Vsi a Žitavskej Tône, a najmä unikátne nálezy z obdobia Veľkomoravskej ríše. Stála expozícia archeologických nálezov zo Slovenska má názov Klenoty dávnej minulosti Slovenska.
Prístup a okolie
Bratislava svojou polohou na úpätí Malých Karpát má dobré rekreačno-turistické zázemie. Priamo z mesta i z mestských častí vychádzajú viaceré značkované trasy, predovšetkým do Bratislavského lesného parku, ale aj mimo neho do hôr Malých Karpát.
Z mesta je prístup k hradu zabezpečený MHD, zastávka je blízko hlavnej brány. Pešo je najpohodlnejšie prísť z nám. SNP (centrum) cez Októbrové nám., krátkou Kapucínskou ul. nadjazdom cez hlavnú dopravnú tepnu do Petržalky, na Zámockú ul. a po nej k Viedenskej bráne - hlavnému vstupu do areálu hradu. Druhý peší výstup na hrad vedie od Dunaja, alebo Dómu sv. Martina - od mosta SNP na Židovskú ulicu a hneď po Beblavého ul. a Zámockých schodoch k Žigmundovej bráne s výhľadom na Dunaj, most SNP a Petržalku.
tags: #bratislavsky #hrad #podorys