Spotrebné dane predstavujú dôležitý nástroj štátnej regulácie a zároveň významný zdroj príjmov štátneho rozpočtu. Tieto dane sa vyberajú na jednom stupni, primárne pri vyskladnení vybraného druhu tovaru od výrobcu, keďže tovar sa stáva zdaniteľným už samotnou výrobou. Alternatívne sa môžu vyberať pri preprave alebo dovoze na územie Slovenskej republiky. Výška výnosov zo spotrebných daní je priamo závislá od konečnej spotreby špecifických druhov tovarov, pričom táto spotreba je nepriamo ovplyvňovaná aj nastavenou výškou daňového zaťaženia. Spotrebné dane sa odlišujú od priamych daní, ktoré by priamo postihovali fyzické alebo právnické osoby.
Legislatívny rámec a správa spotrebných daní
Pravidlá pre výber jednotlivých spotrebných daní v Slovenskej republike sú detailne ustanovené v príslušných zákonoch. Kľúčovým predpisom v oblasti daní z minerálnych olejov je Zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov. Okrem toho existujú aj ďalšie zákony upravujúce spotrebné dane z tabakových výrobkov (zákon č. 106/2004 Z. z.), alkoholických nápojov (zákon č. 530/2011 Z. z.) a tiež dane z elektriny, uhlia a zemného plynu (zákon č. 609/2007 Z. z.), ktorý dopĺňa aj zákon o spotrebnej dani z minerálneho oleja.
Správu spotrebných daní vykonávajú colné úrady. Ich postup pri správe týchto daní je regulovaný nielen špecifickými zákonmi o spotrebných daniach, ale aj procesným predpisom, ktorým je Daňový poriadok.
Územné vymedzenie v kontexte spotrebných daní
Pri posudzovaní daňových povinností je dôležité rozlišovať medzi územím Európskej únie a územia tretieho štátu. Územie Európskej únie zahŕňa členské štáty ako Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Švédsko a Taliansko. Toto vymedzenie vychádza z článkov 52 Zmluvy o Európskej únii a 355 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Existujú však aj špecifické výnimky, ako napríklad územie ostrova Helgoland a územia Büsingen v Spolkovej republike Nemecko, územia Livigno, Campioned´Italia a talianske vnútrozemské vody jazera Lugano v Talianskej republike, územia Ceuta, Melilla a Kanárskych ostrovov v Španielskom kráľovstve, územia Francúzskej republiky špecifikované v článkoch 349 a 355 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj územia Alánd a územia britských Normanských ostrovov. Územie tretieho štátu je v podstate akékoľvek územie, ktoré nie je súčasťou Európskej únie.
Sankcie a pokuty pri porušení zákonov o spotrebných daniach
Sankcia je definovaná ako negatívny dôsledok porušenia právne stanovenej povinnosti. Charakter sankcie je bližšie špecifikovaný v príslušnej časti všeobecne záväzného právneho predpisu. V zákonoch o spotrebných daniach sú zakotvené ustanovenia týkajúce sa pokút, ktoré sa ukladajú za správne delikty a priestupky. Pri ukladaní pokút sa rozlišuje, či bol zákon porušený právnickou osobou, fyzickou osobou oprávnenou na podnikanie (podnikateľom) alebo fyzickou osobou, ktorá nie je oprávnená na podnikanie (nepodnikateľom).
Pokuty sú riešené aj v rámci zákona č. 563/2009 Z. z., ktorý sa aplikuje vtedy, ak zákony o spotrebných daniach neustanovujú inak. Sankcie, vrátane pokút, ukladajú miestne príslušné colné úrady. Sankcie môžu mať peňažný charakter, vyjadrený v konkrétnej sume alebo ako percento z danej hodnoty, alebo nepeňažný charakter. Výška pokút je variabilná a závisí od závažnosti porušenia príslušných zákonov a ich dopadu na spoločnosť. V niektorých prípadoch je výška pokuty pevne stanovená, napríklad vo výške 50 % spotrebnej dane pripadajúcej na množstvo tovaru podliehajúceho spotrebnej dani vyrobeného bez povolenia. V iných prípadoch môže byť pokuta stanovená v určitom rozpätí, napríklad od 30 eur do 16 000 eur.
Obnoviteľné zdroje energie a veterné parky na Slovensku
V kontexte energetiky a ochrany životného prostredia na Slovensku, spoločnosť SPP ako líder na slovenskom trhu s energiami aktívne pristupuje k rozvoju veterných parkov. Hoci Slovensko nemá rozsiahle skúsenosti s veternou energiou, čo môže u obyvateľov vzbudzovať nedôveru či obavy, skúsenosti iných krajín, kde veterné parky fungujú už desaťročia, potvrdzujú, že pôvodné obavy o ich negatívny vplyv na životné prostredie, ekonomiku a prosperitu regiónov sa nepreukázali.
Fungovanie energetiky a ochranu životného prostredia na Slovensku reguluje prísna legislatíva. Táto legislatíva stanovuje podmienky pre výrobu a dodávku elektriny z obnoviteľných zdrojov takým spôsobom, aby nedošlo k narušeniu životného prostredia. Špecifické predpisy upravujú proces získavania povolení na výrobu elektriny, posudzovanie vplyvov na životné prostredie a integráciu obnoviteľných zdrojov do celkového energetického systému.
Európska únia zohráva kľúčovú úlohu v podpore a rozvoji obnoviteľných zdrojov energie, vrátane výstavby veterných parkov. S cieľom znížiť závislosť na fosílnych palivách EÚ aktívne podporuje investície do veterných elektrární a iných foriem obnoviteľnej energie. Veterná energia patrí medzi obnoviteľné zdroje, ktoré významne prispievajú k znižovaniu emisií skleníkových plynov.
Veterná farma | Veterná energia | Výhody a nevýhody veternej energie | Veterné turbíny | Veda
Verejné obstarávanie a softvérové licencie pre hasičov
Prípad nákupu licencií softvéru pre hasičov na Slovensku, kde takmer 1,4 milióna eur za licencie predstavuje výrazne vyššiu sumu v porovnaní s nákupom rovnakého systému v Českej republike za približne tretinu ceny, vyvoláva vážne pochybnosti. Slovenskí hasiči už dlhodobo využívajú moderné technológie, vrátane odolných tabletov vo vozidlách, ktoré slúžia na navigáciu, komunikáciu s operačným stredisko a poskytovanie informácií o nebezpečných látkach. V rámci výmeny starších tabletov za novšie sa rezort vnútra rozhodol pre nákup nových softvérových licencií.
Verejné obstarávanie bolo výrazne obmedzené, keďže sa zameralo výhradne na softvér od českej firmy Gina Software, s ktorou hasiči dlhodobo spolupracujú. Toto obmedzenie prakticky znemožnilo účasť iným potenciálnym dodávateľom a riešeniam na trhu, čím sa značne obmedzila samotná súťaž. Táto situácia naznačuje potenciálne problémy v procese verejného obstarávania a možnosť neefektívneho využitia verejných prostriedkov.
Farmakoekonomika a hodnota života v zdravotníctve
V kontexte zdravotníctva, kde sa stretávame s vysokými nákladmi na lieky, pomôcky či prístroje a zároveň limitovanými zdrojmi, sa čoraz viac aplikuje farmakoekonomika. Táto disciplína nepriamo definuje cenu života v danej krajine a poisťovne pri rozhodovaní o úhrade liekov zohľadňujú ich cenu a pridanú hodnotu. Ak liek prekročí stanovenú prahovú hodnotu, poisťovňa ho nemusí uhradiť.
Zjednodušene, hodnota, akú je štát ochotný zaplatiť za život človeka pri priemernom dožití a v určitej kvalite, je na Slovensku legislatívne stanovená ako 41-násobok priemernej mzdy. Priemerný vek dožitia je približne 77,5 roka, pričom v plnom zdraví ľudia prežívajú v priemere 56 rokov, po ktorých kvalita života prudko klesá. Základom farmakoekonomiky je porovnanie existujúcej a ponúkanej liečby alebo lieku. Hodnotia sa nielen benefity pridaných rokov života či počtu dní bez bolesti, ale aj cena liečby a jej potenciálna úspora. Štát považuje liečbu za efektívnu a hradí ju iba vtedy, ak prekročí určitú stanovenú prahovú hodnotu v porovnaní. Táto hodnota je naviazaná na priemernú mzdu v hospodárstve, čo znamená, že cena života sa odvíja od makroekonomických ukazovateľov krajiny, nie od individuálnych potrieb. Hoci z ľudskej perspektívy sa život nedá vyčísliť, pri limitovaných zdrojoch je nevyhnutné priznať, že každý jednotlivec má určitú ekonomickú hodnotu, aby sa zabezpečilo najlepšie možné využitie dostupných zdrojov.
Dejiny peňazí na území Slovenska: Od predmincových platidiel po Slovenskú korunu
Úvodná časť expozície múzea zameraná na dejiny peňazí na Slovensku návštevníkom predstavuje komplexný pohľad na vývoj od najstarších čias po súčasnosť, s osobitným dôrazom na produkciu Kremnickej mincovne. Návštevníci sa oboznamujú s rozmanitými podobami predmincových platidiel a najstaršími razenými peniazmi na našom území, ktoré pochádzajú z 1. storočia pred Kristom a razili ich Kelti.
Nasledujúce obdobie zahŕňa rímske, byzantské a západoeurópske (karolínske) platidlá, ktoré sa na našom území objavovali od začiatku nášho letopočtu do 10. storočia. Aj keď Veľká Morava nemala vlastné mincovanie, nálezy mincí z blízkych i vzdialených susedných krajín svedčia o jej rozvinutých hospodárskych stykoch. Neskôr sa územie Slovenska stalo súčasťou stredovekého Uhorského kráľovstva.
Pôvodne sa mince razili ručne na kláte pomocou razidiel a kladiva, čo bol spôsob používaný až do 17. storočia. Následne sa postupne zaviedla strojová razba - v Kremnici to bol od roku 1661 valcovací raziaci stroj a od roku 1710 vretenový lis, známy ako balanciér. Od 19. storočia boli technickým vybavením mincovne už automatické raziace stroje. Prvá miestnosť expozície je venovaná prezentácii slávnych kremnických guldinerov, masívnych strieborných mincí razených na prelome 15. a 16. storočia.
V nasledujúcej miestnosti sú vystavené rôznorodé obehové mince mnohonárodnostnej Habsburskej monarchie, ako aj snahy o zjednotenie meny. História papierových platidiel v Uhorsku sa začala písať v roku 1762. Spomienky na relatívne nedávnu minulosť zastupujú platidlá z obdobia po roku 1948. Mimoriadnu hodnotu majú početné skúšobné a nerealizované razby Kremnickej mincovne. Dejiny slovenskej meny v roku 1993 sú podrobne prezentované, od kolkovania československých bankoviek, cez výtvarné návrhy na mince až po definitívnu podobu Slovenskej koruny.
Od naturálnej výmeny k prvým minciam
V najstaršom období ľudskej spoločnosti dochádzalo k jednoduchej výmene, často náhodného charakteru. Vymieňali sa rôzne prírodné produkty, ako kamenné suroviny (pazúrik, rohovec, ílovec, obsidián) a z nich vyrobené pracovné nástroje, mušle, dobytok, neskôr železné a bronzové nástroje a úžitkové predmety. Postupne sa spomedzi vymieňaných produktov vyčleňovali tie, ktoré sa vďaka materiálu a úžitku považovali za cennejšie. Tieto sa stali všeobecným ekvivalentom, meradlom hodnoty, ku ktorému sa prirovnávala cena ostatných vecí. Dominantnými sa stali najmä drahé kovy - zlato a striebro.
Na prahu písanej histórie: Kelti a prvé mince
Prvé mince v podobe, ako ich všeobecne poznáme, sa objavili v polovici 7. storočia pred Kr. v Lýdii v Malej Ázii, neskôr v Perzii a u Grékov. Najstaršie mince na území Slovenska razili Kelti, ktorí napodobňovali grécko-macedónske mince. Pestrosť a variabilita doteraz známych typov keltských mincí razených alebo používaných na našom území dokumentujú napríklad tetradrachmy typu „Vtáčie“, typu „Veľký Bysterec“, bratislavské hexadrachmy (známe ako tzv. biateky), zlaté statéry a typy drobných mincí s motívom koňa. Nález tetradrachiem veľkobystereckého typu z Turca obsahoval prvé známe keltské razidlo na Slovensku. Nálezy taviacich téglikov a foriem dokumentujú činnosť keltskej mincovne na území Bratislavy v 1. storočí pred Kr.
Na hraniciach rímskeho sveta: Rimania, Germáni
Veľké zmeny na území Slovenska boli spojené s rozšírením Rímskeho impéria k rieke Dunaj. Na jej ľavom brehu Rimania vybudovali sústavu opevnených táborov a obchodných staníc, ktoré tvorili tzv. Limes Romanus. Na tejto hranici dochádzalo k vzájomným kontaktom s vojenským a obchodným charakterom. Prostredníctvom nich sa na naše územie dostávali rôzne typy rímskych mincí, vrátane najstarších liatych medených mincí (aes grave), denárových razieb Rímskej republiky a bohatej sústavy zlatých, strieborných a medených cisárskych mincí. Vzácnym nálezom je prerazba staršieho strieborného denára na antoninián cisára Regaliana, uzurpátora cisárskej moci, ktorý bol po niekoľkých dňoch vlády zavraždený vlastnými vojakmi (cca 260 n. l.).
Doba veľkých zmien: Sťahovanie národov, Slovania, Avari a Byzancia
Byzantské mincovníctvo pokračovalo v rímskych tradíciách. Byzantský zlatý solidus sa stal všeobecne uznávaným medzinárodným platidlom. Jeho názov vychádza z latinského slova „solidus“, čo znamená masívny, pevný, trvalý. Vysokú hmotnosť a rýdzosť kovu si minca zachovala až do zániku Byzantskej ríše. Slovania a Avari mince nerazili, uprednostňovali naturálne platidlá a výmenný obchod. Mince používali ako surovinu v remeselníckych dielňach, v ktorých pracovali tzv. kočujúci remeselníci z Byzancie. Dokladom toho je poklad z konca 7. storočia.
Veľká Morava: Vzostup a pád
V dôsledku politických a hospodárskych stykov Veľkej Moravy so zahraničím sa používali cudzie mince, najmä neskororímske, byzantské a franské. Nestali sa však plnohodnotným obehivom, plnili skôr funkciu miestnych platidiel, počítacích jednotiek alebo dekoratívnych predmetov. V domácom prostredí sa ako výmenný prostriedok využívalo železo sformované do tvaru miskovitých kotúčov (tzv. sliezske misky) a najmä železných plochých sekierok s vyrazeným otvorom na zúženom konci, všeobecne známych ako veľkomoravské hrivny.
Uhorské kráľovstvo a počiatky vlastného mincovania
Po vzniku Uhorského kráľovstva ako prvý začal s razbou vlastných mincí - denárov - kráľ Štefan I. Mena postavená na striebornom základe vychádzala z mincového systému franského cisára Karola Veľkého. Priamym vzorom boli bavorské razby; z hmotnostnej jednotky 1 funt sa razilo až 510 poldenárov (obolov). Mince boli ľahšie, ale vzhľadom na dobrú kvalitu striebra sa vo veľkom vyvážali do Škandinávie, Pobaltia, Nemecka, Čiech a Moravy. Popri mincovni v Ostrihome a Budíne krátko pracovala mincovňa v Bratislave (PRESLAVA CIV). V Nitre razili svoje mince údelní vojvodovia Belo a Gejza.
Začiatkom 12. storočia došlo k devalvácii, mince sa výrazne zmenšili a zľahčili, takže denáre mali prakticky parametre ¼ denárov. Zmenu priniesla vláda Bela III. (1172 - 1196), ktorý uskutočnil menovú reformu. Zaviedol razbu väčších medených mincí arabského a byzantského vzoru a malých strieborných jednostranných, na tenkom strižku razených mincí - brakteátov. V 13. storočí sa mincami veľkoobchodu stali tzv. friesachské a viedenské fenigy a slavónske bánske denáre. V čase nedostatku obeživa sa na platby využívali aj časti strieborného kovu v podobe hrivien, prútov, nerazených mincových plieškov (kotúčikov); objavili sa aj viaceré falzifikátorské dielne.
Karol Róbert a zlatý vek uhorského mincovania
Po zvolení Karola Róberta z Anjou (1308 - 1342) za uhorského kráľa došlo k zmene menovej politiky. S pomocou lombardských bankárov a českého kráľa Jána Luxemburského uskutočnil významné hospodárske reformy, predovšetkým v oblasti banského podnikania a meny. V roku 1328 udelil panovník Kremnici mestské výsady a založil tu mincovňu. Mincieri v nej od roku 1329 začali raziť podľa vzoru českých grošov novú striebornú mincu - uhorský groš. Od roku 1325 v Budíne a od 30. rokov 14. storočia aj v Kremnici zaviedol Karol Róbert podľa vzoru florentských zlatých mincí razbu uhorských florénov, neskôr dukátov.
Husitské vojny a ekonomická kríza
Počas panovania Žigmunda Luxemburského (1387 - 1437) zlá politická situácia vyvolaná vpádom husitov do Uhorska, pôsobením husitských a neskôr bratríckych posádok v krajine a zahranično-politickými ambíciami panovníka vyvolala ekonomickú krízu a devalváciu. Razili sa obrovské množstvá nekvalitných postriebrených alebo len medených mincí s takmer nulovou hodnotou - kvartingy, parvy, malé strieborné dukáty.
Matej Korvín a stabilizácia meny
Zlepšenie politických a hospodárskych pomerov priniesla vláda Mateja Korvína (1458 - 1490), ktorý potlačil posledné zvyšky bratríkov a posilnil centralizovanú moc panovníka rozsiahlou reorganizáciou štátnej i súdnej administratívy a armády. Od roku 1503 sa mince začali raziť s letopočtom. Už za vlády Vladislava II. (1490 - 1516) došlo v Uhorsku k prvým pokusom o zavedenie veľkých strieborných mincí, tzv. toliarov.
Toliar a jeho vplyv na stredoeurópsku peňažnú výmenu
Od 16. storočia bola v celej Európe rozšírená veľká a ťažká strieborná minca - toliar. Vzorom pre české krajiny a Uhorsko boli najmä strieborné saské razby, tzv. zlatníkové groše. Podľa nich začali raziť v jáchymovskej mincovni strieborné mince Šlikovci (1519/1520). Tieto mince, tzv. Joachimstalergulden (jáchymovský zlatý, Tal v nemčine znamená údolie), prenikli do stredoeurópskej peňažnej výmeny a zaujali pozíciu zlatých mincí. Zároveň dali názov všetkým veľkým strieborným minciam s vysokou nominálnou hodnotou. V Uhorsku sa razili od roku 1553. Popri toliaroch sa naďalej razili dukáty tradičnej kvality, ale aj kvalitné kremnické drobné mince - denáre, oboly a groše s hodnotou 4 denárov.
V priebehu 16. a 17. storočia si uhorské toliare naďalej udržiavali svoju vysokú kvalitu. Spolu s dukátmi slúžili najmä na krytie štátneho dlhu, vojnové výdavky a náklady dvora. Stále menšie objemy striebra sa využívali na produkciu drobného obeživa, ktorého hmotnosť a akosť prudko klesala. Razili sa obrovské množstvá mincí nekryté zásobami drahých kovov. Dočasne bola obnovená činnosť košickej a bratislavskej mincovne. Vážnym problémom bol vývoz uhorských mincí do cudziny a ich nahrádzanie cudzím, málo hodnotným obeživom, predovšetkým poľským.
Reformy Leopolda I. a nové nominály
Menové reformy Leopolda I. (1657 - 1705) priniesli výraznejšie úspechy v snahách o zjednotenie mincového systému v habsburských krajinách, hoci v Uhorsku sa to nepodarilo v plnom rozsahu. Do sústavy mincí boli zavedené dva nové strieborné stredné nominály - 15-grajciar a 6-grajciar. Groše, grajciare a polgrajciare sa razili s nižšou reálnou hodnotou ako predtým, nominálna hodnota 15- a 6-grajciarov sa zvýšila na 17 a 7 grajciarov. V Uhorsku sa súčasťou obeživa stali aj dve nové drobné strieborné mince s nízkou hodnotou - poltúra, rovnajúca sa 1,5-grajciaru, a duarius, rovnajúci sa ¾-grajciaru. V posledných rokoch 17. storočia došlo k ďalším menovým reformám.
Malkotenti a Rákócziho povstanie
Krátkodobú a osobitú kapitolu v histórii uhorského menového systému predstavuje mincovanie tzv. malkotentov. Išlo o účastníkov posledného protihabsburského stavovského povstania vedeného sedmohradským kniežaťom Františkom II. Rákocim. Na povstalcami obsadenom území (takmer celé Slovensko) dal Rákoci vo vládnych mincovniach raziť svoje vlastné mince - dukáty, zlatky (poltoliare) a poltúry. Najtypickejšími jeho razbami však boli medené poltúry a ich násobky (IV-, X- a XX-poltúry), ľudovo nazývané libertáše. Razili sa vo veľkých nákladoch a slúžili najmä na vyplácanie žoldu. Obyvateľstvo týmto minciam postaveným na princípe úveru nedôverovalo a neprijímalo ich ani pod hrozbou trestu. Po skončení povstania rýchlo zmizli z obehu.
Osvietenské reformy Márie Terézie a bankocetle
Sústava reforiem osvietenskej panovníčky Márie Terézie (1740 - 1780) neobišla ani peňažnú a menovú oblasť. K jej novému menovému systému počas rokov 1753 - 1763 zmluvne (t. j. konvenciou) pristúpili aj viaceré nemecké štáty a možno ju označiť za prvý pokus o menovú jednotu v strednej Európe. V monarchii obiehala zložitá sústava mincí vydávaných Máriou Teréziou, Františkom Lotrinským a Jozefom II. s rôznymi obrazmi pre jednotlivé krajiny habsburského súštátia. Popri dukátoch a toliaroch sa razili aj 30-grajciare, 20-grajciare, 17-grajciare (tzv. mariánske groše), 15-, 10-, 7-, 6- a 3-grajciare, poltúry, grajciare, denáre, v rakúskych zemiach aj ½- a ¼-grajciare a fenigy. Nízka rýdzosť, malé rozmery a hmotnosť drobných mincí, ako aj zlá manipulácia s nimi, viedli k ich nahradeniu medenými razbami. Boli síce väčšie a ťažšie, ale ich nominálna hodnota bola vyššia ako hodnota kovu v nich obsiahnutá. Ich obeh bol založený na dôvere v štát, preto sa obecne nazývajú kreditné.
Dôležitým reformným krokom Márie Terézie bolo rozhodnutie o vydávaní prvých papierových platidiel, ktorých potrebu si vynútil nedostatok drahých kovov a neustále sa zvyšujúce výdavky na vedenie vojen. Boli to tzv. bankocetle, ktoré 1. júla 1762 začala vydávať Viedenská mestská banka (najstaršia banka rakúskej monarchie založená roku 1703) v nominálnych hodnotách 5, 10, 25, 50 a 100 zlatých. Výrazne uľahčili manipuláciu s veľkými sumami. Keďže po vrátení do banky sa bankocetle likvidovali, mnohé z nich sú známe len ako vzory z úradných vyhlášok o ich vydaní. Ďalšie vydanie bankoviek, aj vo vyšších nomináloch, sa uskutočnilo v rokoch 1771, 1784, 1800. Nedostatok drobného obeživa si vynútil vydanie bankoviek s hodnotou 1 a 2 zlaté, mince sa razili s obsahom striebra menším, ako by zodpovedalo nominálnej hodnote.
Bankocetle sa veľmi skoro začali aj falšovať. Falšovanie mali sťažiť suché pečate, zložitý vodoznak a premenlivý sklon písma. Známymi falšovateľmi boli aj napoleonskí vojaci. Po obsadení Viedne v roku 1805 získali Francúzi v dominikánskom kláštore pomôcky na tlač bankocetlí. Tlačili nimi falzifikáty rozoznateľné iba odtieňom papiera, ktorý bol modrastý. Napoleon ukončil falšovanie až po sobáši s princeznou Máriou Luisou. Po napoleonských vojnách bol patentom z marca 1811 vyhlásený štátny bankrot, ktorým sa znížila hodnota papierových platidiel a medených mincí na 1/5. Bankocetle sťahované z obehu sa menili v pomere 5:1 za výplatné listy, tzv. šajny. V júni 1813 boli vydané tzv. anticipačné listy, nový druh platidiel určených najmä na krytie vojnových výdavkov.
Rakúsko-Uhorská banka a zavedenie koruny
Na správu ozdravenej meny vznikla 1. júna 1816 Rakúska národná privilegovaná banka. Revolučné udalosti rokov 1848/49 negatívne ovplyvnili menu a štruktúru obeživa. Okrem mincí na území ovládanom revolučnou vládou obiehali štyri druhy papierových platidiel - bankovky Maďarskej obchodnej banky, štátovky a zúročiteľné poukážky Ministerstva financií a pokladničné poukážky Zemského domobraneckého výboru. Rakúsko považovalo používanie uhorských revolučných platidiel za účasť na velezrade. Od roku 1857 platila v Rakúsku, štátoch Nemeckej colnej únie a Lichtenštajnsku spolková mena. V jednotlivých krajinách boli v obehu mince s rôznym obrazom, ale rovnakými parametrami. Okrem toho každý štát vydával aj kovové a papierové platidlá platné len na jeho území.
Porážky vo vojnách s Talianskom a Pruskom v roku 1866 spôsobili rozpad menovej únie s nemeckými štátmi. Funkciu spoločnej emisnej banky prevzala Rakúsko-Uhorská banka zriadená v roku 1878. Mala dva hlavné ústavy, vo Viedni a v Budapešti. Na rozdiel od mincí, bankovky Rakúsko-Uhorskej banky mali pre celú monarchiu len jednu podobu. V druhej polovici 19. storočia mnohé štáty zaviedli krytie meny zlatom alebo zlatými devízami. Rakúsko-Uhorsko také rozhodnutie urobilo 2. augusta 1892, keď zaviedlo novú menovú jednotku - korunu, delenú na 100 halierov. 1 zlatý sa rovnal 2 korunám. Popri obehových minciach sa razili aj rôzne pamätné korunové razby.
Priaznivý hospodársky vývoj na prelome storočí ukončila 1. svetová vojna. Rakúsko-Uhorská banka musela financovať vojnové výdavky, jej zlaté rezervy klesali. Nastala tezaurácia (uschovávanie) mincí z drahých aj farebných kovov a nekontrolovateľné vydávanie bankoviek. Krátko pred začiatkom vojny a v jej priebehu pokračovala Rakúsko-Uhorská banka v nahrádzaní obiehajúcich bankoviek novými. Po rozpade habsburskej monarchie platila v nástupníckych štátoch vojnou znehodnotená rakúsko-uhorská mena, ktorej znehodnocovanie v ostatných rokoch vojny pokračovalo.