Pozorovanie je fundamentálny proces poznávania, základný prvok experimentálneho posudzovania, ktorý je priamo dostupný našim zmyslom. Ide o techniku zberu údajov, ktorá spočíva v zámernom a cieľavedomom sledovaní zmyslovo vnímateľných javov. Vedecké pozorovanie, na rozdiel od bežného, má špecifický účel, obsah, priebeh a výsledky, ktoré sú systematické, metodické a majú jasne stanovený cieľ. Jeho výhodou je, že vstupná informácia prechádza relatívne malým počtom transformácií, čím sa znižuje možnosť skreslenia pôvodnej informácie.
Predmet a ciele pozorovania
Predmetom pozorovania môžu byť rôznorodé motorické prejavy ako nepokoj, instabilita, gestikulácia či pohyb rôznych častí tela. Sleduje sa tiež komunikácia, jej obsah, zrozumiteľnosť a neverbálne prejavy. Dôležitou oblasťou je emocionalita, vrátane temperamentu, nálad a ich zmien. V neposlednom rade sa pozoruje sociabilita, teda vzťah k sociálnemu okoliu, schopnosť kooperácie či sklon k izolácii. Cieľom vedeckého pozorovanie je daný jav nielen opísať, ale predovšetkým ho vysvetliť, odhaliť príčiny jeho vzniku a vývinu, ako aj jeho príčino-následné vzťahy a súvislosti.
Subjektivita a objektivizácia vnímania
Jedným zo subjektívnych faktorov pozorovania je samotné vnímanie. Keby bolo vnímanie ľudí objektívne, všetci by sme veci, vzťahy a situácie videli rovnako. Naše vnímanie je však ovplyvnené minulosťou skúsenosťou, aktuálnymi emóciami a potrebami, postojom k sebe samému, predsudkami a vopred získanými informáciami. Znamená to, že vnímanie človeka, a teda aj pozorovanie, je značne subjektívne. Pozorovateľ, najmä ak ide o poradcu, by sa mal preto snažiť pozorovanie objektivizovať poznávaním ďalších faktov a využívaním rôznych techník.
Typológia pozorovacích metód
Pozorovanie sa dá rozdeliť na základe viacerých kritérií. Podľa spôsobu zberu dát poznáme priame pozorovanie, kde pozorovateľ zaznamenáva dáta okamžite, po čas pozorovania, zvyčajne pomocou pripraveného formulára, čím zachytáva reálnu atmosféru. Na druhej strane stojí nepriame pozorovanie, kde sa priebeh činností zaznamenáva na audiozáznamy, videozáznamy či do písomných protokolov. Tento spôsob je výhodný pre opakované pozorovanie a archiváciu, avšak pozorovateľ stráca priamy kontakt s pozorovanou realitou.
Ďalším dôležitým delením je na štruktúrované a neštruktúrované pozorovanie. Pri štruktúrovanom pozorovaní pozorovateľ využíva pozorovací nástroj (schému, formulár) s presne určenými kategóriami javov, ktoré chce pozorovať. Realita je rozčlenená na menšie oblasti, ktoré sa systematicky pozorujú a zaznamenávajú. Toto pozorovanie je dôkladnejšie, presnejšie a umožňuje kvantifikáciu a porovnanie výsledkov. Neštruktúrované pozorovanie je naopak menej formalizované; pozorovateľ vstupuje do pozorovania bez vopred pripraveného systému a cieľ sa môže konkretizovať až v priebehu samotného pozorovania. Často sa používa v úvodných fázach výskumu na objavenie nových javov.
Z hľadiska účasti pozorovateľa rozlišujeme zúčastnené a nezúčastnené pozorovanie. Pri zúčastnenom pozorovaní sa výskumník stáva súčasťou skúmanej skupiny, aktívne sa zapája do ich činností, aby hlbšie pochopil ich perspektívu. Tento dlhodobý proces, často trvajúci týždne či mesiace, je charakteristický pre kvalitatívny výskum. Nezúčastnené pozorovanie znamená, že pozorovateľ si udržiava odstup od skúmaných javov, usiluje sa o objektívny pohľad a nezúčastňuje sa ich činností.
Ďalej poznáme skryté a zjavné pozorovanie. Pri skrytom pozorovaní si pozorované osoby neuvedomujú, že sú predmetom výskumu. Tento prístup umožňuje sledovať prirodzené správanie, ale prináša so sebou etické otázky a riziko odhalenia. Zjavné pozorovanie znamená, že pozorovateľ neskrýva svoju rolu výskumníka, čo však môže viesť k ovplyvneniu správania pozorovaných.
Vedecké pozorovacie techniky a ich aplikácie
Vedecké pozorovacie techniky sa opierajú o tri základné prístupy: priame pozorovanie, nepriame pozorovanie (napr. dotazníková technika) a nepriame pozorovanie pomocou rozhovoru (interview).
V kontexte sociálnej psychológie je pozorovanie jednou z najdôležitejších a najčastejšie používaných metód. Umožňuje analyzovať výrazové prejavy skúmaných osôb a usudzovať o ich psychickom živote na základe vonkajších prejavov. Podľa poľského psychológa Skornyho má metóda psychologického pozorovania viacero významov pri riešení výchovných a didaktických problémov.
Sebapozorovanie, čiže introspekcia, je metóda, ktorej predmetom sú vlastné psychické procesy a zážitky. Hoci bola v minulosti považovaná za základnú metódu psychológie, materialistická psychológia poukazuje na jej obmedzenia. Človek nie je vždy schopný objektívne posúdiť a adekvátne vyjadriť svoje duševné deje. Preto sa pozorovaní iných pripisuje väčšia hodnovernosť.
V pedagogickej psychológii sa pozorovanie často aplikuje na štúdium žiakov. Môže sa zamerať na individuálne pozorovania, ktoré sú obzvlášť cenné u malých detí, ktoré sa nedokážu toľko pretvarovať. V takom prípade sa pozorovateľ sústreďuje na reakcie žiaka na zvonenie, na jeho pozornosť počas hodiny, na prejavy únavy či na vyrušovanie.
Celostné pozorovanie skúma u žiaka súčasne viac psychických javov v ich vzájomných súvislostiach, s cieľom vypracovať psychologickú charakteristiku. Čiastkové pozorovanie sa naopak sústreďuje iba na jeden psychický jav. Príkladom je Withallova technika sledovania výrokov učiteľa v triede, ktoré sa kategorizujú podľa ich povahy (povzbudzujúce, súhlasné, karhajúce a pod.).
Ďalšie typy pozorovania zahŕňajú:
- Porovnávacie pozorovanie: Pozorovateľ porovnáva pozorované javy u tých istých osôb v rôznych situáciách alebo u rôznych osôb v rovnakých situáciách.
- Kvantitatívne pozorovanie: Sleduje početnosť pozorovaných javov (napr. koľko žiakov sa spontánne hlási).
- Kvalitatívne pozorovanie: Zameriava sa na kvalitatívnu stránku a podstatu javu, nielen na jeho početnosť.
- Krátkodobé pozorovanie: Jednorázové, často aktuálne pozorovanie (napr. správanie žiakov pred skúškou).
- Dlhodobé pozorovanie: Prerušované pozorovanie v presne plánovaných intervaloch, dôležité pre longitudinálne výskumy.
- Nepozorované pozorovanie: Pozorovateľ je súčasťou vyučovacieho procesu, čím sa znižuje jeho vplyv na pozorovaných. V súčasnosti sa na tento účel využívajú aj experimentálne triedy s jednosmerne priehľadnými oknami.
Proces vedeckého pozorovania
Vedecké pozorovanie si vyžaduje presný postup. Už pri zostavovaní plánu pozorovania si musí odborne pripravený pozorovateľ stanoviť cieľ. Dôležité je presné definovanie predmetu pozorovania, ktoré nás chráni pred nejasnosťami pri interpretácii výsledkov. Predmetom psychologického pozorovania sú psychické prejavy procesov, stavov a vlastností osobnosti, ktoré sú pozorovateľnými stránkami zložitých činností.
Záznamy pozorovaní sa môžu líšiť v závislosti od foriem pozorovania. Pri jednoduchom pozorovaní sa robia záznamy v podobe denníkov, ktoré môžu viesť triedni učitelia alebo školskí psychológovia. Pri vedeckom pozorovaní sa používajú rôzne druhy záznamovej techniky, ako fotoaparáty, kamery a magnetofóny, ktoré zachytávajú javy v ich dynamike.
Na kvantitatívne spracovanie údajov sa využívajú rôzne nástroje, napríklad sebahodnotiace stupnice, kde osoby na základe sebapozorovania označujú svoje psychické procesy. Používajú sa tiež hodnotiace stupnice (troj-, päť-, sedem- a viacstupňové) na číselné vyjadrenie frekvencie alebo intenzity skúmaného javu. Metóda so zaškrtaním prvkov v zozname, kde každej vlastnosti je priradená bodová hodnota, je ďalším nástrojom na kvantifikáciu.
Výzvy a obmedzenia pozorovania
Realita je často zložitá a prelínajú sa v nej viaceré činnosti a aktéri. Preto je pozorovanie reality vcelku, komplexne, veľmi ťažké. Je potrebné pozorovanie zamerať užšie, koncentrovať sa na menší výsek reality a sledovať ho podrobnejšie a presnejšie. Je nevyhnutné presne vymedziť javy, ktoré je možné objektívne zachytiť, registrovať a numericky vyjadriť.
Neštruktúrované pozorovanie, ktoré sa zameriava na všeobecné javy ako „nevhodné správanie“, často vzbudzuje otázky ohľadom konkrétneho obsahu a miery výskytu. Štruktúrované pozorovanie, naopak, pracuje s presne vymedzenými kategóriami javov (napr. „bavenie sa so spolužiakom“, „použitie mobilu“), ktoré sa dajú kvantifikovať a porovnať. Kategórie sa líšia náročnosťou identifikácie, pričom niektoré (napr. použitie mobilu) sú zjavné, zatiaľ čo iné (napr. zameranie diskusie žiakov) vyžadujú vyšší stupeň vyvodzovania.
Priame pozorovanie je vhodné v prirodzenom prostredí, zatiaľ čo nepriame metódy umožňujú hlbšiu analýzu. Pri priamom pozorovaní je dôležité, aby pozorovateľ čo najmenej rušil pozorované osoby. Nepriame pozorovacie metódy, ako sú videozáznamy, eliminujú stres pozorovateľa a umožňujú opakované skúmanie. Nevýhodou je absencia priameho kontaktu s realitou.
Vedecké pozorovacie metódy, vrátane pozorovania, musia spĺňať určité štandardy. Kategorizácia pozorovaných javov zabezpečuje objektivitu a relevantnosť dát. Dôležité je tiež minimalizovať vplyv pozorovateľa na skúmaný objekt. Systematické pozorovanie v prirodzených podmienkach môže priniesť cenné poznatky o duševných javoch.
Pri výbere konkrétnej metódy pozorovania je kľúčové zohľadniť povahu skúmaného javu. Vedecké pozorovanie je zámerná činnosť, ktorá predpokladá vymedzenie objektu a cieľa. Jeho cieľom je zachytiť objektívnu skutočnosť ako východiskový materiál pre zistenie súvislostí.
Participačné pozorovanie, hoci prináša hlboké poznanie, kladie vysoké nároky na pozorovateľa a vyžaduje si dlhodobé zotrvanie v pozorovanom prostredí. Etické aspekty sú pri skrytom a zúčastnenom pozorovaní obzvlášť dôležité. Validita a reliabilita v kvalitatívnom výskume, kde sa používa napríklad zúčastnené pozorovanie, sa zabezpečuje dlhodobým pozorovaním a trianguláciou metód.