Rozprávka má významné miesto v pamäti každého národa. Je nositeľkou bohatého dedičstva, ktoré nám za pomoci melodických slov a v podobe príbehov zanechali naši predkovia, a to tak, že si ju navzájom odovzdávali ústnym tradovaním z generácie na generáciu. Rozprávka je jazykovou klenotnicou národa, odzrkadľuje jeho kultúru, predstavy i život jednotlivca, ktorý túži po dobre a spravodlivosti. V dnešnom svete plnom rýchlych zmien a neustáleho prívalu informácií nám rozprávky pripomínajú večné princípy a hodnoty, ktoré presahujú dobu a technológie. Sú mostom k našim koreňom a zároveň zdrojom inšpirácie pre budúcnosť. „Kde bolo, tam bolo…“ Tieto slová sú bránou do detstva pre celé generácie. Rozprávky nevnímame len ako príbehy na dobrú noc, pretože sú nositeľmi odvekých múdrostí, túžby po spravodlivosti a morálky nášho ľudu.
Od mýtu k rozprávke: Korene slovenskej slovesnosti
Slovenská rozprávka je výtvorom prostonárodnej slovenskej poézie. Jej pôvod je úzko spätý s najskorším národným povedomím a je nepochybné, že vznikla z mýtu, respektíve že mýtus sa pretransformoval do rozprávky. Pre mýtus sú typické osudy viacerých hrdinov, prípadne môže byť hrdinom poloboh. Samotný príbeh je výsledkom prírody a kultúry. V rozprávke sa pozornosť sústreďuje na jednotlivca a jeho cestu. Zaujímavé je, že z pohanských bájí či mytológie boli prevzaté najmä matéria a predmety, ktoré sú dnes typické pre rozprávku. Išlo o predmety našich predkov, ktoré bežne používali vo svojom domácom, ale i občianskom živote. V rozprávkach sa stretávame s fantastickými postavami Slnka, Vetra, drakov a stríg či veštcov, pričom poznáme vzťah ľudí k týmto vyšším bytostiam. Tiež sa stretávame s postavami kráľov a rytierov. Z dobrej i zlej stránky predstavuje rozprávka rodinné vzťahy, vzťahy kráľov a poddaných, bohatých a chudobných, pričom v príbehu je pomiešaná fantastickosť so skutočnosťou.
Ústne podanie a zrod zbierateľského záujmu
Kedy presne rozprávky vznikli, nevedno, avšak od svojho počiatku sa odovzdávajú ústnym podaním, z pokolenia na pokolenie, v každej domácnosti s menšími odlišnosťami, ale v podstate vždy tie isté. Každý dom v dedine mal svojho rozprávača, ktorý si sadol takmer každý zimný večer ku kozubu a pri jeho svetle rozpovedal svojmu obecenstvu rozprávku. Avšak nie všetky príbehy, ktoré medzi slovenským ľudom kolovali, môžeme hneď nazývať pravými a pôvodnými slovenskými rozprávkami. Začiatok rozprávky musel byť spätý s hlavným hrdinom, ktorý bol akousi vyššou mocou vyvolený splniť úlohu, pre ktorú bol ochotný spraviť aj nemožné. Dej rozprávky opisoval cestu hlavného hrdinu, ktorý zdolával často nezvládnuteľné prekážky (preplával rieky, vyškriabal sa na strmé vrchy, bojoval, prekonával fantastické prekážky čarodejnými prostriedkami, porazil protivníka). Symbolika čísel 3, 7 alebo 12 bola takisto zreteľná, rovnako ako ustálené spojenia: „kde bolo, tam bolo“, „za siedmimi horami“, „zazvonil zvonec“, „žili šťastne, až kým nepomreli“.
Skutočne dlhý čas sa rozprávky tradovali len ústne. Slovenská rozprávka čakala na svoj čas takmer tisíc rokov, kým sa na ňu upriamila pozornosť jej záchrancov. Aj to však bola len akási náhoda. Stalo sa to v okamihu, keď Goethe vyzval svojho študenta Jána Kollára, aby mu priniesol maďarské piesne. Týmto omylom vyprovokoval zozbieranie a vydanie slovenských spievaniek. Zberateľský záujem o slovenskú rozprávku nasledoval až po vzbĺknutí záujmu o pieseň, ale napokon sa i ona dočkala svojho času. Slovenskí vzdelanci, ako Samuel Reuss a jeho synovia, Ján Francisci-Rimavský, Pavol Dobšinský, August Horislav Škultéty a iní, vložili do služieb slovenskej rozprávky svoje najlepšie sily.
Vysvetlenie rozprávok! | Čo sú rozprávky a tradičné príbehy?
Zberatelia a kodifikátori slovenskej rozprávky
V čase, keď sa rozprávky na Slovensku začali zapisovať (40. roky 19. storočia), sa pomenúvali viacerými názvami: poviestky, povesti, rozprávky, bájky či báchorky. Za rozprávku sa považovali v podstate akékoľvek vymyslené príbehy, v ktorých po prekonaní prekážok a splnení náročných úloh, často s pomocou nadprirodzených bytostí a pomocníkov, dobro víťazí a zlo je potrestané. Práve Ján Francisci-Rimavský so svojím dielom Slovenské povesti vytvoril v roku 1845 prvú rozprávkovú knihu, ktorú tvorilo desať čarovných rozprávok. Jeho dielo bolo jednou z prvých kníh vydaných v štúrovskej slovenčine, ktorú si do Prahy ako dar a podnet k tvorbe odviezla i Božena Němcová. A bola to práve ona, kto neskôr podnietil slovenských zberateľov k činom.
Slovenským zberateľom sa podarilo tvorbu poslať do tlače len čiastočne a výsledkom ich snahy napokon bolo šesť zošitov Slovenských povestí, ktoré vydali v Rožňave a Banskej Štiavnici v rokoch 1858 až 1861 August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský. Rozhodujúcu úlohu pri zbieraní slovenských rozprávok však zohral sám Pavol Dobšinský so svojím dielom Prostonárodné slovenské rozprávky, ktoré vydal v rokoch 1880 až 1883 v Martine. Pavol Dobšinský bol štúrovec, slovenský folklorista, zberateľ ľudovej slovesnosti a evanjelický kňaz. Jeho tvorbu ovplyvnila činnosť azda najznámejšieho rozprávkara - dánskeho autora Hansa Christiana Andersena. S rozprávkami sa však rodák zo Slavošoviec stretol už oveľa skôr, ako dieťa, a to vďaka rozprávaniu svojej starej mamy. Záujem o rozprávky a mytológiu v ňom však podnietilo štúdium na Evanjelickom lýceu v Levoči. Keď Dobšinský pôsobil ako farár v Drienčanoch, vznikalo jeho významné dielo Prostonárodné slovenské rozprávky. Okrem fantastických rozprávok ukrývalo rôzne anekdoty, povesti, príbehy alebo podobenstvá. Autor totiž putoval po Slovensku, zbieral slovenské ľudové rozprávky, pri ktorých vždy uvádzal meno rozprávkara a ktoré písal v miestnych nárečiach. Dobšinského ľudové rozprávky veľmi významne prispeli k upevneniu postavenia spisovného slovenského jazyka a stali sa aj základným dielom slovenskej folkloristiky.
Rozprávky Pavla Dobšinského sú dnes venované najmä deťom. Avšak v pôvodnej, necenzurovanej podobe by pre maloletého čitateľa neboli príliš vhodné. Dobšinský tieto zozbierané texty pred samotným publikovaním výrazne cenzuroval, aby ich zbavil pôvodnej erotickosti, šťavnatého humoru a nemravnosti.
Ďalším významným a dôležitým slovenským zberateľom bol slovenský jazykovedec, prekladateľ a filológ Samuel Czambel. Na rozdiel od Dobšinského, ktorý svoju zberateľskú pozornosť venoval najmä územiu stredného Slovenska, Czambel upriamil pozornosť aj na východoslovenský región. Zozbierané rozprávky publikoval v nárečiach a sú uložené v archíve Národného múzea v Martine. Medzi zberateľmi má svoje miesto i Jozef Cíger Hronský. On však slovenské ľudové rozprávky upravoval, preto čiastočne vybočujú z klasickej schémy ľudových rozprávok, sú typické humorom a fantáziou. Slovenský jazykovedec Anton Habovštiak sa profesijne venoval dialektológii slovenského jazyka. Počas svojho výskumu zachytil mnoho rôznych povestí, rozprávok a mýtov, ktoré neskôr spracoval vo viacerých dielach. Slovenskej rozprávke sa venovala i Mária Ďuríčková, pričom v centre jej pozornosti stála ako ľudová rozprávka, tak aj jej vlastná tvorba. Nesmieme zabudnúť ani na súčasného autora Ľubomíra Feldeka, ktorý dal mnohým rozprávkam Pavla Dobšinského novú podobu, upravil ich a vyrozprával po svojom. Vo svojom diele Veľká kniha slovenských rozprávok predstavuje 55 ľudových rozprávok, ktoré pôvabným spôsobom prerozprával a vyšperkoval veršami. Krásnymi ilustráciami ho dozdobil originálny slovenský umelec Peter Uchnár.
Klasifikácia slovenských rozprávok: Od fantastiky k realizmu
Rozprávka je žáner ľudovej slovesnosti, ktorý sa zakladá na vymyslenom príbehu. Podľa autorstva ich delíme na ľudové a autorské (rozprávkar). Majú najrozmanitejší obsah v závislosti na dobe a spôsobe života. Každý národ, ale aj menšie socioskupiny odrážali svoj spôsob života, vzťahy, dobro a zlo, lásku a nenávisť atď. vo fiktívnom či fantastickom príbehu, satiricky alebo humorne, kde hrdinovia prekonali útlak, biedu a chudobu a svojou dobrosrdečnosťou a mravnosťou víťazia nad zlom, úkladmi ľudí, drakov, šarkanov,…
Tematika rozprávok je rozmanitá, podľa nej sa rozprávky triedia na:
Fantastické (čarodejné alebo aj čarovné) rozprávky: Tvoria bohato zastúpenú skupinu. Vyjadrujú túžbu človeka po prekonávaní vzdialeností, uľahčovaní ťažkej práce, vykonávaní spravodlivosti. Bohatý dej je zložený z mnohých epizód. Vládne v nich symetrická kompozícia, príbeh sa rozvíja na princípe klimaxu (stupňovania) alebo antiklimaxu, často sa uplatňujú stereotypné čísla (tri, šesť, sedem, deväť) a ustálené vstupné a záverečné formuly („Kde bolo, tam bolo…“, „Bol raz jeden kráľ…“, „A žijú hádam doposiaľ, ak nepomreli.“). V tejto kategórii sa stiera rozdiel medzi svetom skutočným a neskutočným. Objavujú sa tam magické čísla a čarovné predmety. Hrdinovia sa môžu premieňať na zvieratá a veci, môžu sa stať neviditeľnými, zomrieť a znovu ožiť. Vystupujú v nich neskutočné deje a neskutočné postavy (ježibaby, draci, antropomorfizované zvieratá).
Démonologické rozprávky: Sú podobné fantastickým, ale vystupujú v nich démonické postavy (čerti, víly, škriatkovia, čarodejnice, strigy). Vyznačujú sa dramatickosťou a hrôzostrašnosťou. Ich predmetom je rozprávanie o vílach, škriatkoch, vodníkoch, smrtkách, bosorkách… Všetko bolo späté s mytologickými predstavami našich predkov.
Rozprávky o zvieratách: Patria k najstarším rozprávkam. Pôvodne súviseli s poľovníckymi obradmi. Časom dostali alegorický zmysel. Zvieratá sa stali nositeľmi ľudských vlastností (napr. líška - prefíkanosť, medveď - dobrota, vlk - hlúposť). Hlavnými nositeľmi deja sú zvieratá - či divé (vlk, medveď, zajac, líška), alebo domáce (pes, mačka, baran), alebo vtáky (vrána, bocian). I keď v nich vystupuje človek, vždy je len vedľajšou postavou (napr. starý Bodrík a vlk). Zvieratám, rastlinám a veciam sa pripisujú ľudské vlastnosti. Niektoré zvieratá majú ustálené vlastnosti, napríklad líška je prefíkaná, zajac bojazlivý, medveď ťarbavý. Rozdiel medzi bájkou a zvieracou rozprávkou je v tom, že zvieracia rozprávka je vtipnou paralelou s ľudským svetom, má pobaviť a prekvapiť dômyselným nápadom, ale bájka príbehom poukazuje na prevažne zlé ľudské vlastnosti a obsahuje poučenie.
Legendové rozprávky: Sú rozprávaním o rôznych príbehoch súvisiacich s kresťanstvom. Vznikli na základe biblických tém, ktoré postupne zľudoveli. Vysvetľujú Božiu múdrosť, rozprávajú o odmene a treste za ľudské skutky. Prevláda v nich svetský ráz. Sústreďujú sa na postavy Krista, sv. Petra alebo iných svätých. Rozprávky o putovaní Krista a svätého Petra po svete majú často anekdotický charakter. Súvisia s náboženským životom ľudí v minulosti.
Realistické rozprávky: Sú tiež poetickým výmyslom, ale chýba im znak čarodejných rozprávok (fantastické postavy, predmety). Jednoduchší dej sa odohráva v reálnom svete miest a dedín. Hrdinom je väčšinou jednoduchý človek. Fantastické prvky ustupujú, čoraz viac vstupujú do rozprávok realistické motívy, civilizačné prvky, začarované krajiny sa menia a nahrádza ich každodenný život. V príbehu, budovanom na konfrontácii chudoby a bohatstva, víťazí dôvtip a múdrosť, pýcha je potrestaná. Realistickú rozprávku charakterizujú: jednoduchý dej, humor a múdrosť ľudových hrdinov. Sú mladšie ako fantastické rozprávky. Podľa toho, ako je v nich zobrazený život ľudí, môžeme ich rozdeliť na: dobrodružné, sentimentálne, novelistické a humoristické, ktoré hraničia s anekdotami.
- Dobrodružné rozprávky: Opisujú obyčajne vojaka, remeselníka alebo sedliackeho syna, ktorí putujú po svete, prežívajú rôzne príhody, v ktorých preukazujú svoj charakter (napr. O ševcovi).
- Humoristické rozprávky: Zvýrazňujú komické udalosti v živote jednotlivcov (napr. O hlúpej žene, Prorok Rak).
- Satirické rozprávky: Zobrazujú záporné črty nejakých javov. Ich hlavným cieľom nie je len zabaviť poslucháčov, ale aj bojovať proti nedostatkom (napr. Obuvnícky majster a pomocník).
Anekdota: Patrí ku kratším prozaickým príbehom. Vyznačuje sa úsečnosťou, krátkou formou.
Etické posolstvo a nadčasová múdrosť rozprávok
Čo však robí rozprávku rozprávkou? Je to predovšetkým jej štruktúra, ktorá sa začína špecifickými formulami a končí sa poučením. „Kde bolo, tam bolo…“ sú bránou do detstva, „Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.“ signalizuje návrat do reality. Napriek tomu, že rozprávky sú primárne určené detskému čitateľovi, nejedného fanúšika majú aj v radoch dospelých, tých s dušou dieťaťa. Snívanie, fantastické svety, dobro, ktoré vždy porazí zlo - to sú prvky, ktoré nás aj po rokoch priťahujú k týmto magickým príbehom.
A čo nám rozprávkové príbehy hovoria dnes? Pripomínajú nám, že pod povrchom našej zložitej reality stále platia večné princípy. Že boj dobra so zlom sa neodohráva len v začarovaných lesoch, ale v srdci každého z nás. Rozprávky tak nie sú únikom z reality, ale skôr zrkadlom, ktoré nám ukazuje, akí by sme chceli byť. Učia nás, že aj v tých najťažších situáciách môžeme nájsť silu a múdrosť, aby sme prekonali prekážky. Kde bolo, tam bolo, u nás to bolo. Žili tu raz obri. Cez deň sa prechádzali obrovskými krokmi hore-dole, veď i Slovensko bolo vtedy obrovské. To dnešné by bolo na ich prechádzky malé. Keď kráčali obri na sever, raz-dva boli pri mori. Keď kráčali na juh, čosi-kamsi zašli až za Dunaj. K spánku sa obri ukladali na brehoch riečky, ktorá dlho nemala meno. Až raz, keď zase išli spať, zišlo obrom na um košele si v riečke poprať - odvtedy sa riečka volá Poprad. Prať košele sa obri naučili od ľudí. Lebo už vtedy tu žili okrem obrov aj obyčajní ľudia. Ľudia mali veľmi radi obrov - obri pre nich urobili často dáke dobro. Nie azda preto, že by obri boli pracovití. Obri nevedeli, čo je to práca - iba sa prechádzali. Tam, kde zaspali dospelí obri, sú Vysoké Tatry. A Nízke Tatry tam, kde zaspali ich deti.
Rozprávka sa zapísala hlboko do duší slovenského národa, je klenotnicou, pokladom, bohatstvom, dedičstvom, na ktoré môžeme byť právom hrdí. Pripraviť deti na zlo je prinajmenšom také dôležité, ako ich naučiť dobro. Väčšina rozprávok má rovnaké myšlienkové vyústenie: dobro zvíťazí, zlo je porazené. Aj keď sa rozprávky primárne spájajú s detským svetom, ich posolstvo o spravodlivosti, odvahe a láske je univerzálne a nadčasové.
