Vznik Československej republiky v roku 1918 znamenal pre Slovákov národnú záchranu. Zatiaľ čo v Uhorsku boli odsúdení na asimiláciu, v Československu sa stali súčasťou vládnuceho „národa československého“. Tento proces však nebol jednoduchý a jeho súčasťou boli aj búrlivé diskusie o tom, ktoré mesto by malo byť centrom novovzniknutého Slovenska. Hoci dnes je Bratislava nespochybňovaným hlavným mestom, pred sto rokmi sa o túto pozíciu uchádzalo aj iné mesto - Martin. Jeho príbeh je svedectvom ambícií a snáh o definovanie slovenskej identity v turbulentných časoch po rozpade Rakúsko-Uhorska.
Martin: Srdce slovenského národa v roku 1918
Československo prirodzene nemohlo vzniknúť iba v Prahe, keď malo byť aj slovenské. Preto sa 30. októbra 1918 v severoslovenskom Turčianskom Svätom Martine zišlo zhruba sto zástupcov slovenského národa. Ich cieľom bolo podpísať Deklaráciu slovenského národa, zvoliť Slovenskú národnú radu a ustanoviť jej Výkonný výbor, teda akúsi miestnu vládu. Počas vzniku Československa sa teda centrom Slovenska stal Martin.
Ťažko dnes s určitosťou povedať, prečo sa Deklarácia podpísala a vyhlásila práve v tomto meste. Dôvodom bola zrejme Matica slovenská, založená vďaka láskavému zvoleniu cisára-pána v roku 1863. Napriek tomu sa do mestečka, obkoleseného vysokými vrchmi, nedalo zo Slovenska ľahko dostať. Možno aj preto bolo medzi signatármi deklarácie najviac zástupcov z okolia Martina, až vyše polovica. Martin sa vtedy ani veľmi nedal nazvať mestom. Aj keď mestské práva získal už v roku 1340, bola to podľa dobových zdrojov skôr taká veľká dedina so zhruba 5-tisíc obyvateľmi. Keď poriadne zapršalo, na dnešnom Memorandovom námestí sa vytvorila veľká mláka, ktorú si vychutnávali husi, kačky a iné zvieratá. Žilina či Nitra mali v tom čase asi dvakrát viac obyvateľov, Košice alebo Bratislava niekoľkokrát viac.
Ambitióny Martin verzus realita
Ešte predtým, ako sa začala formovať definitívna podoba Československa, rozbehla sa kampaň, aby sa hlavným mestom Slovenska stal práve Martin. Dva mesiace po Martinskej deklarácii, presne 30. decembra 1918, teda Ján Vanovič, martinský vlastenec a predseda Turčianskeho výboru Slovenskej národnej rady, vydal memorandum. Povereník pre Slovensko Vavro Šrobár, ktorý vtedy sídlil v neďalekej Žiline, mal však na to iný názor. Už v januári výnosom zrušil Slovenskú národnú radu v Martine i jej miestne výbory vrátane Vanovičovho.
Šrobár hľadal hlavné mesto Slovenska podľa jeho pamätí už od roku 1917. Spomína v nich, že spočiatku bola favoritom starobylá Nitra. Pohľad zo Zobora ho nadchol, ale návšteva nitrianskych ulíc, predajní, reštaurácií a úradov zanechala v ňom „strašný dojem“. Nitru označil za mesto janičiarov. Ďalším kandidátom bola Žilina, lenže už v decembri 1918 sa ukázalo, že vtedy 10-tisícové mesto nestačí ani na ubytovanie slovenskej vlády.
Bratislava: Z Prešporku do centra moci
Martinskí patrioti sa však nevzdávali. Ich lídrom sa stal veľký zástanca Martina ako hlavného mesta, miestny evanjelický farár a neskorší biskup Fedor Ruppeldt. Vybral sa s početnou delegáciou 14. marca 1919 až do Prahy za prezidentom T. G. Masarykom. Išli „orodovať za hlavné mesto“, ako píše dobová tlač. Fedor Ruppeldt spísal argumenty na 50 stranách. „Za centrum Slovenska sa absolútne nehodí,“ argumentoval Ruppeldt proti Bratislave podľa Martinského rínku, „lebo samo mesto je najviac z tretiny slovenské, slovenskej inteligencie nemá, maďarský a nemecký pomerne vysokokultúrny živel bude veľmi prevládať už i pre blízkosť Viedne.“ Zato Martin je podľa neho „rečove i citove najčistejším mestom Slovenska“. V Prahe ich vypočuli, najvyšší činitelia štátu im vyjadrili podporu a nasľubovali nemožné.
Neprešli však ani dva týždne od zájazdu do Prahy a prišiel strategický ťah - vláda premenovala Prešporok na Bratislavu. Nemecký Pressburg a maďarský Pozsony sa zmenili na slovenský názov a stalo sa z neho nové hlavné mesto Slovenska. Tento krok bol výsledkom viacerých faktorov.
Nepoznané Slovensko: Bratislava
Po vyhlásení vzniku Republiky československej 28. októbra 1918 v Prahe a po martinskej Deklarácii slovenského národa (30.10.), ktorou sa oficiálne jeho predstavitelia prihlásili k spoločnému štátu, nebolo ešte nič jasné. Kým iné mestá sa nádejali, že budú hlavným mestom krajiny (v prvom rade Martin), obyvatelia Prešporka mali úplne iné starosti. Na konci 19. storočia mali v Prešporku prevahu Nemci (59,9 % v roku 1890, 41,9 % v roku 1910), k Maďarom sa hlásilo 40,5 % obyvateľov. Nemci predstavovali ekonomické zázemie mesta. Považovali sa za autochtónnych, kultúrne najvyspelejších, ale zároveň etnicky tolerantných. V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia sa etnická pozícia maďarského obyvateľstva menila - kvantitatívne aj kvalitatívne. A hoci v mestských elitách aj napriek postupujúcej maďarizácii prevládal nemecký element, Maďari sa správali ako „vládnúci národ“. Preto začiatkom novembra 1918 boli obyvatelia vyzývaní, aby vstupovali do Požoňskej národnej gardy na ochranu poriadku. Názory nemeckého a maďarského meštianstva síce neboli jednotné, ale spájali ich výhrady k začleneniu mesta do novovznikajúceho československého štátu. Na protestnom zhromaždení obyvateľov Bratislavy 23. novembra 1918 zaznel argument, že pri sčítaní ľudu v roku 1910 bolo len 10,9 % obyvateľov mesta slovanskej materinskej reči.
Prezident T. G. Masaryk v decembri 1918 verejne vyhlásil: „Mesto Prešporok neprináležalo vlastne ani Maďarom, práve tak ako nám. Je to nemecké mesto. My máme ale naň právo, lebo zázemie je slovenské. My potrebujeme bezpodmienečne Dunaj.“ Následne padlo v Prahe rozhodnutie vojensky obsadiť Wilsonovo mesto (toto pomenovanie navrhovali americkí Slováci), čo sa začalo diať presne na Silvestra a československé vojsko vstúpilo do mesta prvý deň nového roka.
Vavro Šrobár si zapísal: „Piateho v nedeľu do môjho bytu v hoteli sa len tak hrnuli návštevy. Všetko ma uisťovalo o tom, s akou radosťou prijímajú československé vojsko.“ Začiatok bol sľubný, no komplikácie na seba nedali dlho čakať. Nový župan Samuel Zoch evidentne neodhadol situáciu. Pripravoval veľkolepé privítanie tzv. dočasnej slovenskej vlády, no neuvedomil si, že pre obyvateľov s uhorským/maďarským vlastenectvom to bol vážny morálny problém. Odpoveďou mu boli sabotáže, štrajky a ignorácia Prešporákov.
Bratislava mala isté predpoklady stať sa hlavným mestom: bola najväčším mestom odtrhnutým od uhorského územia k slovenskej časti Československa. V roku 1910 mala 78 000 obyvateľov, kým Košice iba 44 200. Hoci v porovnaní s Viedňou či Prahou to bolo stále malé mesto, malo istú historickú skúsenosť: Bratislava, resp. Pressburg/Pozsony bola, vďaka tureckej okupácii, hlavným mestom Uhorska od roku 1536. Uhorskí králi tu boli korunovaní do r. 1830, uhorský snem tu zasadal až do r. 1848. V tom čase tu boli vystavané mnohé reprezentatívne budovy a paláce. Koncom 19. storočia bolo plynofikované a elektrifikované, malo vodovod i kanalizáciu, telefónnu sieť a mestskú dopravu zabezpečovali električky. Malo dobré spojenie železnicou i po vode, strategický bol prístav na Dunaji.
Pre slovenské národné hnutie a jeho predstaviteľov však Bratislava nebola veľmi dôležitá ani v čase vzniku Republiky československej. V národnej mytológii 19. storočia ju dokonca vnímali ako miesto tragického konca Veľkej Moravy „vďaka“ prehratej bitke pri Bratislave v roku 907. „Bratislava, Bratislava, tam zapadla Slávov sláva!“ Slovákom chýbalo silné centrum s veľkým počtom vzdelaných obyvateľov.
Už od druhej polovice 19. storočia silnela potreba národného a politického centra Slovákov. Do úvahy prichádzali viaceré mestá: Nitra, Liptovský Mikuláš, Zvolen, Banská Bystrica, Brezno. Turčiansky Svätý Martin sa ním stal v roku 1861, keď tu bolo na národnom zhromaždení prijaté Memorandum slovenského národa. Hoci v ňom pracovali mnohé národné inštitúcie, Martin zostával malým provinčným mestom.
Žilina, kam viedli prvé kroky dočasnej slovenskej vlády, tiež nemohla uspokojiť priestorové požiadavky štátnych úradov. Mestá Banská Bystrica a Zvolen boli z tejto hry vyšachované pre nevyhovujúce železničné spojenie. Zostali dve možnosti: Bratislava a Nitra. Vavro Šrobár už počas vojny presadzoval Nitru, ale nakoniec sa ocitla „mimo hry“. Zostala Bratislava. Praktické dôvody prevážili. Zásluhu na tomto úspechu mal nesporne bratislavský župan Samuel Zoch so svojím iniciatívnym pozvaním dočasnej slovenskej vlády do Bratislavy. Tým najzrozumiteľnejším spôsobom jej členom dokázal, že Bratislava je metropola, akej na Slovensku páru niet.
Martin po roku 1918: Priemyselný rozvoj a nové ambície
Úvahy o Martine ako novom hlavnom meste definitívne ukončil vo februári 1947 Gustáv Husák. Martin však vtedy ešte nevedel, aký prudký rozvoj čaká mesto pod fatranskými vrcholmi. Neskôr prudký a plánovitý rozvoj priemyslu priniesol do Turca obrovské Závody ťažkého strojárstva. Od polovice 50. rokov sa v Martine vyrábali vznetové motory pre lokomotívy, stavebná technika, či bagre. Neskôr prišla zbrojárska výroba - tanky T55, či T72. Od 70. rokov sa začala výroba motorov pre ťažkotonážne sovietske automobily Belaz a traktory Zetor. V lete 1978 sa dokonca začali vyrábať aj kompletné traktory Zetor.
Do Martina, ktorý vtedy už nebol ani Turčiansky, ani Svätý, priniesol obrovský rozvoj mesta, pritiahol nových obyvateľov, podnietil výstavbu bytov a celých sídlisk, rozvoj športu a kultúry. Martin má dnes desaťkrát viac obyvateľov, ako pred sto rokmi. Z provinčného mestečka sa stal jedným z priemyselných centier Slovenska. Spolu so Žilinou postupne vytvára dvojmestie ako metropolu severu. V 90. rokoch po vzniku samostatného Slovenska vtedajší premiér Vladimír Mečiar koketoval s myšlienkou premiestnenia hlavného mesta z Bratislavy na stredné Slovensko.
V roku 1918 sa Martin stal aspoň na pár dní nepísaným hlavným mestom Slovenska. Medzi svojimi vysokými kopcami ukryl a ochránil slovenskú inteligenciu, kým sa stihla zjednotiť na memorande, ktorým sa prihlásila k Československu.
Bratislava dnes: Nespochybňovaná metropola
Fakt, že Bratislava je hlavné mesto Slovenskej republiky, je pre väčšinu z nás triviálnou samozrejmosťou. Vnímanie Bratislavy a jej obyvateľov má síce v rôznych kútoch našej krajiny často pozoruhodné vyjadrenia a komentáre, ale nič to nemení na jej pozícii ako centra Slovenska. Nebolo to vždy tak. Ani nie pred sto rokmi sa nikomu, a najmenej obyvateľom (dnes) Bratislavy, nesnívalo o tejto jej funkcii.
Bratislava je hlavným a zároveň najväčším mestom Slovenska. Leží na brehoch európskej rieky Dunaj. Ako hlavné mesto Slovenskej republiky má Bratislava excentrickú polohu, leží v jej juhozápadnej časti. Hranice mesta v západnej a južnej časti sú zároveň aj hranicou štátu. Bratislava bola hlavným mestom Uhorska v r. 1536 - 1848, v r. 1939 - 1945 bola hlavným mestom Slovenskej republiky a od r. 1993 je opäť hlavným mestom 2. Slovenskej republiky.
Hospodárske líderstvo Bratislavy je založené na troch okolnostiach. Prvou je jej západné umiestnenie, čo z nej robí prvú stanicu pre západoeurópskych investorov. S regionálnym umiestnením Bratislavy súvisí aj jej infraštrukturálne napojenie na európske komunikácie. Druhou okolnosťou je tradícia Bratislavy ako trvalo najväčšieho slovenského mesta.
Slovensko po roku 1989 zápasí s problémom rozdielneho rozvoja jednotlivých regiónov Slovenska. Rozdiely regionálneho rozvoja sa dajú zadefinovať jednoduchou poučkou: Čím viac na západ, tým väčší rozvoj, čím viac na východ, tým slabší rozvoj. Bratislava je ako lokomotíva, ktorá za sebou hore kopcom ťahá vozne - ostatné regióny Slovenska.
Napriek existujúcemu pocitu bratislavocentrizmu zo strany viacerých regiónov Slovenska, Bratislava je dnes nespochybňovaným hlavným mestom Slovenskej republiky. Pred desiatimi rokmi sme oslávili storočnicu Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska.
