Koľkokrát môže človek milovať? Táto otázka rezonuje v srdciach mnohých, pretože láska je komplexná a často nepredvídateľná sila. Ja som to tiež zažila. Môj najdlhší vzťah trval osem rokov. Keď sme sa prvýkrát rozišli, môj svet sa zrútil ako domček z karát. Všetko stratilo zmysel, všetko sa zdalo byť márne. Počas tohto vzťahu som zo svojho života vytlačila všetkých priateľov a zostala som takmer sama. Myslela som si, že bez neho nedokážem žiť. A to je zásadný rozdiel. Keď neskôr príde niekto, bez koho už žiť nechcete. Pretože žiť sa naučíme bez každého. Cez bolesť, cez slzy, ale naučíme sa.
Sranda je, že vtedy, keď to najmenej čakáme, sa začnú diať veci… Osoba, o ktorej by som nikdy nepovedala, že bude pre mňa takou dôležitou, sa mi vkradla do života. Neviem, aká je presná definícia toxického vzťahu, ale myslím si, že presne do toho spadáme. Človek sa učí na vlastných chybách a ja už teraz viem, že začať cítiť lásku k človeku, ktorý je vo vzťahu, je chyba. Jedna moja dobrá známa mi raz povedala veľmi múdru vetu: „Nebuduj si šťastie na nešťastí druhých.“ No stalo sa.
Začiatky: Priateľstvo, ktoré prerástlo v niečo viac
Všetko sa začalo tak pekne. Boli sme len kamaráti. Veľa sme sa rozprávali. Trávili sme spolu všetok čas, ktorý sme mohli. Keď sa u mňa v práci otvorili dvere, stále som dúfala, že vojde on. Stačila chvíľka v jeho spoločnosti a mala som krásny deň. Večer sme sa prechádzali po parku a spoznávali sa. Keď som nevedela, ako ďalej, pretože som v nevidela žiadnu cestu, pomohol mi von z veľmi zlého vzťahu, v ktorom som nebola šťastná. No ako to býva, to, čo som cítila, nabralo na obrátkach, a zrazu to nebolo kamarátstvo.
Nebolo to ľahké… On bol vtedy vo vzťahu asi päť rokov. Vo vzťahu, ktorý nefungoval, no stále boli spolu. Pamätám si asi každé slovo, ktoré mi povedal. Každú chvíľu, ktorú sme spolu strávili. Na pocity, ktoré som cítila v jeho spoločnosti. Ale všetko sa pokazilo.
Neviem, či ste už zažili ten pocit, keď cítite, že osoba vedľa vás je vaša spriaznená duša. Ja ten pocit poznám. A pri ňom som spoznala samu seba. Pochopila som, kto som, čo od muža chcem a čo nie. Nikdy som sa pri ňom nemusela pretvarovať. Vždy som bola sama sebou. Miloval ma strapatú, nervóznu aj smutnú. Všetko išlo tak samozrejme.
Chcela som ho iba robiť šťastným… To ma zas napĺňalo šťastím. No trvalo to pridlho. A on bol ako medzi dvoma mlynskými kolesami. Z jednej strany som tlačila na neho ja, že to už ďalej nezvládam, a na druhej strane ona. Nevedel sa pohnúť, a tak sa nakoniec rozhodol.
Je to päť mesiacov, čo sa to skončilo, a stále mi stekajú slzy po lícach. Niekedy si hovorím, že keby to šlo, chcela by som ho vymazať zo svojho života. No potom si pomyslím na to, že niekto možno nikdy nezažije ten pocit, ktorý som mala pri ňom ja. To ticho, ktoré liečilo moju dušu, keď sme ležali vedľa seba.
Niektorí ľudia tvrdia, že láska je len chemický proces v mozgu, ktorý sa časom vytratí. Iní veria v osud a spriaznené duše, ktoré sa musia nájsť, nech sa deje čokoľvek. Možno je pravda niekde uprostred. Láska je nepochybne silná emócia, ktorá nás dokáže povzniesť, ale aj zraziť na kolená. Keď sa stretne s realitou - s inými záväzkami, s rozdielnymi životnými dráhami, s neprekonateľnými prekážkami - môže sa stať zdrojom nekonečnej bolesti.
Niekedy tí, ktorí k sebe patria, nemôžu byť spolu… Ako on povedal: „Stretli sme sa v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Ak patríme k sebe, verím, že si cestu k sebe nájdeme.“ Také ľahké vysloviť to a také ťažké v to aj naozaj veriť.
Pre každého, kto prechádza rozchodom (len pre chlapcov)
Láska je zložitá. Niekedy nevieme, čo nám prinesie. Či je tu len na chvíľu, alebo sa z nej budeme tešiť celý život. Tá moja tu bola len na chvíľu a keby som vedela, že to tak bude, užívala by som si každú minútu stokrát viac a vryla by som si každú spomienku hlbšie do pamäti, aby som nikdy nezabudla.
Vzťahy v súčasnom svete: Globalizovaná sociálna psychika a "hladný duch"
Preto… Ak je vo vašom živote niekto taký, nedovoľte mu, aby zapochyboval. Hovorte mu, ako ho milujete, a robte všetko preto, aby si tým bol istý. Pretože nikdy neviete, dokedy vo vašom živote bude. Neviem, či niekedy zabudnem. Či niekedy prestanem cítiť smútok pri myšlienke na neho.
Naša súčasnosť je známa životným kontextom ľudí, ktorý možno nazvať „globalizovaná sociálna psychika.“ Ľudia žijú svoj život v prostredí sofistikovaného sieťovania a neprebernej ponuky spôsobov materiálnej spotreby, zábavy, sociálnej komunikácie i sociálnych vzťahov, ktoré sú mohutne nasmerované na obyvateľstvo hlavne ekonomicky rozvinutejších krajín. A týmto obyvateľstvom sú aj ochotne prijímané.
Čím sa vyznačuje dnešná doba „hladného ducha“? Fakticky, všetkého materiálneho a často kvázi či naozaj duchovného a duševného je veľa, a ľudia napriek tomu prežívajú nedostatok naplnenia potrieb svojho vlastného ducha a vlastnej duše i vlastného tela. Rozvíjať a chrániť svoju duchovnosť, lebo neprežijú bez tejto energie viery a zmyslu života, čiže bez svojej duchovnej sily. Rozvíjať a chrániť svoju duševnosť, lebo neprežijú bez tejto energie myslenia, emócií, citov, hodnôt, postojov a činov, čiže bez svojej duševnej sily. Rozvíjať a chrániť svoju telesnosť, lebo neprežijú bez tejto životnej energie, zdravia, čiže bez svojej telesnej sily.
Názor o spojitosti ducha, duše a tela človeka podoprieme tvrdením Longchenpa, tibetského učiteľa 14. storočia, ktorý popísal tri aspekty nepoškvrnenej alebo bezchybnej existencie človeka takto: (In: D. „Nedeliteľnosť. Radosť. Vyžarovanie. V tom prípade, ak sú tieto tri primárne kvality nepoškvrnenej - bezchybnej existencie človeka od seba „odtrhnuté“, tak sa „otáčajú“ (resp. zvrátia sa). Následkom „otočenia sa radosti“ je zníženie bioenergetickej hladiny človeka, opanovanie pudmi, nespokojnosť, účelové zmýšľanie a konanie. Následkom „otočenia sa vyžarovania“ je zvýšená činnosť srdca, zosilňuje sa podráždenie a odpor, zvýrazňuje sa odklon od pozitívnych postojov k životu, vnáša sa zmätok do života a narušenie pokoja človeka. Následkom „otočenia sa nedeliteľnosti“ je bezduchosť, depresívna, malátna, lenivá a ťažko pochopiteľná duša človeka“ (tzn. Podľa H. Guentera ( In: D. Boadella, 1996, s. „Neroztrhnutý“ životný proces (integrita) vedie k vyšším formám psychiky človeka, k optimálnym stavom životných hodnôt, k psychickej otvorenosti človeka. Nedeliteľnosť človeka (integrita) podporuje bytie a žitie človeka. “ Roztrhnutý“ životný proces vedie k psychickej uzavretosti človeka, ktorý stráca psychickú pružnosť a energiu, stáva sa skostnateným, stráca životnú energiu, chorľavie až hynie. Strata integrity človeka je entropická.
Pristavme sa pri vážnom tvrdení, že „strata integrity človeka je entropická.“ Pýtame sa, čo to znamená pre ľudí? Existencia človeka spočíva v princípe integrácie. Narušenie integrácie, čiže prísneho usporiadania psychiky, komunikácie a vzťahov človeka, je aktom rozštiepenia sa (dezintegrácie). Ak sa človek psychicky neintegruje, stráca svoju celistvosť (stáva sa rozštiepeným) a nemôže dobre fungovať, resp. nemôže fungovať vôbec. Človeka vnímame, chápeme, rešpektujeme ako holistickú (celkovostnú) bytosť. Integrita človeka je kľúčom k zdravému žitiu - dezintegrita je kľúčom k zániku človeka. Akékoľvek bytie musí v určitom tvare a v určitej kvalite danej existencie “držať pokope“. Narušená integrita človeka sa prejaví ako duchovný, duševný a telesný disharmonický a patologický stav. U dezintegrovaného človeka “nielen radosť je oslabená, ale aj vyžarovanie sa stráca. Oči prestávajú žiariť a koža je ako cesto. Celkovo chýba život.“ (In: D. Vychádzame z presvedčenia, že „hladný duch“ dnešnej doby, ktorý sa podieľa na chudobe ducha, duše i chudobe sociálnej a materiálnej, je spätý s narušenou osobnou integritou a sociálnou integritou ľudí. Sociálna edukácia vychovávaním, vzdelávaním, poradenstvom má potenciál k tomu, aby sa zabránilo „otočeniu sa“ ľudí od vlastnej podstaty, ktorá dovedna spočíva v nedeliteľnosti, v radosti, vo vyžarovaní osoby. Pretože je to základ pre dobrý život. Súčasné žitie ľudí sa javí v mnohom ako vychýlenie sa od vlastnej podstaty a tým aj od dobrého života. Dôsledkom duchovnej krízy v spoločnosti je zásah do spoločenského vedomia a následne aj do individuálneho vedomia. Vo vedomí sa ľahšie udomácňujú entropické myšlienky, ktorých následkom je ničivé konanie. V živote spoločnosti hrá dôležitú rolu účinná sociálna etika. Iba tak je možno očakávať, že sa neetické rozhodnutia a konanie jednotlivcov a skupín nebude považovať za normálny prejav. A naopak, že sa etické konanie bude považovať za nenormálny prejav.
Nemá sa to diať v súčasnej epoche ľudstva, kedy „veda vstúpila do „ľudského veku“, keď všetka sila vedeckého poznania bude smerovať k človeku ako svojmu hlavnému objektu. To si však vyžaduje rozumu a humanite zodpovedajúce sociálne podmienky, z ktorých vyrastie nový étos vedy“ (I. Frolov, 1987, s. 74) a sami podotýkame, že vyrastie nie iba étos vedy, ale aj étos sociálneho správania sa a konania ľudí. Spomenutý autor ďalej konštatuje „v tomto štádiu si človek možno uvedomí svoju jedinečnosť, rozumnosť a humánnosť, ale my dnes nevieme posúdiť, aké dôsledky z toho vyplynú.“ Humanistický prístup predpokladá (s.73) „nové vedecké a filozofické ponímanie zmyslu ľudského života a zároveň celostný, morálny a sociálny pokrok ľudstva dnes aj v budúcnosti. Vyjadrenia I. Frolova nás vedú k otázke: Čo sa raz život ľudí opýta? Ako sme sa podieľali na tvorbe žitia na Zemi? Prečo a ako sme ubližovali sebe a druhým? Čo sme odovzdali zo svojho talentu životu na Zemi? Čo sme dali zo svojej duše druhým ľuďom a životu na Zemi? Ako sme sa naučili nepodliehať degradácii života ľudí a čeliť manipuláciám a pokusom o spredmetnenia človeka? Ako sme sa postavili na odpor voči skrytému výsmechu duše a ducha a osobnej identity?
Psychologické aspekty vzťahov a osobnej pohody
Na úrovni ducha ako duchovný hlad v podobe poruchy duchovného zvládania života, čo sa prejaví: v strate viery v život (nechuť žiť); v strate nádeje spojenej so zmyslom života (bezvýchodiskovosť v žití); v strate lásky k životu (znecitlivenie v žití). V dôsledku čoho ľudia trpia psychickými a telesnými ochoreniami. U človeka je narušená spirituálna energia.
Na úrovni duše ako duševný (psychický) hlad v podobe poruchy psychického zvládania života, čo sa prejaví: v poruchách myslenia; v poruchách cítenia; v poruchách motivácií, tzn. potrieb, motívov a cieľov konania; v poruchách psychickej regulácie a hodnotenia vlastného konania. V dôsledku čoho ľudia trpia psychickými a telesnými ochoreniami. U človeka je narušená psychická energia.
Na úrovni tela ako telesný hlad v podobe poruchy telesného zvládania života, čo sa prejaví: v psychosomatických poruchách a ochoreniach; v poruche príjmu potravy; v látkových a nelátkových závislostiach; v civilizačných chorobách (srdcovo cievne ochorenia, nádorové ochorenia). V dôsledku čoho ľudia trpia psychickými a telesnými ochoreniami. U človeka je narušená telesná energia. Pre vysvetlenie treba dodať, že energia nie je teoretický konštrukt, ale reálna sila, ktorá pôsobí.
Dispozičný prognostik S. Sohr (2000, s. Nasledujúci text, uvádzame z práce D. Boadellu (1996, s. 12-13) preto, aby sme čitateľom poskytli objasnenie pojmov duša, duch, ktoré často používame v tomto príspevku. D. Podľa fyzika D. Bohma existuje vzťah a vzájomná výmena medzi vonkajším základom nášho denného života (teda naše existenciálne putovanie v určitom tele, v priebehu určitého času a na určitom mieste) a vnútorným základom … Psychológ C.G.Jung túto jemnú dimenziu nazval oblasťou JA a oblasťou Jástva a H. Biológ R. Sheldrake vzrušil vedecký svet touto hypotézou: „Vytváranie tvaru a hmoty nie je určované iba známymi biochemickými a fyzikálnymi procesmi, ale rovnako tak i presne nelokalizovanými morfologickými poľami. Tie neprepravujú žiadnu rozpoznateľnú energiu, ale komunikujú vzorce, koncepty a informácie.“ Sheldrakova hypotéza podporuje názory mnohých náboženstiev, že jemnejšie roviny bytia organizujú roviny nižšie. Psychofyzik H. D. Psychoterapeut D.Boadella používa slovo duša (1996, s. 16) na vyjadrenie „vytvárania a formovania hlbokého, pre osobu významného centra v priebehu jej púte životom.
Prvotnou úlohou sociálnej edukácie je z nášho pohľadu: Učiť ľudí, a vzájomne sa naučiť žiť tak, aby sme neubližovali sebe, neubližovali druhým ľuďom, neubližovali všetkému živému na našej planéte Zem. To znamená poznanie a pochopenie vlastnej osobnej identity. To znamená poznanie a pochopenie vlastnej duchovnej identity. To znamená poznanie a pochopenie vlastnej sociálnej identity. To znamená poznanie a pochopenie vlastnej morálnej identity. Ibaže, keď sa v živote človeka objavia také situácie, tranzity, udalosti, problémy, ktorým osoba nerozumie a nechápe ich, pretože „od určitej hĺbky mystéria reality, im nemôže rozumieť,“ vtedy „možno musíme odložiť svoju bežnú identitu, ak chceme odhaliť svoju najhlbšiu identitu. Podobný paradox povedal vlastne Ježiš svojim žiakom: kto chce zachrániť svoj život, musí ho stratiť.“ (D. Boadella, 1996, s.
Zmysel sociálneho učenia sa človeka vyjadríme úlohami, ktorým sa nikto z ľudí nemôže vyhnúť aj keby to aj chcel urobiť. Úloha: Vynoriť sa z oceána vlastnej nevedomosti a duševnej tmy a uvedomiť si svoju osobu prostredníctvom sebauvedomenia. Viesť hovory so sebou a spytovať sa sám seba v čo verí, čo prežíva, čo koná. V tejto súvislosti citujeme D. Boadellu (1996, s. 22-23), ktorý presne pomenúva to, čo považujeme za dôležité aj my: „všetko čo stojí medzi našou podstatou a jej prejavmi v našom dennom živote je tieň. Prežívame väčšiu časť nášho života v temnote. Ale tieň chce byť videný. Je hladný po svetle…tieň nám môže ukázať cestu, jeho prst ukazuje na prekážku, ktorú musíme odbúrať. Poučenie: Krishna Murti povedal - Ak máš riešiť nejaký problém, nepokúšaj sa ho riešiť, ale sadni si a skutočne si ho prehliadni.
Cesta k sebapoznaniu a naplnenému životu
Hlavnou úlohou života z pohľadu sociálnej edukácie človeka, je byť duchovne, psychicky, sociálne vyspelým človekom v súlade s vlastným genotypom a s kultúrnym dedičstvom predkov. Človek má splniť povinnosť učiť sa od počatia až po hrob, ba až za hrob. Je ním poznanie, ktoré je u každého človeka transformované do jeho vlastnej rozumovej, citovej, mravnej skúsenosti. Poznanie je u každého človeka originálne a jedinečné a preto absolútne neprenosné. Poznanie osoby sa musí interiorizovať, čiže človek musí zvnútorniť, osvojiť si to, čo poznáva. Iba vtedy, ak je poznanie niečoho zvnútornené (osvojené) človek nadobudol vedomosť, čiže niečo sa naučil tak, že to vie. Vedieť je vyššia úroveň psychickej regulácie a fungovania človeka, ktorý je celostnou (holistickou) duchovnou, psychickou a telesnou bytosťou. Vedieť znamená poznanie transformovať do žitia konaním človeka prostredníctvom jeho rozumu (myslením, cítením, hodnotením) a srdca (intuíciou, cítením, hodnotením). Človek ako celostná bytosť myslí, cíti a hodnotí vždy. Vtedy keď poznáva, ale aj vtedy keď vie, a tiež vtedy keď koná. svoju schopnosť tvoriť a byť tvoriacim človekom. Ak sú ľudia toho schopní, stávajú sa duchovne a psychicky vyspelými osobami, ktoré cítia, myslia, hodnotia a konajú ako sociálne a kultúrne osoby. Sociálnou edukáciou možno podporiť ľudí v ich motivácii k tomu, aby sa stali sebarealizujúcimi sa ľuďmi. Tvorca humanistickej psychológie A. Maslow, vo svojich holisticko - klinických štúdiách vymedzil charakteristiku sebarealizujúcich sa ľudí takto: (Maslow,A. 1970, s.153-174. Ich životná orientácia je realistická. Akceptujú seba, iných a svet ľudí vôbec, ako aj prírodu tak, ako to je. Sú spontánni v správaní a konaní, v komunikácii, v medziľudských vzťahoch. Orientujú sa skôr na riešenie rozmanitých problémov a úloh života, než na svoju osobu. Vytvárajú okolo seba sociálnu atmosféru nestrannosti, nezaujatosti, veľkorysosti. Majú intenzívnu potrebu byť sami so sebou, mať svoje súkromie. Ľudí a veci, situácie a problémy vidia po novom, nie sú stereotypní. Väčšinou majú mystické alebo spirituálne, ale nie iba náboženské zážitky. Identifikujú sa s ľudským rodom, majú cit spoločenstva a sociálny záujem. ľuďmi, pred povrchnými vzťahmi s mnohými ľuďmi. Uznávajú a riadia sa demokratickými hodnotami a postojmi. Majú skôr filozofický než ironizujúci a sarkastický zmysel pre humor. Sú vysoko tvoriví. Odporujú konformite voči kultúre. Prostredie skôr transcendujú čiže duchovne ozvláštnia, než by sa s ním iba vyrovnávali.
V živote ľudí tak jednotlivcov, ako aj spoločenstiev jestvuje medzi generáciami prepojenie, previazanosť a puto, ktoré nemožno vymazať. Práve naopak, v záujme sociálneho zdravia spoločnosti je potrebné previazanosť sociálnych skupín rešpektovať a podporovať. Všetky generácie plynú v jednom toku času. Avšak generácie majú svoje vlastné životné vývinové úlohy, ktoré sa odvíjajú od ich genotypu a rovnako tak majú aj svoje vlastné rozvojové úlohy, ktoré sa odvíjajú od kultúrneho, sociálneho a edukačného prostredia v ktorom žijú. Generácie ľudí sú vedené k tomu aby realizovali vlastné jedinečné socializačné, výchovné a vzdelávacie úlohy v danom čase a prostredí.
Realizácii životných rozvojových úloh ľudí súčasnosť žičí v podobe nepreberného množstva možností a druhov sebarealizácie. A. Carpentier, (1987, s. 169) označil súčasnosť za „epochu netrpezlivosti.“ Súhlasíme s ním. Presne vystihol to, čo máme na mysli v súvislosti s dôležitou úlohou sociálnej edukácie pre ľudí dneška. A. Carpentier píše: Naša epocha prebieha v znamení netrpezlivosti. Celý svet sa kamsi náhli. Celý svet chce ihneď ochutnať plody svojho snaženia. Jedni chcú nahrabať imanie, iní dosiahnuť úspechy. Umelec i vedec si chce čo najrýchlejšie osvojiť celé bohatstvo výtvarných a vedeckých prostriedkov, aby v priebehu dvoch - troch rokov uskutočnil prelom v rozvoji maliarstva, hudby, literatúry alebo vedy, a zvládol rýchlym skokom prelom vo svojej profesijnej kariére. Každý jednotlivec, každý ľudský kolektív pociťuje tajný a neuhasiteľný smäd po novom, či už v umení, vede, výrobnej sfére, v osobnej kariére.
Vyjadrenie A. Carpentiera doplníme našim názorom na „epochu netrpezlivosti“: Príčinu vyššie spomenutých javov v spoločnosti a v ľudskom správaní je treba hľadať aj v znižovaní hodnoty ľudskej osobnosti v spoločnosti vôbec. Ľuďom nie je vždy umožnená sebarealizácia aká im prináleží. Lenže ľudia majú životnú úlohu realizovať sa a tým spôsobom odovzdať Životu to, čo dostali do vienka. Svoje nadanie a svoj talent majú zúročiť celoživotným úsilím. Aby tvorivou sebarealizáciou odovzdávali svoje duchovné a duševné dary. Ľudia majú povinnosť a tým aj právo vzdelávať sa, pracovať, tvoriť pre seba a pre druhých a zaslúžia si mať na to optimálne podmienky aj žičlivú materiálnu, sociálnu, kultúrnu a duchovnú podporu.
Sebauvedomeniu, pretože si majú byť vedomí toho kto sú, aké majú duchovné poslanie v živote, ako majú konať a čo majú vo svojom žití tvoriť. Sebaúcte, pretože si majú byť vedomí toho, že sú jedinečné a neopakovateľné ľudské bytosti obdarené jedinečným talentom a energiou lásky k sebe a k druhým. Sebareflexii, pretože si majú uvedomiť svoju zodpovednosť za svoje zmýšľanie, správanie a konanie, ktorými zanechávajú po sebe vo svete nezmazateľnú stopu svojich citov, myšlienok a činov. Mať jasno v hlave, pracovať poctivo, nebáť sa, zanechať pravdivé…